25. augusta 1968, teda štyri dni po tom, ako vtrhli vojská Varšavskej zmluvy (v podstate to boli vojská Sovietskeho zväzu) do Československa, prišlo proti tomuto aktu násilia protestovať na Červené námestia v Moskve osem statočných ľudí.

Dnes to bude pestré. Zájdeme do Nemecka, porozprávame sa s našou fanynkou, trošku sa povenujeme premiérovi, ale hlavne budeme mať dobrú náladu. Lebo všetko sa aj bez blackoutu na dobré obráti.

Buď je preťažený, alebo chce byť za zaujímavého. Týždeň po tom, ako sa stal predsedom vlády, už dvaja ministri, Remišová a Sulík, s jeho rečami o „blackoute“ nesúhlasia. Igor Matovič sa dopúšťa chýb, na ktoré môže časom doplatiť.

Bezpečnostná situácia si vyžaduje, aby sa Robert Fico konečne po 14 rokoch naučil chodiť po hrádzi pri Dunaji, sám si otvárať dvere na aute a keď treba pohnúť kostrou, ísť aj osobne presťahovať štátnu radkyňu Máriu Troškovú.

Už som si myslel, že mi dochádza para. Nedochádza. Keby som nemal tento „denník“, asi sa zbláznim. Čítajte ho, lebo keď prestanete, prestanem ho písať a potom sa zbláznim. A to, predpokladám, väčšina z vás nechce.

Povedal som, že v sobotu a nedeľu nebudem písať denník, že si odpočiniem a so mnou možno aj naši čitatelia. Slovo som ale nedodržal.

Keby mi niekto povedal, že takto dlho vydržím každý deň písať, tak mu neuverím. Určite si však dám s denníkom na dva dni pokoj. A myslím si, že aj vy to oceníte.

Povedal som si, že v týchto ťažkých časoch dám Igorovi Matovičovi pokoj. Aj sa spočiatku ukazovalo, že ten svoj premiérsky post zvláda celkom dobre. Naozaj to nemá ľahké. To treba uznať.

Nápad písať si denník bol veľmi dobrý. Hlavne pre mňa, lebo mi jeho písanie vypĺňa čas a možno poteší aj vás, čitateľov .týždňa.

Trinásty deň karantény. Aj som si hovoril, že tento denník vynechám. Nakoniec však zvíťazilo pokušenie pokaziť niekomu deň.