Morbídne karnevalové veselie a detskí koledníci. Omša, modlitba a odpustky. Spoločné rodinné návštevy cintorínov. Vyzerá to na tri celkom odlišné spôsoby prežívania sviatočného dňa v troch odlišných komunitách, až sa nechce veriť, že všetky majú spoločný základ. Tým bol keltský sviatok – pohanský nový rok Samhain, ktorý oddeľoval končiace sa obdobie hojnosti a nadchádzajúce obdobie hladu a chladu. V tomto prelomovom období Kelti uctievali Boha mŕtvych – Anwinna. Verili tiež, že v noci sa zjavujú duše mŕtvych. S tým súviseli dve dôležité rekvizity – masky a jedlo. Masky mali zmiasť duchov, strigy i démonov, aby nevedeli, kto je živý a kto mŕtvy, aby človeka v maske považovali za kolegu z druhého brehu a neublížili mu. Jedlo pre mŕtvych malo zas zaistiť pokoj od zlých a ochranu od dobrých duchov. Zväčša ho zbierali po susedoch vybraní ľudia v maskách, neskôr, ako je bežné pri tých najstarších zvykoch, zachovalo sa toto koledovanie len u menších deti. Známe anglické Trick or Treat, ktoré vybafnú malí koledníci na domácich rovno pri dverách, znamená vo voľnom preklade „davaj jedlo, lebo ťa začarujem“. Dnes z toho ostali sladkosti, cukríky a drobné mince, ktoré však už nikto nenosí na hroby, koledníci si ich nechajú pre seba. Tretia nevyhnutná rekvizita tohto sviatku, svetlonos z tekvice, sa predtým, ako bola táto tvárna plodina privezená do Európy z Ameriky, pôvodne vyrezávala z repy. .zakázať, alebo prekryť prijateľnejším
Začiatkom nášho letopočtu po invázii Rimanov na keltské územia sa začali tieto bujaré a veselé zvyky prirodzene miešať s rímskymi. K pohanským zvykom katolícka cirkev nemala nikdy veľmi pozitívny vzťah, zvlášť nie ku kultu smrti a bujarým zábavám, a tak, keď jej vplyv v spoločnosti dostatočne zosilnel, snažila sa ich eliminovať. Ak bol však zvyk príliš silno zakorenený a obľúbený, prípadne u ľudí prevyšoval strach z následkov jeho nedodržiavania nad strachom z prísnych trestov za porušenie zákazu, jednoduchšie bolo prekryť pohanský sviatok iným sviatkom, ktorý bol formou i obsahom prijateľnejší. To aj učinil pápež Gregor III. v roku 731, keď nariadil slávenie Sviatku všetkých svätých v Ríme každý rok 1. novembra a o sto rokov neskôr ho pápež Gregor IV. rozšíril na celú cirkev. Podstatou sviatku bolo pripomenúť si aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých, hoci sú v nebi. Postupne sa zo spomienky na všetkých svätých vyvinula spomienka na všetkých mŕtvych. Pričinil sa o to opát Odilo v benediktínskom kláštore v Cluny v roku 998, keď nariadil večer 1. novembra vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa pomaly rozšíril po celej západnej cirkvi a odvtedy sa na cintorínoch zapaľujú sviečky ako znamenie života. Z toho istého dôvodu sa na hroby kladú živé, a nie umelé kvety. Samotný názov Halloween je odvodený zo Sviatku všetkých svätých – All Saint’s Day, omše konané v tom čase sa nazývali All-hallow-mas a predvečer sviatku, podobne ako predvečer Vianoc, bol známy ako All Hallows Eve.
Výsledkom dlhého vývoja a putovania cez oceány a späť sú tu dnes tri odlišné sviatky v tri po sebe idúce dni: 31. októbra maskovaný Halloween, 1. novembra katolícky cirkevný Sviatok všetkých svätých, ktorý je na Slovensku aj dňom pracovného pokoja, no a 2. novembra ešte všeobjímajúca Pamiatka zosnulých. .od formy naspäť k obsahu
Čo si z toho môže pre seba zobrať súčasník, ktorý by rád dodržiaval tradície vlastné, ale zároveň je atakovaný zo všetkých strán zvykmi cudzími, zvlášť, ak má malé deti, ktoré pod vplyvom amerických filmov, globalizovaných hier a médií, ale najmä pod vplyvom spolužiakov a občas aj agilných pedagógov túžia po halloweenskej party? Nič proti preberaniu a adaptovaniu cudzích zvykov, nebyť Nemcov, nemali by sme vianočný stromček, nebyť valašskej kolonializácie a Rumunov, nemali by sme valašky ani bryndzu. Najlepšie je brať si príklad z niekdajšieho osvieteného cirkevného prístupu k pohanským sviatkom, a namiesto zakazovania a odmietania prekryť nevhodné niečím vhodnejším. Pokojne deťom spichnite po večeroch kostým kostlivca alebo ho kúpte v hypermarkete, pokojne s nimi vyrezávajte tekvice, ale pritom im aspoň povedzte mravoučnú starú legendu o hroznom Jackovi, ktorý mal takú krutú a zlú povahou, že ho nechceli ani v pekle, a tak musí stále chodiť po svete s vydlabanou tekvicou a hľadať si spoločníka. A ak sa bude dieťa dožadovať cukríkov a koledovania, tak to berte ako vhodnú príležitosť na utužovanie susedských vzťahov. Dôležité je, aby sa deti neučili preberať len vyprázdnenú formu bez obsahu, aby navlečené do kostýmu zombíka nešli len vyfasovať cukríky od sponzora na diskotéke v hypermarkete. Zbytočné je nadávať na amerikanizáciu a komercializáciu, ak sa ani len raz do roka nezdvihneme a nejdeme s deťmi na cintorín, nedávame im príklad, nerozprávame im o ich vlastných koreňoch a predkoch. .o duši a o smrti
Dušičky sú vhodnou príležitosťou hovoriť s deťmi, a nielen s nimi, o duši a o smrti. Nie je to také traumatizujúce ako vo chvíli, keď práve zomrie niekto blízky. Navyše vonku, v prírode, pomôžu zvädnuté kvety či zosušené stromy napomôcť pochopenie, že všetko živé zomiera, aby uvoľnilo priestor na nový život. Kedysi sa ľudia na smrť pripravovali celý život, smrť bola prítomná v ich živote aj domácnosti, nechodilo sa umierať do nemocníc a starobincov. Deti boli svedkami usmrcovania či uhynutia domácich zvierat, smrť a jej definitívnosť si dobre uvedomovali. Dnešné deti sú takýchto drsných zážitkov ušetrené, zároveň sa však pre ne smrť stáva niečím neosobným a neskutočným, virtuálnym ako strieľačka v počítačovej hre alebo v televízii. Pritom deti sú schopné reagovať na smútok, úzkosť a bolesť z odlúčenia u svojich blízkych veľmi skoro. V predškolskom veku vnímajú smrť ako cestu alebo spánok. Veria, že sa z nej dá vrátiť alebo zobudiť. Kladú otázky, či starému otcovi nie je v hrobe zima, či sa nebojí tmy, či tam nie je hladný a kedy sa vráti späť. Potrebujú od dospelých opakované vysvetlenie, že mŕtvi už nedýchajú, nejedia, necítia, netrpia a už sa domov nevrátia. Školopovinné deti už chápu, že smrť je konečná, ale nemusia si uvedomovať, že sa môže týkať aj ich. Deti staršie ako desať rokov chápu univerzalitu smrti podobne ako dospelí. Ideálne je, ak všetky tieto informácie dieťa dostáva nie neosobne z televízie či prekrútene od kamarátov, ale od svojich najbližších spolu s uistením, že sa nemusí báť, že vždy je niekto nápomocný a milujúci nablízku.
Vyrovnať sa so smrťou blízkych i s nevyhnutnosťou vlastnej smrti je ťažké. Zvlášť ťažké je vyrovnať sa s predstavou, ako málo tu po nás zostane. Aj preto je také dôležité príležitostné spomínanie na tých, čo už nie sú medzi nami, pripomínanie ich osudov, myšlienok a činov. Spoločné rodinné čistenie a úprava hrobov, nosenie kvetov a zapaľovanie sviečok, to všetko len vytvára vhodnú príležitosť o týchto veciach hovoriť.
Naša kultúra, to nie sú len folklórne tance či spôsob uctievania Boha. Je to predovšetkým spôsob života, myslenia a vnímania sveta, ktoré každodenne odovzdávame deťom. Práve rodinné sviatky a zvyky vytvárajú ten náš spôsob života odlišný od inej rodiny, komunity, ak chcete, tak aj národa. A ak žiadny nemáme, tak sa ten priestor zákonite začne zapĺňať niečím, čo sa tlačí zvonka.
Začiatkom nášho letopočtu po invázii Rimanov na keltské územia sa začali tieto bujaré a veselé zvyky prirodzene miešať s rímskymi. K pohanským zvykom katolícka cirkev nemala nikdy veľmi pozitívny vzťah, zvlášť nie ku kultu smrti a bujarým zábavám, a tak, keď jej vplyv v spoločnosti dostatočne zosilnel, snažila sa ich eliminovať. Ak bol však zvyk príliš silno zakorenený a obľúbený, prípadne u ľudí prevyšoval strach z následkov jeho nedodržiavania nad strachom z prísnych trestov za porušenie zákazu, jednoduchšie bolo prekryť pohanský sviatok iným sviatkom, ktorý bol formou i obsahom prijateľnejší. To aj učinil pápež Gregor III. v roku 731, keď nariadil slávenie Sviatku všetkých svätých v Ríme každý rok 1. novembra a o sto rokov neskôr ho pápež Gregor IV. rozšíril na celú cirkev. Podstatou sviatku bolo pripomenúť si aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých, hoci sú v nebi. Postupne sa zo spomienky na všetkých svätých vyvinula spomienka na všetkých mŕtvych. Pričinil sa o to opát Odilo v benediktínskom kláštore v Cluny v roku 998, keď nariadil večer 1. novembra vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa pomaly rozšíril po celej západnej cirkvi a odvtedy sa na cintorínoch zapaľujú sviečky ako znamenie života. Z toho istého dôvodu sa na hroby kladú živé, a nie umelé kvety. Samotný názov Halloween je odvodený zo Sviatku všetkých svätých – All Saint’s Day, omše konané v tom čase sa nazývali All-hallow-mas a predvečer sviatku, podobne ako predvečer Vianoc, bol známy ako All Hallows Eve.
Výsledkom dlhého vývoja a putovania cez oceány a späť sú tu dnes tri odlišné sviatky v tri po sebe idúce dni: 31. októbra maskovaný Halloween, 1. novembra katolícky cirkevný Sviatok všetkých svätých, ktorý je na Slovensku aj dňom pracovného pokoja, no a 2. novembra ešte všeobjímajúca Pamiatka zosnulých. .od formy naspäť k obsahu
Čo si z toho môže pre seba zobrať súčasník, ktorý by rád dodržiaval tradície vlastné, ale zároveň je atakovaný zo všetkých strán zvykmi cudzími, zvlášť, ak má malé deti, ktoré pod vplyvom amerických filmov, globalizovaných hier a médií, ale najmä pod vplyvom spolužiakov a občas aj agilných pedagógov túžia po halloweenskej party? Nič proti preberaniu a adaptovaniu cudzích zvykov, nebyť Nemcov, nemali by sme vianočný stromček, nebyť valašskej kolonializácie a Rumunov, nemali by sme valašky ani bryndzu. Najlepšie je brať si príklad z niekdajšieho osvieteného cirkevného prístupu k pohanským sviatkom, a namiesto zakazovania a odmietania prekryť nevhodné niečím vhodnejším. Pokojne deťom spichnite po večeroch kostým kostlivca alebo ho kúpte v hypermarkete, pokojne s nimi vyrezávajte tekvice, ale pritom im aspoň povedzte mravoučnú starú legendu o hroznom Jackovi, ktorý mal takú krutú a zlú povahou, že ho nechceli ani v pekle, a tak musí stále chodiť po svete s vydlabanou tekvicou a hľadať si spoločníka. A ak sa bude dieťa dožadovať cukríkov a koledovania, tak to berte ako vhodnú príležitosť na utužovanie susedských vzťahov. Dôležité je, aby sa deti neučili preberať len vyprázdnenú formu bez obsahu, aby navlečené do kostýmu zombíka nešli len vyfasovať cukríky od sponzora na diskotéke v hypermarkete. Zbytočné je nadávať na amerikanizáciu a komercializáciu, ak sa ani len raz do roka nezdvihneme a nejdeme s deťmi na cintorín, nedávame im príklad, nerozprávame im o ich vlastných koreňoch a predkoch. .o duši a o smrti
Dušičky sú vhodnou príležitosťou hovoriť s deťmi, a nielen s nimi, o duši a o smrti. Nie je to také traumatizujúce ako vo chvíli, keď práve zomrie niekto blízky. Navyše vonku, v prírode, pomôžu zvädnuté kvety či zosušené stromy napomôcť pochopenie, že všetko živé zomiera, aby uvoľnilo priestor na nový život. Kedysi sa ľudia na smrť pripravovali celý život, smrť bola prítomná v ich živote aj domácnosti, nechodilo sa umierať do nemocníc a starobincov. Deti boli svedkami usmrcovania či uhynutia domácich zvierat, smrť a jej definitívnosť si dobre uvedomovali. Dnešné deti sú takýchto drsných zážitkov ušetrené, zároveň sa však pre ne smrť stáva niečím neosobným a neskutočným, virtuálnym ako strieľačka v počítačovej hre alebo v televízii. Pritom deti sú schopné reagovať na smútok, úzkosť a bolesť z odlúčenia u svojich blízkych veľmi skoro. V predškolskom veku vnímajú smrť ako cestu alebo spánok. Veria, že sa z nej dá vrátiť alebo zobudiť. Kladú otázky, či starému otcovi nie je v hrobe zima, či sa nebojí tmy, či tam nie je hladný a kedy sa vráti späť. Potrebujú od dospelých opakované vysvetlenie, že mŕtvi už nedýchajú, nejedia, necítia, netrpia a už sa domov nevrátia. Školopovinné deti už chápu, že smrť je konečná, ale nemusia si uvedomovať, že sa môže týkať aj ich. Deti staršie ako desať rokov chápu univerzalitu smrti podobne ako dospelí. Ideálne je, ak všetky tieto informácie dieťa dostáva nie neosobne z televízie či prekrútene od kamarátov, ale od svojich najbližších spolu s uistením, že sa nemusí báť, že vždy je niekto nápomocný a milujúci nablízku.
Vyrovnať sa so smrťou blízkych i s nevyhnutnosťou vlastnej smrti je ťažké. Zvlášť ťažké je vyrovnať sa s predstavou, ako málo tu po nás zostane. Aj preto je také dôležité príležitostné spomínanie na tých, čo už nie sú medzi nami, pripomínanie ich osudov, myšlienok a činov. Spoločné rodinné čistenie a úprava hrobov, nosenie kvetov a zapaľovanie sviečok, to všetko len vytvára vhodnú príležitosť o týchto veciach hovoriť.
Naša kultúra, to nie sú len folklórne tance či spôsob uctievania Boha. Je to predovšetkým spôsob života, myslenia a vnímania sveta, ktoré každodenne odovzdávame deťom. Práve rodinné sviatky a zvyky vytvárajú ten náš spôsob života odlišný od inej rodiny, komunity, ak chcete, tak aj národa. A ak žiadny nemáme, tak sa ten priestor zákonite začne zapĺňať niečím, čo sa tlačí zvonka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.