Michel Houellebecq je v súčasnosti jednou z najvýraznejších literárnych osobností vo svete. Jeho špecifické knihy vyvolávajú v spoločnosti obdiv, no hlavne kontroverzie a pobúrenie. Často býva označovaný za islamofóba, mizantropa a nihilistu, či proroka civilizačného rozkladu. Nedajme sa ale odradiť – za týmto všetkým sa totižto ukrýva jedinečná výpoveď, ktorej porozumenie je v čase dnešných výziev z môjho pohľadu kľúčové.

Zrušením pracovného pokoja počas 17. novembra podalo Slovensko správu o tom, ako málo pre nás boj za slobodu a demokraciu znamená. Naši severní susedia však k týmto hodnotám pristupujú inak a svoj zápas s totalitami majú dôkladne v pamäti. Stačí zájsť do mesta Gdansk a prostredníctvom dvoch veľkolepých múzeí človek pochopí, ako si svoju minulosť môžeme pripomínať.

Po zmene ústavy zahltila verejný priestor kritika kresťanských demokratov, a oprávnene. Miestami sa však preklopila do spochybňovania samotného konzervativizmu – čím poodhalila náš dôležitý problém.

Odlišnosti medzi mužmi a ženami existovali vždy, avšak zdá sa, že s prichádzajúcou generáciou sa nielenže prehlbujú, ale dokonca nadobúdajú nový, doposiaľ nepredstaviteľný charakter. Vyzerá to tak, že moderná spoločnosť nás nechtiac postavila pred problém, ktorý útočí na najzakladanejší pilier spoločnosti – na vzťahy, a my nevieme, čo z neho nakoniec vyplynie.

V kultovej pesničke Richarda Müllera sa spieva: Prečo vy, ľudia 20. storočia, máte vždy zachmúrené obočia? S dnešnými mladými sa začal spájať podobný pojem, ktorý však nepopisuje iba obočie, ale rovnako aj ich výraz tváre a nepriamo i pohľad na svet. Nedajme sa ale pomýliť, na všetko sa totiž treba dívať z dvoch uhlov pohľadu.

Peter Pellegrini po prvýkrát vo funkcii predniesol v parlamente svoju správu o stave republiky. Prezidentov prejav, tak ako aj celé jeho ročné pôsobenie, by sme mohli zhrnúť veľmi jednoducho. Súčasná hlava štátu opäť raz vlastne nič nepovedala. Ak, tak iba o sebe.

V utorok si v priestoroch Historickej budovy NRSR prevzali mladí ľudia z celého Slovenska Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (DofE).

Systém vzdelávania je snáď najkonzervatívnejším článkom spoločnosti a meniť ho trvá niekoľko desaťročí, možno až storočí. Spravidla sa to stáva až vtedy, keď je zmena nevyhnutná. Dnes už je zrejmé, že náš aktuálny model školstva dávno presluhuje, no aj napriek tomu bol dlho jeho možný prerod do sveta 21. storočia len hudbou budúcnosti. Zdá sa, že prichádza zmena.

Navzdory svojmu veku, Jakub Naod citlivo vníma dianie na Slovensku. Ako vraví: „Sloboda nie je samozrejmá a keď zlomíme nad Slovenskom palicu, tak už tu možno dlho nebude.“ Jeho odhodlanie a vôľu, ktorá z neho vyžaruje, by sme dnes potrebovali viacerí.

Prichádzajúca generácia je nedospelá, znie naratív, ktorý spochybňuje zrelosť a vyspelosť mladých ľudí v celom svete. Iste, nájdeme mnoho vecných argumentov, ktoré toto stanovisko potvrdzujú či, naopak, vyvracajú a relativizujú. No na mňa ako dospievajúceho človeka z tejto témy dýcha najmä jedno – obvyklá nedôvera starších voči novej dobe.