Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo sa to, prosím vás, stalo?

.štefan Hríb .anton Vydra .časopis .rozhovor

Je jedným z kľúčových kardinálov v blízkom okolí pápeža. Zosmutnie, keď príde reč na utečencov, tvár sa mu rozjasní, keď uvažuje o Františkovej cirkvi a láske.

Je jedným z kľúčových kardinálov v blízkom okolí pápeža. Zosmutnie, keď príde reč na utečencov, tvár sa mu rozjasní, keď uvažuje o Františkovej cirkvi a láske. Viedenský arcibiskup, kardinál Christoph Schönborn.

Blížia sa Vianoce, čas, ktorý sa aj biblicky spája s tromi utečencami, ktorí utekali do Egypta pred Herodesom. Ako vnímate túto spojitosť s dneškom?

Mnohých kresťanov v Európe sa pokúšam motivovať, aby uvažovali o tom, že Boží syn sa narodil v Betleheme a krátko po tom musel so svojou rodinou utiecť. Utečenecká skúsenosť je vpísaná do srdca kresťanskej skúsenosti. A aj do srdca židovskej skúsenosti. Židovský ľud musel opustiť Svätú zem, bol deportovaný do Babylonu, do Asýrie. Pre židovsko-kresťanskú tradíciu je teda starosť o utečencov čímsi elementárnym. A v mnohých európskych krajinách, hoci v nich bola kresťanská viera oslabená, ostávajú tieto kresťanské hodnoty naozaj prítomné. Vidím aj tu v Rakúsku, že mnoho ľudí zo sekulárnej spoločnosti, ktorí o sebe nehovoria, že sú kresťanmi, nestratili v sebe vedomie veľkého záväzku voči utečencom.

Aj vaša rodina to pozná, museli ste po druhej svetovej vojne opustiť Československo.

Vyrastal som s vedomím, že sme utečenci. Moja mama nám často rozprávala príbehy o „odsune“ nemeckého obyvateľstva. Mal som deväť mesiacov, keď sme utiekli z Československa, takže moje spomienky sa týkajú skôr prvých šiestich rokov môjho života. Stále sme boli v situácii utečencov, ktorí žili raz tu, raz tam, raz v tejto rodine, potom v inej. Zakaždým nás niekto prichýlil. Až keď som mal šesť rokov, získali sme prvý byt. Takže, keď dnes počúvam príbehy utečencov, vyvoláva to vo mne veľa spomienok z mojej osobnej histórie.

Prichádzame zo Slovenska, kde v situácii státisícov potrebných prisľúbila vláda pomoc 150 Sýrčanom, aj to iba kresťanom. A niektoré obce sa postavili aj proti tomu. Toto je typické pre krajiny Vyšehradskej štvorky. Čo je z vášho pohľadu dôvodom tohto správania? Čo je s našimi srdciami?

Musím povedať, že je to pre mňa naozaj smutné. Pochádzam z Československa, a preto sa hlboko hanbím za tento postoj. Je strašné, že sa opiera o takzvané kresťanské argumenty, podľa ktorých nechceme byť islamizovaní. Strašné. Mojou prvou odpoveďou sú moje osobné spomienky. Mal som jedenásť rokov, keď k nám počas povstania v roku 1956 prišli Maďari. Všade navôkol boli utečenci. Boli ich tisíce. Niektorí moji príbuzní išli k rieke pomáhať im prejsť hranicu. Žili sme vtedy v malom mestečku, kde sme im poskytli každý možný priestor: telocvičňu, farské priestory. Bolo úplnou samozrejmosťou pomáhať. Potom prišiel rok 1968, keď k nám po tisícoch prichádzali československí utečenci. Potom rok 1981 a vyhlásenie výnimočného stavu v Poľsku, a znovu prichádzali utečenci. V roku 1991 prišli utečenci z Juhoslávie, najmä tisíce ľudí z Bosny. Niekto by možno povedal, že to boli kresťania. Vôbec nie. Nešlo vôbec o to, či boli kresťanmi. Boli to ľudia v núdzi. O tom je Evanjelium. Toto samo je Evanjelium. „Bol som utečencom a ty si mi pomohol,“ tieto slová mi raz povie Ježiš pri poslednom súde. Som naozaj pobúrený postojom krajín Vyšehradskej štvorky k utečencom.

To bola prvá odpoveď. A tá druhá?

Moja druhá odpoveď je táto: Všetci sme podpísali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. A tu predsa stojíme pred základným ľudským právom človeka, ktorý sa nachádza v ohrození. Má byť prijatý bez ohľadu na náboženstvo, vek či rasu. Pravdaže, ide tu o poskytnutie azylu a keď dôvody azylu pominú, nech sa páči, vtedy možno tých ľudí poslať späť. No dovtedy ich treba prijať. Podľa mňa sú teda krajiny V4, hoci samy prežili veľa utrpenia, zaslepené hanebnou propagandou. Toto je škandál. Odvolávať sa potom na naše kresťanské hodnoty je podľa mňa smiešne. Prepáčte, že to tak musím povedať. No musím to vyjadriť tvrdými slovami aj napriek mojej obrovskej úcte napríklad voči Poľsku. Boli sme vďační za pád sovietskeho režimu, o ktorý sa veľmi zaslúžil pápež Ján Pavol II. Aj za heroizmus Poľska. Uctievam si pamiatku všetkých obetí Maďarského povstania z roku 1956, ako aj tých z roku 1968 v Československu a z roku 1981 v Poľsku. Vážim si heroizmus boja za slobodu, za ľudskú dôstojnosť. Ale toto všetko, ako sa zdá, ostalo zabudnuté. Čo sa to stalo? Čo sa to, prosím vás, stalo?

Súvisí to zrejme naozaj s tým, že sa nejako pokazili naše srdcia.

Musím na rovinu povedať, že to nedokážem pochopiť. Nerozumiem tomu postoju. Je nad moje sily pochopiť to.

Pápež František povedal, že každá farnosť by mala ubytovať aspoň jednu utečeneckú rodinu. Vy ste v jednej svojej kázni vo Viedni koncom augusta povedali čosi podobné. Pre katolíkov je to čosi ako návod. No v krajinách Vyšehradskej štvorky vidíme presný opak. Ako je možné, že pápež niečo povie, no cirkev v týchto krajinách to nerada robí?

Sú to moji bratia v biskupskej službe, s mnohými z nich sme priateľmi. No nedokážem to pochopiť. Je to pre mňa šok. Naozaj šok. Už len z racionálneho dôvodu potrebujeme milióny imigrantov jednoducho preto, aby sme mohli pokračovať v našom spôsobe života. Bez imigrantov je to nemožné. Európa má vyše 500 miliónov obyvateľov a keby teda každý rok prišlo rovno milión imigrantov alebo aj viac, tak by to bolo únosné. Osemstotisíc utečencov, ktorí prišli tento rok do Európy, tvorí pár promile európskej populácie. Toto je problém?

Častá námietka je, že nechceme islamizáciu kresťanskej Európy. Nie je to ale skôr tak, že v skutočnosti málo dôverujeme vlastnej viere?

Áno, presne toto je môj argument. Len vo Viedni som minulý rok pokrstil 18 moslimov. Ak neveríme, že je naša kresťanská viera atraktívna, tak toto je ohromnou príležitosťou ukázať moslimom náš kresťanský postoj. Minimálne trikrát som počul moslimských utečencov vo Viedni povedať: „Zakúsili sme, že ste kresťanmi, pretože ste dokázali pomáhať.“ To, čo teraz poviem, bude politicky veľmi nekorektné. Títo moslimovia mi povedali: „Saudská Arábia má dosť peňazí, no nepomohla nám. No vy kresťania ste nám pomohli.“ Toto je predsa krásna príležitosť stretnúť sa a spoznať svoje viery. Máme sa strachovať o našu kresťanskú vieru tým, že si budeme budovať vnútorné svety v našich sakristiách? My sa chceme so svojou vierou skrývať? Aká je to potom viera?

Kritici by povedali: A vy ste nevideli, čo sa dialo v Paríži? V Madride? V Londýne?

Videl som to. Pripúšťam, že medzi imigrantmi sa nachádzajú aj teroristi. Ale naozaj si myslíte, že človek, ktorý plánuje teroristický útok, je odkázaný prísť v gumenom člne po rozbúrenom mori? V ohrození života? Tí, ktorí naplánovali útoky v Paríži, predsa neprišli v gumených člnoch. Terorizmus je celosvetový problém. A nie je to len problém kresťanov. Radikáli zavraždili viac moslimov než kresťanov. A to preto, lebo vo svojej nenávisti, vo svojom fanatizme ničia tradičný islam. Na tržnici v Bagdade nechali explodovať tisíce moslimov. Nie som naivný. Všetci sme ohrození terorizmom a kresťania sú naozaj v mnohých krajinách osobitým cieľom. No ak sa pozrieme na postoj práve tých kresťanov, pred akým krásnym svedectvom tu stojíme? Pred svedectvom odpustenia, ktoré vyjadrili svojim vrahom.

Máte pocit, že strach Stredoeurópanov z moslimov a nenávisť moslimských radikálov voči kresťanom majú niečo spoločné?

Xenofóbia veľmi často súvisí s absenciou skúsenosti. Je zaujímavé vidieť, že väčšina xenofóbnych vyjadrení pochádza od ľudí, ktorí nikdy nestretli nijakého utečenca. Keď sa stretnete s utečencom, stretli ste sa s ľudskou bytosťou. Pamätám si na rodinu pochádzajúcu z Aleppa, bolo to na železničnej stanici vo Viedni. Muž a žena, dve malé deti a starí rodičia. Vôbec nezáležalo na tom, že boli moslimovia. Oni sú predsa rodina. Ukazovali mi na mobile obrázky svojho domu v Aleppo. Boli to dobrí ľudia. On bol IT inžinier a ona učiteľka. Museli odísť, lebo všetko bolo zničené a oni unikali pred teroristami. Takže mojou prvou skúsenosťou je to, že sú to ľudské bytosti, také ako som ja a vy. Xenofóbia veľmi často súvisí aj s neistotou o budúcnosti. Samozrejme, vstupujeme do ťažších časov. Ľudia sú vnímaví na krízu ekonomiky, ktorá už nebude tak rásť. Toto sú prvky, ktoré tiež prispievajú k strachu. Ale strachu sa nemožno poddávať.

Západ býva často vykreslený ako morálne úpadkový, nekresťanský a materialistický. A časť strednej Európy si myslí, že my sme nejaký ostrovček kresťanstva. No utečenecká kríza ukázala úplne iný obraz: hedonistický Západ, ktorý pomáha, a my, kresťanský ostrov, ktorý nie je ochotný pomôcť. Kto je tu vlastne hedonistický?

Toto je presná otázka. Hlboko ma zasiahol postoj Angely Merkelovej. Bola veľmi odvážna. Keď uvažujem o dramatickej situácii na Blízkom východe, jej reakcia sa ukázala ako skutočne kresťanská. Angela Merkel je dnes naozaj najväčšou kresťanskou političkou Európy. Jej motivácie sú totiž autenticky kresťanské.

Dnes vidíme, ako narastajú sympatie k Putinovmu Rusku. Mnohí, medzi nimi aj ľudia z Katolíckej cirkvi, argumentujú, že v Rusku sa uchovalo viac duchovných hodnôt než na Západe. Čo si o tom myslíte?

Toto je v Rusku stará ideologická téza ešte spred sovietskej revolúcie v roku 1917. Týkala sa zápasov medzi slavianofilmi a západníkmi. Slavianofili idealizovali Rusko ako prístav s hlbokými kresťanskými hodnotami utrpenia, súcitu, trpiaceho Mesiáša na ruský spôsob. V súlade s tým odmietali Západ ako dekadentný, všetko zlo podľa nich pochádzalo práve zo Západu. Dnes môžeme sledovať renesanciu týchto ideí.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite