Stratili sme blízkeho priateľa, skvelého človeka. To bude dlho bolieť. Na webe .týždňa sa teraz objavila fotografia, ako nám vlani s Jurajom Kušnierikom kolegovia pripravili milú oslavu päťdesiatky – narodili sme sa v ten istý mesiac a rok. Reťazenie, aké nevymyslí nijaký spisovateľ, pritom pokračuje. Juraj má na tej fotografii tričko s Bielou vranou. Dnes večer tu mal byť s nami a moderovať diskusiu. Nedávno si ma Juraj pozval do štúdia Rádia_FM, kde sme sa dve hodiny rozprávali. O vojnách, o utečencoch, o Človeku v ohrození, o filme My zdes. Bol to jeden z jeho posledných rozhovorov v éteri, možno úplne posledný. Odvysielali ho, keď bol Juraj v New Yorku a ja s režisérom Jarom Vojtekom na turecko-sýrskej hranici. Potom išiel na svoj milovaný Island a už sa nevrátil.
S Jurajovou dcérou Lenkou, talentovanou filmárkou, som bol v polovici septembra na maďarsko-srbskej hranici, kde natáčala dokument o utečencoch. Povedal som mu po návrate, že môže byť na ňu hrdý. A práve Jurajovi som obvykle ako prvému z kolegov písal z náročných ciest esemesky, keď som mal pocit, že si musím vyjasniť názory. Či už na utečencov, alebo na toho fašistu v Banskej Bystrici. Juraj mi niekedy neodpísal. A potom, keď som naliehal, mi napísal iba toto: „Je to tak a je to hrozné.“ Alebo nedávno mi napísal na ostrov Lesbos: „Ale ja neviem, čo ti mám napísať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.