Viedenský kardinál ostro aj o Slovensku

.štefan Hríb .anton Vydra .spoločnosť

Je jedným z kľúčových kardinálov v blízkom okolí pápeža. Zosmutnie, keď príde reč na utečencov, tvár sa mu rozjasní, keď uvažuje o Františkovej cirkvi a láske.

Viedenský kardinál ostro aj o Slovensku Boris Németh "Xenofóbia veľmi často súvisí s absenciou skúsenosti," hovorí kardinál Schönborn.

viedenský arcibiskup, kardinál Christoph Schönborn.

uplynuli Vianoce, čas, ktorý sa aj biblicky spája s tromi utečencami, ktorí utekali do Egypta pred Herodesom. Ako vnímate túto spojitosť s dneškom?

Mnohých kresťanov v Európe sa pokúšam motivovať, aby uvažovali o tom, že Boží syn sa narodil v Betleheme a krátko po tom musel so svojou rodinou utiecť. Utečenecká skúsenosť je vpísaná do srdca kresťanskej skúsenosti. A aj do srdca židovskej skúsenosti. Židovský ľud musel opustiť Svätú zem, bol deportovaný do Babylonu, do Asýrie. Pre židovsko-kresťanskú tradíciu je teda starosť o utečencov čímsi elementárnym. A v mnohých európskych krajinách, hoci v nich bola kresťanská viera oslabená, ostávajú tieto kresťanské hodnoty naozaj prítomné. Vidím aj tu v Rakúsku, že mnoho ľudí zo sekulárnej spoločnosti, ktorí o sebe nehovoria, že sú kresťanmi, nestratili v sebe vedomie veľkého záväzku voči utečencom.

aj vaša rodina to pozná, museli ste po druhej svetovej vojne opustiť Československo.

Vyrastal som s vedomím, že sme utečenci. Moja mama nám často rozprávala príbehy o „odsune“ nemeckého obyvateľstva. Mal som deväť mesiacov, keď sme utiekli z Československa, takže moje spomienky sa týkajú skôr prvých šiestich rokov môjho života. Stále sme boli v situácii utečencov, ktorí žili raz tu, raz tam, raz v tejto rodine, potom v inej. Zakaždým nás niekto prichýlil. Až keď som mal šesť rokov, získali sme prvý byt. Takže, keď dnes počúvam príbehy utečencov, vyvoláva to vo mne veľa spomienok z mojej osobnej histórie.

prichádzame zo Slovenska, kde v situácii státisícov potrebných prisľúbila vláda pomoc 150 Sýrčanom, aj to iba kresťanom. A niektoré obce sa postavili aj proti tomu. Toto je typické pre krajiny Vyšehradskej štvorky. Čo je z vášho pohľadu dôvodom tohto správania? Čo je s našimi srdciami?

Musím povedať, že je to pre mňa naozaj smutné. Pochádzam z Československa, a preto sa hlboko hanbím za tento postoj. Je strašné, že sa opiera o takzvané kresťanské argumenty, podľa ktorých nechceme byť islamizovaní. Strašné. Mojou prvou odpoveďou sú moje osobné spomienky. Mal som jedenásť rokov, keď k nám počas povstania v roku 1956 prišli Maďari. Všade navôkol boli utečenci. Boli ich tisíce. Niektorí moji príbuzní išli k rieke pomáhať im prejsť hranicu.

Žili sme vtedy v malom mestečku, kde sme im poskytli každý možný priestor: telocvičňu, farské priestory. Bolo úplnou samozrejmosťou pomáhať. Potom prišiel rok 1968, keď k nám po tisícoch prichádzali československí utečenci. Potom rok 1981 a vyhlásenie výnimočného stavu v Poľsku, a znovu prichádzali utečenci. V roku 1991 prišli utečenci z Juhoslávie, najmä tisíce ľudí z Bosny. Niekto by možno povedal, že to boli kresťania. Vôbec nie. Nešlo vôbec o to, či boli kresťanmi. Boli to ľudia v núdzi. O tom je Evanjelium. Toto samo je Evanjelium. „Bol som utečencom a ty si mi pomohol,“ tieto slová mi raz povie Ježiš pri poslednom súde. Som naozaj pobúrený postojom krajín Vyšehradskej štvorky k utečencom.

to bola prvá odpoveď. A tá druhá?

Moja druhá odpoveď je táto: Všetci sme podpísali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. A tu predsa stojíme pred základným ľudským právom človeka, ktorý sa nachádza v ohrození. Má byť prijatý bez ohľadu na náboženstvo, vek či rasu. Pravdaže, ide tu o poskytnutie azylu a keď dôvody azylu pominú, nech sa páči, vtedy možno tých ľudí poslať späť. No dovtedy ich treba prijať.

Podľa mňa sú teda krajiny V4, hoci samy prežili veľa utrpenia, zaslepené hanebnou propagandou. Toto je škandál. Odvolávať sa potom na naše kresťanské hodnoty je podľa mňa smiešne. Prepáčte, že to tak musím povedať. No musím to vyjadriť tvrdými slovami aj napriek mojej obrovskej úcte napríklad voči Poľsku. Boli sme vďační za pád sovietskeho režimu, o ktorý sa veľmi zaslúžil pápež Ján Pavol II. Aj za heroizmus Poľska. Uctievam si pamiatku všetkých obetí Maďarského povstania z roku 1956, ako aj tých z roku 1968 v Československu a z roku 1981 v Poľsku. Vážim si heroizmus boja za slobodu, za ľudskú dôstojnosť. Ale toto všetko, ako sa zdá, ostalo zabudnuté. Čo sa to stalo? Čo sa to, prosím vás, stalo?

súvisí to zrejme naozaj s tým, že sa nejako pokazili naše srdcia.

Musím na rovinu povedať, že to nedokážem pochopiť. Nerozumiem tomu postoju. Je nad moje sily pochopiť to.

pápež František povedal, že každá farnosť by mala ubytovať aspoň jednu utečeneckú rodinu. Vy ste v jednej svojej kázni vo Viedni koncom augusta povedali čosi podobné. Pre katolíkov je to čosi ako návod. No v krajinách Vyšehradskej štvorky vidíme presný opak. Ako je možné, že pápež niečo povie, no cirkev v týchto krajinách to nerada robí?

Sú to moji bratia v biskupskej službe, s mnohými z nich sme priateľmi. No nedokážem to pochopiť. Je to pre mňa šok. Naozaj šok. Už len z racionálneho dôvodu potrebujeme milióny imigrantov jednoducho preto, aby sme mohli pokračovať v našom spôsobe života. Bez imigrantov je to nemožné. Európa má vyše 500 miliónov obyvateľov a keby teda každý rok prišlo rovno milión imigrantov alebo aj viac, tak by to bolo únosné. Osemstotisíc utečencov, ktorí prišli tento rok do Európy, tvorí pár promile európskej populácie. Toto je problém?

častá námietka je, že nechceme islamizáciu kresťanskej Európy. Nie je to ale skôr tak, že v skutočnosti málo dôverujeme vlastnej viere?

Áno, presne toto je môj argument. Len vo Viedni som minulý rok pokrstil 18 moslimov. Ak neveríme, že je naša kresťanská viera atraktívna, tak toto je ohromnou príležitosťou ukázať moslimom náš kresťanský postoj. Minimálne trikrát som počul moslimských utečencov vo Viedni povedať: „Zakúsili sme, že ste kresťanmi, pretože ste dokázali pomáhať.“ To, čo teraz poviem, bude politicky veľmi nekorektné. Títo moslimovia mi povedali: „Saudská Arábia má dosť peňazí, no nepomohla nám. No vy kresťania ste nám pomohli.“ Toto je predsa krásna príležitosť stretnúť sa a spoznať svoje viery. Máme sa strachovať o našu kresťanskú vieru tým, že si budeme budovať vnútorné svety v našich sakristiách? My sa chceme so svojou vierou skrývať? Aká je to potom viera?

kritici by povedali: A vy ste nevideli, čo sa dialo v Paríži? V Madride? V Londýne?

Videl som to. Pripúšťam, že medzi imigrantmi sa nachádzajú aj teroristi. Ale naozaj si myslíte, že človek, ktorý plánuje teroristický útok, je odkázaný prísť v gumenom člne po rozbúrenom mori? V ohrození života? Tí, ktorí naplánovali útoky v Paríži, predsa neprišli v gumených člnoch. Terorizmus je celosvetový problém. A nie je to len problém kresťanov. Radikáli zavraždili viac moslimov než kresťanov. A to preto, lebo vo svojej nenávisti, vo svojom fanatizme ničia tradičný islam. Na tržnici v Bagdade nechali explodovať tisíce moslimov. Nie som naivný. Všetci sme ohrození terorizmom a kresťania sú naozaj v mnohých krajinách osobitým cieľom. No ak sa pozrieme na postoj práve tých kresťanov, pred akým krásnym svedectvom tu stojíme? Pred svedectvom odpustenia, ktoré vyjadrili svojim vrahom.

máte pocit, že strach Stredoeurópanov z moslimov a nenávisť moslimských radikálov voči kresťanom majú niečo spoločné?

Xenofóbia veľmi často súvisí s absenciou skúsenosti. Je zaujímavé vidieť, že väčšina xenofóbnych vyjadrení pochádza od ľudí, ktorí nikdy nestretli nijakého utečenca. Keď sa stretnete s utečencom, stretli ste sa s ľudskou bytosťou. Pamätám si na rodinu pochádzajúcu z Aleppa, bolo to na železničnej stanici vo Viedni. Muž a žena, dve malé deti a starí rodičia.

Vôbec nezáležalo na tom, že boli moslimovia. Oni sú predsa rodina. Ukazovali mi na mobile obrázky svojho domu v Aleppo. Boli to dobrí ľudia. On bol IT inžinier a ona učiteľka. Museli odísť, lebo všetko bolo zničené a oni unikali pred teroristami. Takže mojou prvou skúsenosťou je to, že sú to ľudské bytosti, také ako som ja a vy. Xenofóbia veľmi často súvisí aj s neistotou o budúcnosti. Samozrejme, vstupujeme do ťažších časov. Ľudia sú vnímaví na krízu ekonomiky, ktorá už nebude tak rásť. Toto sú prvky, ktoré tiež prispievajú k strachu. Ale strachu sa nemožno poddávať.

západ býva často vykreslený ako morálne úpadkový, nekresťanský a materialistický. A časť strednej Európy si myslí, že my sme nejaký ostrovček kresťanstva. No utečenecká kríza ukázala úplne iný obraz: hedonistický Západ, ktorý pomáha, a my, kresťanský ostrov, ktorý nie je ochotný pomôcť. Kto je tu vlastne hedonistický?

Toto je presná otázka. Hlboko ma zasiahol postoj Angely Merkelovej. Bola veľmi odvážna. Keď uvažujem o dramatickej situácii na Blízkom východe, jej reakcia sa ukázala ako skutočne kresťanská. Angela Merkel je dnes naozaj najväčšou kresťanskou političkou Európy. Jej motivácie sú totiž autenticky kresťanské.

dnes vidíme, ako narastajú sympatie k Putinovmu Rusku. Mnohí, medzi nimi aj ľudia z Katolíckej cirkvi, argumentujú, že v Rusku sa uchovalo viac duchovných hodnôt než na Západe. Čo si o tom myslíte?

Toto je v Rusku stará ideologická téza ešte spred sovietskej revolúcie v roku 1917. Týkala sa zápasov medzi slavianofilmi a západníkmi. Slavianofili idealizovali Rusko ako prístav s hlbokými kresťanskými hodnotami utrpenia, súcitu, trpiaceho Mesiáša na ruský spôsob. V súlade s tým odmietali Západ ako dekadentný, všetko zlo podľa nich pochádzalo práve zo Západu. Dnes môžeme sledovať renesanciu týchto ideí. Proti všetkým ideológiám – a toto je typický prípad ideológie – existuje veľmi jednoduchý liek: pozrieť sa na realitu. Pretože ideológia je vždy popretím reality.

Choďte na hlavnú železničnú stanicu vo Viedni, kde stovky dobrovoľníkov pomáhajú utečencom. Nik si ich neobjednal, nepatria k nijakým organizáciám, sú to jednoduchí ľudia, ktorí sa rozhodli pomôcť. Mladí či starí, kresťania či nekresťania tam varia každý týždeň jedlo. Sikhská komunita vo Viedni takto pripravuje jedlo pre utečencov už celé týždne. Dobrovoľnícki lekári pomáhajú utečencom pri zápaloch či chorobách. Sú títo dobrovoľníci dekadentným Západom?

v roku 2009 ste v rozhovore pre náš časopis porovnávali pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Po šiestich rokoch tu máme nesmierne zaujímavého pápeža Františka. Postoje katolíkov sa však rôznia. Jedni sú nadšení jeho milosrdenstvom, prívetivosťou, láskou, ale iní ho vidia ako toho, kto narúša autoritatívny model cirkvi. Ako ho vnímate vy?

Každý katolík musí stáť na strane pápeža. V tom niet diskusie. (Smiech.) Mal som privilégium stáť na strane vynikajúcich pápežov, ako bol Pavol VI. počas mojej mladosti a teologických štúdií, alebo úžasného Jána Pavla II., ktorý znamenal strašne veľa pre môj osobný život. Aj tento kríž, ktorý mám na sebe, som dostal osobne od neho. A rovnako pápež Benedikt, ktorého som bol študentom a pracoval som s ním. Poznáme sa už 43 rokov. No a teraz je tu pápež František, s ktorým mám dnes príležitosť veľmi úzko spolupracovať. Vidím ohromnú kontinuitu v rôznosti. Všetci boli veľmi odlišní, no všetci boli pápežmi. A v tomto zmysle tu pre mňa naozaj niet diskusie. Pápež je jednoducho pápež.

ale niektorí o ňom pochybujú.

Pokiaľ ide o Františka, chcem povedať všetkým, ktorí majú obavy: Prosím, verte mi, je to skutočný katolík! Nebojte sa! Pamätám sa na časy, keď bol aj Pavol VI. považovaný za pochybného pápeža. Toto spochybňovanie je starý príbeh. Čo s nami naozaj robí pápež František? Vedie nás veľkolepou cestou duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly. Ide o dôraz na osobné rozhodnutie pre Krista, ktoré si žiada konverziu, osobnú oddanosť a slobodného ducha. František nás svojím každodenným kázaním aj konaním vedie k veľkej otázke: Si ty, osobne, ty viedenský arcibiskup, naozaj nasledovníkom Krista? Si naozaj spoločníkom Krista? Toto je, takpovediac, Františkova škola, ako sa stať Kristovým učeníkom.

je riskantné pre autoritu Katolíckej cirkvi mať takého pápeža?

Naopak. Autorita Katolíckej cirkvi od jeho zvolenia obrovsky vzrástla. Naozaj obrovsky. Vezmime si oteplenie medzi Kubou a USA. To je práca pápeža Františka. On bol inšpiráciou. To, čo spravil pre izraelsko-palestínsky konflikt, hoci ešte nejde o úplný úspech, bolo tiež ohromujúce: dostal dvoch prezidentov do Vatikánu, aby sa spolu s ním modlili. V mnohých ohľadoch vnímam vďačnosť Jánovi Pavlovi II., ktorý politicky pohol svetom. Ale pápež František už tiež pohol svetom a to v krátkom čase. Hlas pápeža sa stal veľmi dôležitým. Pozrite sa na jeho reč pred Kongresom vo Washingtone.

a teraz jeden smutný príbeh zo Slovenska. Tento spôsob uvažovania je veľmi blízky uvažovaniu arcibiskupa Bezáka. Pokúsil sa vyjasniť finančnú situáciu na Arcibiskupskom úrade v Trnave, otvoril cirkev pre mladých, prišiel na rockový festival hovoriť o Bohu. U nás ho za to kritizovali: Prečo ste šli na ten festival? To je predsa zlé miesto. Prečo ste otvorili cirkev kultúre, koncertom? Prečo ste vyjasňovali finančnú situáciu v Trnave z minulosti? Nakoniec bol odvolaný. Viete si aspoň trochu predstaviť, aký obraz našej cirkvi majú dnes mladí ľudia? Tí sa pýtajú: ako je možné, že máme Františka a Bezák ostáva odvolaný?

Nemôžem hovoriť za Slovensko, no niet pochýb o tom, že bez otvorenosti pre čistotu financií, bez otvorenosti pre kultúru, bez ľudskej jednoduchosti nemôžete priniesť Evanjelium k ľuďom. Je samozrejmé, že pápež František je v tom veľkou výzvou. Nedávno počas Synody som s tým mal osobnú skúsenosť. Boli to naozaj obyčajné veci, ktoré sa diali: každý deň prichádzal na stretnutia dvadsať minút pred začiatkom, aby s nami pobudol, pozhováral sa, aby sa pozdravil s policajtmi či s kýmkoľvek iným. Táto jednoduchosť v kontakte má dva výnimočné účinky.

Po prvé, pápež je omnoho lepšie informovaný na základe priameho kontaktu s ľuďmi. A po druhé, dáva určitý príklad. Je to výzva k tomu, aby sme sa správali normálne. A toto podľa mňa súvisí aj s tým, o čom hovoríte, keď chceme vyjasniť netransparentné financovanie. Pápež ma spomedzi kardinálov vymenoval za toho, kto má prešetriť financie vo Vatikánskej banke. A tak som do toho dobre videl. Už pápež Benedikt s tým začal. A dnes máme dôvody domnievať sa, že Vatikánska banka je už podstatne čistejšia. Bola to priorita Františka. Niet tam už tých odporných kriminálnych praktík s financiami, ktoré odsudzuje aj Evanjelium.

čo môžeme spraviť pre arcibiskupa Bezáka?

Na to sa musíte opýtať pápeža.

to sa stalo. Stretol sa s ním spolu s kardinálom Vlkom. Naša hierarchia ale šírila, že nešlo o jeho kauzu, len o osobnú účasť, čo musel kardinál Vlk dementovať. A keď boli slovenskí biskupi nedávno s Františkom vo Vatikáne, znovu sa šírilo, že pápež je pripravený Bezákovi pomôcť, no najprv sa musí zmeniť. Domnievame sa znovu, že takto to nezaznelo. Čo teda môžeme spraviť?

Nemôžem o tom hovoriť. Ale arcibiskupa Bezáka poznám, stretli sme sa tu v kláštore v Retzi pred dvoma rokmi.

spýtame sa takto: Existuje vôbec dobrý spôsob, ako sa dá riešiť tento problém?

Môžem iba vysloviť svoju skutočnú nádej v dobré a transparentné vyriešenie tohto problému. Poviem to, čo som už raz povedal a čo vravím aj naďalej: susedím s biskupmi v Trnave, máme spoločné hranice a jednoducho nedokážem pochopiť, ako je možné, že je biskup odvolaný bez toho, aby boli o tom informovaní susediaci biskupi. Dozvedel som sa o tom z novín...

je 21. storočie. Katolícka cirkev prešla dvoma tisícročiami stabilne, no aj s dôležitými zmenami. Aká je vaša vízia Katolíckej cirkvi v 21. storočí?

Po prvé, neexistuje zmenené posolstvo Evanjelia. Evanjelium ostáva stále svieže a nové. To ono zakaždým inšpirovalo k obnove. Vidíme to aj u pápeža Františka, ako veľmi je preňho Evanjelium mocou obnovy. Po druhé, obnova neprichádza z plánovania úradov, súdov, byrokracie ani hierarchie. Všetci síce nejakú byrokraciu potrebujeme, no v dejinách zmien sú dôležití ľudia, ktorí sa stali svätými až neskôr. Počas ich života boli neraz považovaní za problematických, narúšajúcich a nepohodlných. No práve oni priniesli cirkvi obnovu. Spomeňme si na svätého Benedikta, na Františka, na Ignáca z Loyoly, na Matku Terezu. Toto sú ľudia, ktorí priniesli naozaj hlboké zmeny.

Po tretie, to, čo sa stalo nesmierne dôležitým, je mučeníctvo. 20. storočie bolo storočím najväčšieho počtu mučeníkov v dejinách. Mučeník stavia proti násiliu moc lásky a moc slobody. Proti ideológii stavia moc svedomia. Toto robí spoločnosť ľudskou: sloboda, svedomie a láska. Proti všetkým formám zla je práve toto ohromná sila. A posledná vec – toto neplatí len pre okruh kresťanov, pretože to, čo Ježiš povedal v slávnej pasáži Evanjelia, sa týka celého ľudstva: „Bol som hladný, a dali ste mi jesť, bol som smädný, a dali ste mi piť, bol som pocestný, a pritúlili ste ma, bol som nahý, a priodeli ste ma, bol som chorý a vo väzení, a navštívili ste ma.“ Čokoľvek z toho sa deje, je skutočnou budúcnosťou.

teraz osobná otázka. Ste kardinál a každý sa vás pýta na cirkev, na utečencov, na pápeža, na hierarchiu, a požaduje od váš riešenie. No zároveň ste ľudskou bytosťou. Cítite ako kardinál lásku?

(Ticho.) Rozhodne áno. Ľudský život, aj biskupský život bez lásky, by bol len pózou.

ako prežíva kardinál lásku?

Napríklad na tomto mieste, v tomto kláštore, kam prichádzam už 45 rokov, aby som sa tu zotavil, aby som si tu obnovil ducha i telo. Som tu so svojimi priateľmi. Priateľstvo je rozhodujúci prvok v ľudskom živote. Či ide o kardinála, alebo o pápeža, každý potrebuje hlboké priateľstvo.

priateľstvo je vaším biskupským mottom.

Áno. Ježiš to povedal svojim učeníkom: „Už vás nenazývam sluhami. Nazval som vás priateľmi.“

matka Tereza napísala knihu o svojom živote. Ľudia ju považovali za človeka, ktorý je vo veľmi blízkom, silnom vzťahu k Bohu, no ona napísala, že dlhé roky prežívala skôr temnotu a mlčanie Boha. Môže sa toto stať aj kardinálovi?

Samozrejme. Je to niečo veľmi tajomné. V mladých rokoch som vzťah k Bohu prežíval omnoho emotívnejšie. Ale dúfam, že v tom bolo aj čosi hlbšie než len emócia. No neskôr som už často žil v absencii tejto emocionálnej skúsenosti. Myslím, že je to dospelejšie, no dúfam, že osobný vzťah k Bohu je aj naďalej základom mojej viery.


/Christoph Schönborn. Narodil sa 22. januára 1945 v šľachtickej rodine na hrade Skalka v Českej republike, no krátko nato musela jeho rodina odísť do Rakúska. Vyštudoval filozofiu, teológiu, psychológiu vo Viedni a Paríži. Vstúpil do rehole dominikánov, v roku 1970 sa stal kňazom. Biskupom sa stal 11. júla 1991 a za viedenského arcibiskupa ho pápež Ján Pavol II. vymenoval v roku 1995. Za svoje biskupské motto si zvolil slová z Evanjelia sv. Jána: Vos autem dixi amicos („Nazval som Vás priateľmi“). Od roku 1998 je kardinálom a počas poslednej biskupskej synody bol moderátorom nemeckej sekcie. Úzko spolupracuje s pápežom Františkom a bol poverený dohliadať na vyjasnenie finančnej situácie Vatikánskej banky.

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní a citovalo ho mnoho európskych médií.

.diskusia
.neprehliadnite