neverím očiam a pretieram si ich. Realita? Sen? Alebo iba ďalší v nekonečnom rade pôvodne neželaných, postupne čoraz žiadanejších dôsledkov globalizácie v cestovnom ruchu? Čosi také nenafotil ani slávny Brit Martin Parr, ktorý blahej pamäti v 80. rokoch nasnímal obéznych turistov, ako oblievali svoje hotdogy litrami krvavočerveného kečupu na pláži kdesi v New Brightone.
dom naopak
Sme na okraji Liptovského Mikuláša, pri aquaparku Tatralandia. Pri kukuričnom poli podchvíľou vzlietnu a potom o pár minút zosadnú maličké vrtuľníky. Vyhliadkové lety pre turistov. Denne ich tu má podnikavý päťdesiatnik Cyril Fogaš, emigrant, čo sa po rokoch vrátil z Nemecka a chcel doma investovať, od troch do osem. Záujem o túto službu, v regióne unikátnu, by bol aj väčší, zriadenie heliportu mu však mestský úrad a príslušné orgány nepovolili. A tak lieta iba z poľa. „Počujete? To trvá pätnásť sekúnd, ani o sekundu viac! Hygienici povedali, že je to v norme, aj podľa štúdie EIA, no niekomu ten hluk veľmi prekáža,“ kričí mi Fogaš do ucha, keď pristáva jeho jediný vrtuľník: donedávna ich mal tri, no dva sa zrazili a piloti zahynuli. Tragédia ho neodradila.
„Izraelčania chcú štvorhviezdičkové hotely, chcú všetko vidieť a zjednávajú ceny.“
Fogaša, ako sám tvrdí, politické a podnikateľské pomery na Slovensku znechutili. No neparalyzovali ho vo vzletných nápadoch, naopak, motivovali ho k činom. Tvrdí, že mesto mu stále hádzalo polená pod nohy. Ťažko to v danej chvíli posúdiť, všetko je tu príliš bizarné a jeho slová zanikajú v hluku motora a vôni benzínu. Zaujímavejší než vrtuľník bez heliportu je čudesný objekt v areáli firmy: dom naopak. Rozhlas má v Bratislave obrátenú pyramídu, Fogaš tu pred pár týždňami postavil dom, ktorý stojí na streche, dom, v ktorom sa ako opití potácate so smartfónom a všetko si fotíte na šikmých podlahách pod uhlom štrnásť stupňov. Hlavu môžete strčiť, s prepáčením, do záchodovej misy – tá visí, pochopiteľne, zo stropu. „Tento dom je symbol ľudskej hlúposti, právnej nestability,“ povie podnikateľ pri kofole, keď si sadne vonku do tieňa a spokojne pozoruje davy turistov. Davy, doslova. Denne mu až osemsto ľudí, prevažne zo Slovenska, Česka a Poľska, zaplatí na vstupnom vyše tisíc eur. Iba táto skolaudovaná „hlúposť“ za pol milióna, ktorú postavil na protest proti ťahaniciam s heliportom, mu zarába – a bude zarábať – viac než akýkoľvek heliport. Geniálny nápad a marketing, uznávam. Jeho slová, že tu plánuje postaviť aj Sochu slobody, už neregistrujem.
Bizarnosti pokračujú aj neďaleko. Liptovské aquaparky Tatralandia a Gino Paradise Bešeňová ponúkajú novinky. Pravda, do veľkej miery ide o ilúziu, no žiadanú. Z Talianska zapožičané štyri vystresované žraloky (motajú sa v príliš tesnom akváriu), živé palmy, surfovacie vlny na pláži Waikiki, slaná voda (nie morská, dosolená), až dvojmetrové morské vlny s protiprúdom a teploty nad tridsať stupňov počas celého roka. To všetko pod strechou, s výhľadom na hrebene Roháčov. „Keď sme žraloky doviezli, reportér Jojky Jožo Kubáni medzi ne vliezol a plával medzi nimi,“ povie hrdo pracovník Gino Paradise, no mňa neprekvapí. Joža som svojho času vzal na reportáž do povojnového Kosova, to bol väčší adrenalín. Takže, ak sa bojíte ísť na pláž do egyptskej Hurghady či do tureckého Izmiru, čo sa dá chápať (aj keď je tam teraz pusto, lacno a zrejme aj bezpečno), o nič doma neprídete.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.