Stalo, respektíve stane sa: ono to tak býva, keď človek píše do budúcnosti, že v aktuálny štvrtok, teda teraz, 28.4. budú mať, mali, majú v slovenských kinách premiéru aj dva filmy, ktoré by som asi za iných okolností obišiel taktným mlčaním.

Do kín príde film. Nikdy nie len tak, vždy mu predchádza informačná kampaň, aby sa divák dozvedel, že vôbec existuje.

Keďže u nás doma vždy nosil a nosí darčeky Ježiško, ten Santa Clausov pofidérny konkurenčný podnik mi dosť pije krv.

Ústavný súd sa zásadne nevyjadruje k ekonomike. To, že sa to dnes zmenilo, iba poukazuje na absolútny nedostatok rešpektu vlády voči ústave a demokratickému procesu.

Iveta a Dunaj sú dva nové slovenské televízne seriály, oba začali minulý týždeň ako dlho promované novoročné akvizície dvoch asi dominujúcich konkurenčných slovenských komerčných televízií a ja nesmierne rád konštatujem, že oba som si nielen pozrel (teda prvé epizódy), ale ani som ich neprepol priamo v procese (teda, kým išli), ba dokonca som ich neprepol ani počas reklamy: nech už je to na poriadku, ako to má byť.

Už som si zvykol, že v trafike môžem naraziť na hocičo, toto by som tam skutočne nečakal.

Menej administratívnej záťaže a zmeny v druhom pilieri. To sú hlavné pozitíva hospodárskej politiky vlády. Všetky blednú v porovnaní s gigantickými sociálnymi balíčkami, novými daňami a nabaľujúcim sa verejným dlhom.

Zvykne sa tvrdiť, že čaro nejakého zážitku – alebo jeho silu či intenzitu – nemožno sprostredkovať slovami a aj by som asi súhlasil, ak by sa mi už niekoľkokrát neprihodil presný opak.

Dobre, tak sa zdá, že sa nám to tu pomaly celé rozpadá pod rukami.

Dinosaury. Vlastne ani neviem, ako sa mi bez nich podarilo vyrásť. Iste, poznali sme ilustrácie Zdeňka Buriana a všetci sme sa chceli plaviť po rieke času do minulosti ako hrdinovia Zemanovej Cesty do praveku, ale veru, nespomínam si, že by dinosaury v mojom detstve hrali inak nejakú výraznejšiu úlohu, a o fenoméne či mánii sa vôbec nedalo hovoriť.