Vyhlásenie Poľska, že bude iniciovať mierovú misiu NATO na Ukrajinu, znie na prvé počutie ako nedomyslenosť. Nejaký potenciál byť predelom v ukrajinskej dráme však má.

Hoci sankcie priškrcujú ruskú ekonomiku a siahajú na Putinov oligarchiát a hoci Biden hovorí pravdu, že „Aliancia nebola nikdy taká jednotná ako teraz,“ samit NATO aj EÚ nasvietil aj trhliny západnej jednoty.

Napĺňa sa zlý scenár, ktorý sa zdal ešte v lete nepravdepodobný: Denný prírastok 6 700 „covid pozitívnych“ zo štvrtka je rekord nielen tohtoročný, ale od začiatku celej pandémie na jar 2020.

Dve bazálne udalosti týždňa, novela covid automatu a „daňová revolúcia“ Igora Matoviča, sa zvrhli do (opätovnej) ilustrácie koaličnej krízy politického rozhodovania. Teda toho deficitu, ktorý vedie k vajataniu a marazmu celého vládneho štvorzáprahu.

To najhoršie na vyhlásenom lockdowne je, že v rámci zápasu s koronavírusom nebude posledným obmedzením práv a slobôd. Súbor opatrení je totiž ešte deravejší než zimno-jarné uzavretie spoločnosti.

Keby Slovensko malo štandardnú opozíciu, tak z obrannej zmluvy, ktorú vo Washingtone podpísali Korčok a Naď, by sa nemohol stať predmet politického zápasu. Ani urýchľovač ďalšej polarizácie celej spoločnosti.

Na ultimátum Vladimíra Putina, aby sa európske pomery vrátili pred rok 1997, je, zdá sa, najnáchylnejšie Slovensko. Geopolitickému bezpečnostnému statusu štátu preto hrozí zopakovanie „mečiarovskej“ epochy.

Ohlasovanie začiatkov ruského vpádu na Ukrajinu nie je najvýbušnejší motív dneška. George Soros označil rok 2022 za „kritický rok v dejinách sveta“ a „súboj o budúcnosť ľudskej civilizácie“ vidí dnes aj Ivan Mikloš.

Z predvídateľných udalostí roka 2021 v Európe je najvýznamnejšie prepriahanie moci v Berlíne. Angela Merkel odchádza po 16 rokoch, čím sa zapisuje do histórie podobne ako Konrad Adenauer či Helmut Kohl.

Ešte za premiéra Matoviča sme tu písali, že vládna koalícia existuje de iure, ale de facto nie, keďže tvorba politickej vôle, rozhodovania a ich presadzovanie vŕzgajú a drhnú. A dnes?