.týždeň má prívlastok kritický. Len sa však dívame na svet s odstupom a dokážeme si vytvoriť vlastný názor. Nielen na politiku, ale aj na tanec pri tyči, aspirín či manželský sex.

Pravidelné písanie je ako dobre vycvičený pes. Stále je pri vás, aj keď si ho nevšímate. Je pri vás tak verne, až sa občas zdá, že ste ho stratili a keď ho začnete v panike hľadať, iba sa vám zbytočne zapletie pod nohami.

Každá adopcia je osobitá záležitosť, napriek tomu si dovolím vyhlásiť sama za seba, že medzi vlastným, „homemade“ bio-dieťaťom a prijatým nie je žiaden rozdiel.

Z celej tej smršte udalostí, ktorú nabral náš adopčný proces, keď nám z úradu oznámili, že pre nás majú bábätko, si zapamätám tento obraz: Profi matka,  pani Magdaléna, stojaca s naším Lukášom v náručí, keď sme ho uvideli prvýkrát. (Odborne sa tomu hovorí i „prvá interakcia“).

Pobyt nášho syna v štátnej škôlke trval týždeň. Viac sme sa na to dívať nezvládli. Začal sa správať agresívne. Keď sme večer prichádzali na ihrisko, bál sa tam vkročiť. 

Šimečka napísal krutý, ale pravdivý text o Bratislave. Hvorecký napísal krásnu a citovú reakciu. Ten najnebezpečnejší príspevok do diskusie priniesol Silvester Lavrík.

Koniec leta – ako keď utne. Nasleduje nástup do štátnej škôlky (vďakabohu za ňu) a inštitucionálne odtŕhanie detí od matiek, ktoré sa ich držia zubami-nechtami. Desivé prvé dni v škôlke!

Adopcia nie je pre všetkých. Ako to o láske všeobecne platí, mala by k nej viesť búšivá radosť z iného človeka a chuť dať všetko. Ale aj zúfalstvo sa môže premeniť na odvahu.

Pre matku neexistuje rasa jej adoptovaného dieťaťa. Vníma len konkrétneho človiečika. Láska vylučuje rasizmus. Pre matku vo vzťahu k jej dieťaťu to ani nie je téma.

„Štátna firma si prenajíma auto za cenu dvoch nových. / Zdravotná sestra odišla do Švédska. Bola som preťažená, hovorí. / Litva postaví múr na hranici s Ruskom. Rusi ponúkajú tehly.“