.keď chcú novinári upozorniť na niečo nové a zaujímavé, často nadužívajú slovo fenomén. Ale v tomto prípade je to priliehavé označenie: Rostas sa naozaj za krátky čas postaral o nový, pozoruhodný fenomén. A z jeho jedného úspechu akoby priamo vyplýva ďalší úspech. V polovici roku 2012 začne rádio VIVA vysielať jeho dvojminútové príhovory, v ktorých sa uvedie ako ten, ktorý konečne prelamuje mlčanie, hovorí o páde Dvojičiek ako najobludnejšom podvode dejín, o bankároch, ktorí vyvolávajú krízy aj vojny, o hrozbách vakcinácie, o všadeprítomnej lži, ktorá z nás robí šťastných otrokov. A, samozrejme, občas sa v tom celom mihnú židia. Jeho relácia slávi úspech, a tak vydá knižnú zbierku týchto príhovorov, z ktorých sa stane – aj vďaka negatívnym recenziám v médiách – bestseller. Od mája minulého roku vychádza mesačník Zem&Vek, najskôr predáva 5-tisíc, dnes už 30-tisíc výtlačkov. Z Rostasa sa v tomto špecifickom prostredí stáva kultová postava: cestuje po slovenských mestách a mestečkách, jeho diskusie v miestnych knižniciach či sálach miestnych divadiel sú plné. Ľudia odchádzajú po troch hodinách nadšení a s pocitom, že sa stali súčasťou niečoho, čo tu ešte nebolo.
.tí, čo spoznali kľúč
V uplynulých týždňoch sme videli tri Rostasove podujatia v Bratislave, Trnave a Púchove, aby sme sa sami presvedčili, v čom je jeho úspech.
Miestami je to komické: napríklad keď v Bratislave na Malej scéne najskôr necelú hodinu hovorí o prvej ceste svojej Expedície Archa, ktorá pôjde tam, kde „sa ľudia dokázali odpojiť od globalizácie a nežijú pod inštitucionálnym parazitizmom“. Rostas vystupuje v historickom kostýme, ukazuje fotky aj video, opisuje, ako vyrážajú na dlhú, dobrodružnú cestu na terénnom Land Rovere, vybavení horolezeckou stravou a špeciálnou technikou. Ak čakáte, že cieľ tejto expedície bude nejaká komunita na Aljaške alebo v Papui-Novej Guinei, ste vedľa, reč je o Rumunsku. A Rostas so stupňujúcou sa dramatizáciou zjavne nudnú cestu okoreňuje bizarne znejúcim rozprávaním, že „vyzeralo to síce nebezpečne“, ale napokon bezpečne dorazili za komunitou Slovákov, ktorí žijú jednoduchým životom neďaleko Brašova. Na cestovateľskom festivale by ho za takúto prezentáciu vypískali, ale bratislavské publikum to všetko s pokojom strpí, vie, že išlo iba o predkrm.
Rostasovo čaro spočíva v niečom inom: reční veľmi kultivovane, má príjemne posadený hlas, netuctový vzhľad, je oblečený s vycibreným vkusom. Je to talentovaný človek, dobrý hudobník, výtvarník a fotograf, čo poznať na vkusnej grafike jeho konšpiračného časopisu. Na jeho monológoch cítiť, že už má cvik, mnohé pasáže sa na jednotlivých diskusiách opakujú, zároveň vie improvizovať, pôsobí uvoľnene a dôveryhodne. Formuluje elegantne, používa cudzie slová, ale je ich presne toľko, aby ich poslucháči uniesli a mali pred očami intelektuála, ktorý zrorumiteľne vysvetľuje fungovanie sveta. Plynule prechádza z témy do témy, chrlí čísla, mená, parafrázuje Sokrata aj Chomského a ustavične sa odvoláva na mená autorít, publiku celkom neznámych. Keď hovorí, na stene nad ním sa v pekne upravenom dizajne zjavujú citáty slávnych, ako napríklad Bertolt Brecht a jeho „Banková lúpež je niečo pre diletantov, skutoční profíci si založia banku.“ Rád používa slová ako hologram, mainstream, indoktrinácia, hyperkonzum, alebo vety ako „informačná vojna je najdôležitejšou vojnou dneška“, „nič sa nedeje náhodou“. A je tu jeho vlastný príbeh: od istého času sa už nechcel pasívne prizerať lži, v akej by mali vyrastať aj jeho deti. Spomína bezmocnosť, s akou sledoval, ako mu systém vnucuje, čo si má myslieť o páde tých výškových budov v New Yorku. Potom prišiel Irak a nenájdené chemické zbrane, stále sa preto vracia k menám Štefana Hríba, Františka Šebeja, Martina Bútoru, všetko ľudí, ktorí sú preňho vojnovými zločincami, lebo nás manipulovali a nútili k súhlasu. Väčšinu času hovorí s úplným pokojom. Ale sú chvíle, keď zrazu zrýchli prúd reči, zvýši hlas a viac než jemnocitného umelca pripomína mítingového rečníka. Vtedy hovorí vety ako: „Vládnu nám kolaboranti. Keď si totiž naši politici podávajú ruky s predstaviteľmi zločineckého režimu USA, je to rovnaké, ako keď si kedysi podávali ruky s nacistami!“, alebo „Najväčší problém súčasnosti je sionizmus, ktorý kolaboroval s nacizmom.“
Lenže toto nie je obyčajný politický míting. Medzi Rostasom a jeho priaznivcami vzniká akési duchovné puto. Tu sa im potvrdzujú všetky ich predsudky, mýty, všetko, čo si doma vedia povedať iba v náznakoch, tu je k tomu pribalená teória, zbierka múdrostí z Google. Tu je ten dosiaľ vraj zamlčovaný príbeh, v ktorom sú všetci prítomní – on, osvietený Tibor Eliot, ktorý našiel kľúč poznania, ale aj oni, ktorí od rána do večera drú pre tento obludný systém za pár stoviek eur – obeťami. Hovorí sa tu o pôde a vode, ktoré sa nám chystajú vyvlastniť, o geneticky modifikovaných potravinách, ktoré nás majú otupiť, o vládnucej mafii politikov, médií, o systéme, ktorý má všetko pod kontrolou, spod ktorej sa teraz vymkli oni, Rostas a publikom, ako jediná skupinka zasvätených, a preto musia byť pripravení na útoky. Z hľadiska často zaznie zúfalé: Ale čo s tým, ako to zastaviť, pán Rostas? Odpoveď: Musíme najskôr prelomiť mlčanie, až potom bude šanca, že sa systém začne rúcať. Prítomných opäť naplní pocit, že sú účastní na prísne stráženom tajomstve. Stretnutie s Rostasom je vlastne akýmsi rituálom zasvätenia. Komu by v tej atmosfére napadlo, či to nemôže byť aj tak, že niektoré veľké udalosti sa udejú aj náhodou alebo či je naozaj isté, že si tie Dvojičky zvalili sami Američania, vyznel by ako naivný a šťastný otrok systému. Nasleduje pochopiteľná otázka: Nedostávate výhražné telefonáty od mafie? Odpoveď: Možno ste si všimli, že už o mne hovoria poslanci v parlamente, chystá sa k frontálnemu útoku, tam je tá mafia.
Neskôr ľudí prosí, aby si predplatili Zem&Vek, pretože zo všetkých strán rôznymi spôsobmi ohrozovaný časopis sa zriekol reklamy a žije len zo svojich čitateľov. Rostas rozumie nielen konšpiráciám, ale aj marketingu.
.ako zamlčať podstatné
Rostas si vpísal do erbu, že prelamuje mlčanie. V skutočnosti je však najmä majstrom zamlčaného. Pri páde Dvojičiek sa púšťa do technických detailov, ktoré údajne preukazujú, prečo je oficiálna americká verzia o útokoch al-Káidy podvodom. Nikdy však nespomenie trochu nepríjemný fakt, že k útokom sa prihlásili najvyšší predstavitelia al-Káidy.
Hovorí, ako mainstreamové médiá – Rostasovo synonymum pre ďalšie kolektívne zlo – klamali o Iraku a vtiahli nás do vojny, akoby nevedel, že Bushova vojna úplne rozdelila aj krajiny NATO a bola predmetom vášnivých sporov práve v mainstreame.
V Rostasovom svete je podľa definície zlovoľným sprisahaním všetko, čo robí systém. Preto môžu byť dôkazom sprisahania súčasne aj celkom protichodné fakty.
Vo svojom Mlčaní raz na príklade USA a jedného citátu uvádza, ako systém vytláča časť Američanov na spoločenský okraj tým, že je tam oveľa nižší podiel detského očkovania než v ostatných priemyselných štátoch. Na inom mieste je zas rozšírené očkovanie nástrojom zla, pretože ním systém spôsobil, že sme „vymenili chrípku za astmu, kiahne za autizmus, ušné infekcie za diabetes“.
Je tiež pôvabné, keď sa pacifista Rostas rozčuľuje nad úpadkom zbrojárskeho priemyslu na Slovensku. Dôvodom má byť fakt, že zbrojárske podniky na Považí zatvoril Havlov ponovembrový režim „v línii chicagskej školy Miltona Friedmana“. Rostas opäť nedopovie (alebo nevie), že o radikálnom útlme zbrojárstva nerozhodol Havel ani Friedman, ale ÚV KSČ rok pre Novembrom.
Šéfredaktor Zem&Vek je často obviňovaný z antisemitizmu, čo on sám odmieta, pretože nie je žiadnym popieračom holokaustu. To naozaj nie je Rostasov problém, on sa s antisemitizmom len pohráva a ostatné necháva na poslucháčoch/čitateľoch. Napríklad podrobne cituje z Protokolov sionských mudrcov (tohto klasického sprisahaneckého pamfletu, ktorý má dokazovať židovskú nadvládu). Rostas následne dodá, že je úplne jedno, kto je ich autorom – hoci historici už dávno jasne preukázali, že ide o falzifikát – a ďalej ubezpečí, že je neprípustné uplatňovať kolektívnu vinu voči ktorejkoľvek skupine. A zavŕši to naoko tajomne: „Podstatné je len to, že tieto slová, napísané pred viac ako storočím, detailne opisujú svet, v ktorom dnes žijeme.“ Rostas tiež rád prelamuje mlčanie uvádzaním faktu, že medzi aktérmi boľševickej revolúcie bolo veľa Židov. To je pravdivý údaj, ktorý je napokon dobre známy. Rostas to však vždy povie len tak, nikdy nezmieni príčiny, prečo to tak bolo (ktoré sú pritom kľúčové) a nikdy ani nedopovie, čo má z toho vlastne vyplývať.
Mnohí jeho čitatelia a poslucháči si myslia, že im zjavuje príbeh dejín, on však podáva antipríbeh: neexistuje v ňom reťaz príčin, následkov a niekedy ani náhod či nezamýšľaných dôsledkov, sú tam len z kontextu vytrhnuté údaje, ktoré sú samovysvetlením všetkého. Veď, ako hovorí vo svojom Mlčaní: „Drvivá väčšina si nedokáže pripustiť, že naše životy a osudy ovplyvňujú neviditeľné sily v pozadí, a preto systém bráni.“
V tomto antipríbehu nie je priestor na vlastnú invenciu, sú to často prachom zapadnuté konšpirácie, ktoré zrazu nanovo ožijú. Hovorí napríklad o „fluoterore“, teda fluoride, ktorý sa pridáva do zdrojov pitnej vody ako údajná prevencia proti zubnému kazu. Ako však tajomne dodá, fluór je základnou zložkou liekov ovplyvňujúcich psychiku. Táto konšpiračná teória vznikla v 50. rokoch 20. storočia, pustila ju do sveta jedna americká kresťanská organizácia, ktorá pridávanie fluóru do vody označila za „jedno z najhanebnejších spiknutí, aké sa kedy podniklo proti ľudskej rase“.
.obchod s paranojou
Jeho profesionálna paranoja sa však netýka len globálneho diania, ale aj vlastného biznisu. Vo svojom časopise aj v diskusiách s ľuďmi často so znepokojením spomína vážne tlaky, hroziace stiahnutím jeho dvoch skvele predávaných kníh z predaja. Tie tlaky sú akési bezzubé, keďže obe Mlčania sa v najväčšej kníhkupeckej sieti Panta Rhei celé mesiace predávajú na výstavných miestach. Keď sme sa Rostasa priamo opýtali, aký typ tlakov má na mysli, odkázal nás na Martinus, ktorý má byť ich terčom.
Šéf tohto internetového kníhkupectva Michal Meško pre .týždeň o údajných tlakoch hovorí: „Ak pod tlakom rozumieme reakcie čitateľov na Facebooku či ďalších miestach, ktorí sa kriticky vyjadrujú, že tieto knihy predávame, potom sa môžeme baviť o tlakoch. Ale takéto tlaky sa týkajú aj ďalších kníh, najmä ženských románov.“ Meško v súvislosti s Mlčaním nezažil žiadny tlak od vplyvného človeka či z vplyvného miesta.
S Tiborom Eliotom Rostasom sme chceli v rámci tejto .témy urobiť rozsiahlejší polemický rozhovor – o ňom, o mainstreamových médiách, o páde Dvojičiek a mnohých našich výhradách, ktoré stoja v tomto texte. Najskôr súhlasil, potom rozhovor podmienil tým, aby sme mu vopred ukázali, čo o ňom napíšeme. To sme odmietli ako neštandardný postup, takže sme sa nedohodli. Bolo zaujímavé, ako sa počas našej e-mailovej komunikácie Rostas o sebe vyjadroval v tretej osobe: „Zvážte, či chcete rozhovor s Rostasom bez zásahov, alebo chcete Rostasa vsadiť do pripraveného textu, s ktorým Rostasa neoboznámite.“ Rostas už nie je ani tak konkrétna osoba, ale značka.
.rôznorodé publikum
Jeho čitateľské a poslucháčske publikum je rôznorodé. Na diskusiách v troch mestách sme videli ľudí rôznych generácií, od študentov po dôchodcov, ktorí sa zaujímajú o svet okolo seba. Za nami prikyvovali Rostasovi vysokoškolskí pedagógovia, ktorí sa cez prestávku bavili o zápočtoch. Jedných zaujíma pád Dvojičiek, iných kvalita potravín, mamičku hnevá, prečo sa v učebnici slovenčiny pre druhákov skryto propagujú sladkosti. „To je tá indoktrinácia,“ odpovie pohotovo Rostas a mamička prikývne.
Jedným z tajomstiev úspechu je aj novosť. Šesťdesiatnik Ladislav Mokrý, ktorý je aj občasným čitateľom .týždňa, hovorí, že Rostasov časopis začal čítať z dôvodu, že všetky iné noviny píšu stále to isté. „Na ich časopise sa mi páči, že tam nie je tá všadeprítomná, ohlupujúca reklama, a najmä, že je to niečo celkom nové. Možno nie je všetko tak, ako píšu, ale niečo také som nepoznal. Ani Nežná revolúcia sa nemusela udiať tým sprisahaním, ako to uvádzajú, ale ja som pracoval v poľnohodárstve a sám som zažil, ako sa staré štruktúry úspešne transformovali do novej doby. Teda niečo na tom asi bude.“ Pán Mokrý je z Piešťan, o časopise sa dozvedel ústnym podaním, už ho číta viac jeho kamarátov a bavia sa o textoch.
.renesancia konšpirácií?
Konšpiračný sposob uvažovania v zmysle, že dianie v skutočnosti neriadia viditeľní aktéri, ako vlády a politici, ale niekto tajomný z pozadia, nie je ničím novým. Je vlastne taký starý ako ľudstvo samotné. Aj odborníci, ktorí sa skúmaniu tohto fenoménu dlhodobo venujú, však priznávajú, že v poslednom období dochádza k jeho renesancii. Dôvodov je viacero. Fakt, že sa nenašli chemické zbrane v Iraku, ktorých existencia mala byť zmyslom vojenského zásahu v tejto krajine, otriasol vierou mnohých ľudí – naozaj nám vlády pri zdôvodňovaní vážnych rozhodnutí hovoria pravdu? Finančná kríza zase poodhalila nadštandardné prepojanie sveta veľkých peňazí a politiky. A potom je tu neistá ekonomická perspektíva, rastúca príjmová nerovnosť a zlá demografia. V blahobytnej západnej Európe sa dnes najmä mladí ľudia pozerajú do budúcnosti s oveľa menším optimizmom ako generácia ich rodičov, ktorí mali pred sebou perspektívu stabilného rastu HDP a vysokých dôchodkov. Novým generačným pocitom je v bohatých ekonomikách skôr existenčná neistota či predtucha pomalého úpadku, čo je tiež živnou pôdou pre konšpiračné uvažovanie. Daniel Pipes, ktorý o konšpiračných teóriach napísal dve knihy, tvrdí, že napriek nepopierateľnej renesancii ide na Západe stále o pomerne okrajový jav. Americký profesor politológie Michael Barkun, ktorý sa tiež zaoberá konšpiračnými teóriami, však upozorňuje na to, že aj na Západe niektoré z nich pomerne rýchlo prenikajú do hlavného prúdu. „Tento posun sa však začal diať tak nedávno, že este nie sme v pozícii, aby sme dokázali odhadnúť jeho dôsledky,“ tvrdí Barkun.
.dedičstvo Gorily
Vráťme sa tak na Slovensko. Názory, ktoré prezentuje Tibor Eliot Rostas, majú totiž aj u nás šancu zaujať čoraz širšie publikum. Minulý rok uskutočnil Inštitút pre verejné otázky (IVO) v spolupráci s maďarským Political Capital Institute výskum, ktorý ukázal, že až 63 percent respondentov súhlasilo s výrokom: „V skutočnosti nie vláda riadi túto krajinu a nevieme, kto ťahá za nitky v pozadí.“ Na porovnanie v Maďarsku s týmto výrokom súhlasilo 43 percent a vo Francúzsku 50 percent opýtaných. Skutočnými hýbateľmi diania v krajine sú podľa veľkej časti Slovákov medzinárodné finančné skupiny, za ktorými s pomerne veľkým odstupom nasledujú „iné krajiny, ktoré chcú Slovensko ovládnuť“, veľké televízne siete a tlač a tajné skupiny, ako sú napríklad slobodomurári.
Výskum IVO upozorňuje aj na to, že na tieto názory môžu mať okrem svetovej ekonomickej krízy vplyv aj niektoré domáce faktory. Najmä kauza Gorila, ktorá v roku 2011 vyprovokovala masové protesty, zrejme posilnila presvedčenie mnohých, že miestni oligarchovia politikov len využívajú na presadenie svojich cieľov. „Okolnosti kauzy Gorila mohli byť interpretované radovými občanmi tak, že mnohé, ak nie všetky významné pozície v štátnej správe, sa dajú kúpiť a že skutočným zdrojom politickej váhy jednotlivých strán je pevnosť ich väzieb na sponzorov a bohatstvo týchto sponzorov, nie formálne postavenie strán v parlamente a vo vláde,“ píše sa vo výstupoch z výskumu IVO.
Skepsa ľudí voči systému sa, samozrejme, napája z mnohých prameňov a pomerne rozšírená tu bola už aj pred Gorilou. Lenže práve táto kauza, ktorej podstata nebola doteraz vyšetrená, medzičasom priniesla zreteľné spoločenské dôsledky. Odrazu sa začali čoraz viac ozývať rôzne čudesné a protisystémové iniciatívy. Ide o pestrú zmes aktivistov, kterých ťažko charakterizovať podľa jednej schémy. Niektorým ide iba o posilnenie prvkov priamej demokracie. Ale nechýbajú ani takí, ktorí by najradšej povalili systém ako taký, a to bez toho, aby tušili, čo by malo nasledovať hodinu potom. Pohľad týchto ľudí na svet sa často do bodky zhoduje s tým, čo tvrdí Tibor Rostas. Jeden z organizátorov protestov Gorila Peter Pčolinský hovorí, že viacerých z ľudí, ktorí sú dnes tvárami boja proti systému, spoznal práve počas týchto demonštrácií. „Pred Gorilou o týchto ľuďoch nikto nepočul, mnohí z nich odštartovali práve vtedy,“ hovorí Pčolinský.
To, že protesty Gorila boli jedným z impulzov, aby založil internetové rádio Slobodný vysielač, pripúšťa aj Norbert Lichtner, šéf občianskeho združenia, ktoré rádio prevádzkuje. „Dlho som žil v zahraničí, vrátil som sa, bol som tu pol roka a už som rozmýšľal, že zase odídem preč. Gorila ma tu však pozdržala. Bol to taký impulz na to, aby som zostal a niečo urobil,“ hovorí Lichtner. Ďalším motívom podľa neho bolo vytvoriť priestor pre ľudí, ktorí sa nemôžu dostať do médií hlavného prúdu. Počúvanosť rádia sa dnes pohybuje medzi tridsať až šesťdesiattisíc poslucháčov a častými hosťami v jeho vysielaní sú aj Tibor Rostas či Ľubomír Huďo. „Nie sme však so Zem&Vek nijako prepojení, ani tak neplánujeme urobiť. Títo ľudia dostávajú priestor tak, ako by ho dostal váš šéfredaktor alebo Robert Fico. To je celé.“
.politické dôsledky
Zdá sa, že žijeme tak trochu paradoxné časy. Napriek obrovskej a historicky bezprecedentnej dostupnosti informácií o verejnom živote má čoraz viac ľudí pocit, že to kľúčové sa deje niekde v tajnosti za oponou. V akademickom svete sa dokonca už vedú diskusie o tom, či existuje nejaká hranica medzi transparentnosťou, ktorá môže ľudí pozitívne mobilizovať a zahltením, často aj banálnymi informáciami a kauzami, ktoré u mnohých ľudí, naopak, len posilňujú frustráciu z dnešného sveta.
Zo slovenského pohľadu je však najzaujímavejšia otázka, aké politické následky môže mať vzostup protisystémových nálad na Slovensku. Ešte pred časom tento typ emócií dokázal šikovne kočírovať Robert Fico. Darilo sa mu to aj vďaka kritickej rétorike voči zahraničnej politike USA a štylizovaním sa do pozície ochrancu obyčajných ľudí pred nadnárodným kapitalizmom. Fico si síce v šiestom roku svojho premiérovania ešte stále drží pozoruhodnú popularitu, ale aj on je už súčasťou systému a v Bielom dome pózuje na fotografiách s Obamom. Vynárajú sa však noví a značne nebezpečnejší bojovníci za práva malého človeka, ako je Fico. Nakoniec, bola to práve narastajúca protisystémová vlna, ktorá pomohla Mariánovi Kotlebovi do kresla banskobystrického župana. V Česku sa zase na nej do parlamentu vyviezla superpopulistická strana Úsvit Tomia Okamuru. Celkom dobre sa dá predstaviť aj to, že v budúcnosti sa podľa vzoru svojej predsa len bizarnej kolegyne Heleny Mezenskej pokúsi v týchto vodách ešte intenzívnejšie loviť aj Igor Matovič.
V tejto chvíli nie je dôvod na obavu, že by radikálni tribúni protisystémovosti dokázali v dohľadnom čase ovládnuť parlament. Ale môže sa stať, že budú už v budúcom parlamente hrať takú rolu, že krajinu odsúdia na roky širokých koalícií a divokých politických spojenectiev.
.tí, čo spoznali kľúč
V uplynulých týždňoch sme videli tri Rostasove podujatia v Bratislave, Trnave a Púchove, aby sme sa sami presvedčili, v čom je jeho úspech.
Miestami je to komické: napríklad keď v Bratislave na Malej scéne najskôr necelú hodinu hovorí o prvej ceste svojej Expedície Archa, ktorá pôjde tam, kde „sa ľudia dokázali odpojiť od globalizácie a nežijú pod inštitucionálnym parazitizmom“. Rostas vystupuje v historickom kostýme, ukazuje fotky aj video, opisuje, ako vyrážajú na dlhú, dobrodružnú cestu na terénnom Land Rovere, vybavení horolezeckou stravou a špeciálnou technikou. Ak čakáte, že cieľ tejto expedície bude nejaká komunita na Aljaške alebo v Papui-Novej Guinei, ste vedľa, reč je o Rumunsku. A Rostas so stupňujúcou sa dramatizáciou zjavne nudnú cestu okoreňuje bizarne znejúcim rozprávaním, že „vyzeralo to síce nebezpečne“, ale napokon bezpečne dorazili za komunitou Slovákov, ktorí žijú jednoduchým životom neďaleko Brašova. Na cestovateľskom festivale by ho za takúto prezentáciu vypískali, ale bratislavské publikum to všetko s pokojom strpí, vie, že išlo iba o predkrm.
Rostasovo čaro spočíva v niečom inom: reční veľmi kultivovane, má príjemne posadený hlas, netuctový vzhľad, je oblečený s vycibreným vkusom. Je to talentovaný človek, dobrý hudobník, výtvarník a fotograf, čo poznať na vkusnej grafike jeho konšpiračného časopisu. Na jeho monológoch cítiť, že už má cvik, mnohé pasáže sa na jednotlivých diskusiách opakujú, zároveň vie improvizovať, pôsobí uvoľnene a dôveryhodne. Formuluje elegantne, používa cudzie slová, ale je ich presne toľko, aby ich poslucháči uniesli a mali pred očami intelektuála, ktorý zrorumiteľne vysvetľuje fungovanie sveta. Plynule prechádza z témy do témy, chrlí čísla, mená, parafrázuje Sokrata aj Chomského a ustavične sa odvoláva na mená autorít, publiku celkom neznámych. Keď hovorí, na stene nad ním sa v pekne upravenom dizajne zjavujú citáty slávnych, ako napríklad Bertolt Brecht a jeho „Banková lúpež je niečo pre diletantov, skutoční profíci si založia banku.“ Rád používa slová ako hologram, mainstream, indoktrinácia, hyperkonzum, alebo vety ako „informačná vojna je najdôležitejšou vojnou dneška“, „nič sa nedeje náhodou“. A je tu jeho vlastný príbeh: od istého času sa už nechcel pasívne prizerať lži, v akej by mali vyrastať aj jeho deti. Spomína bezmocnosť, s akou sledoval, ako mu systém vnucuje, čo si má myslieť o páde tých výškových budov v New Yorku. Potom prišiel Irak a nenájdené chemické zbrane, stále sa preto vracia k menám Štefana Hríba, Františka Šebeja, Martina Bútoru, všetko ľudí, ktorí sú preňho vojnovými zločincami, lebo nás manipulovali a nútili k súhlasu. Väčšinu času hovorí s úplným pokojom. Ale sú chvíle, keď zrazu zrýchli prúd reči, zvýši hlas a viac než jemnocitného umelca pripomína mítingového rečníka. Vtedy hovorí vety ako: „Vládnu nám kolaboranti. Keď si totiž naši politici podávajú ruky s predstaviteľmi zločineckého režimu USA, je to rovnaké, ako keď si kedysi podávali ruky s nacistami!“, alebo „Najväčší problém súčasnosti je sionizmus, ktorý kolaboroval s nacizmom.“
Lenže toto nie je obyčajný politický míting. Medzi Rostasom a jeho priaznivcami vzniká akési duchovné puto. Tu sa im potvrdzujú všetky ich predsudky, mýty, všetko, čo si doma vedia povedať iba v náznakoch, tu je k tomu pribalená teória, zbierka múdrostí z Google. Tu je ten dosiaľ vraj zamlčovaný príbeh, v ktorom sú všetci prítomní – on, osvietený Tibor Eliot, ktorý našiel kľúč poznania, ale aj oni, ktorí od rána do večera drú pre tento obludný systém za pár stoviek eur – obeťami. Hovorí sa tu o pôde a vode, ktoré sa nám chystajú vyvlastniť, o geneticky modifikovaných potravinách, ktoré nás majú otupiť, o vládnucej mafii politikov, médií, o systéme, ktorý má všetko pod kontrolou, spod ktorej sa teraz vymkli oni, Rostas a publikom, ako jediná skupinka zasvätených, a preto musia byť pripravení na útoky. Z hľadiska často zaznie zúfalé: Ale čo s tým, ako to zastaviť, pán Rostas? Odpoveď: Musíme najskôr prelomiť mlčanie, až potom bude šanca, že sa systém začne rúcať. Prítomných opäť naplní pocit, že sú účastní na prísne stráženom tajomstve. Stretnutie s Rostasom je vlastne akýmsi rituálom zasvätenia. Komu by v tej atmosfére napadlo, či to nemôže byť aj tak, že niektoré veľké udalosti sa udejú aj náhodou alebo či je naozaj isté, že si tie Dvojičky zvalili sami Američania, vyznel by ako naivný a šťastný otrok systému. Nasleduje pochopiteľná otázka: Nedostávate výhražné telefonáty od mafie? Odpoveď: Možno ste si všimli, že už o mne hovoria poslanci v parlamente, chystá sa k frontálnemu útoku, tam je tá mafia.
Neskôr ľudí prosí, aby si predplatili Zem&Vek, pretože zo všetkých strán rôznymi spôsobmi ohrozovaný časopis sa zriekol reklamy a žije len zo svojich čitateľov. Rostas rozumie nielen konšpiráciám, ale aj marketingu.
.ako zamlčať podstatné
Rostas si vpísal do erbu, že prelamuje mlčanie. V skutočnosti je však najmä majstrom zamlčaného. Pri páde Dvojičiek sa púšťa do technických detailov, ktoré údajne preukazujú, prečo je oficiálna americká verzia o útokoch al-Káidy podvodom. Nikdy však nespomenie trochu nepríjemný fakt, že k útokom sa prihlásili najvyšší predstavitelia al-Káidy.
Hovorí, ako mainstreamové médiá – Rostasovo synonymum pre ďalšie kolektívne zlo – klamali o Iraku a vtiahli nás do vojny, akoby nevedel, že Bushova vojna úplne rozdelila aj krajiny NATO a bola predmetom vášnivých sporov práve v mainstreame.
V Rostasovom svete je podľa definície zlovoľným sprisahaním všetko, čo robí systém. Preto môžu byť dôkazom sprisahania súčasne aj celkom protichodné fakty.
Vo svojom Mlčaní raz na príklade USA a jedného citátu uvádza, ako systém vytláča časť Američanov na spoločenský okraj tým, že je tam oveľa nižší podiel detského očkovania než v ostatných priemyselných štátoch. Na inom mieste je zas rozšírené očkovanie nástrojom zla, pretože ním systém spôsobil, že sme „vymenili chrípku za astmu, kiahne za autizmus, ušné infekcie za diabetes“.
Je tiež pôvabné, keď sa pacifista Rostas rozčuľuje nad úpadkom zbrojárskeho priemyslu na Slovensku. Dôvodom má byť fakt, že zbrojárske podniky na Považí zatvoril Havlov ponovembrový režim „v línii chicagskej školy Miltona Friedmana“. Rostas opäť nedopovie (alebo nevie), že o radikálnom útlme zbrojárstva nerozhodol Havel ani Friedman, ale ÚV KSČ rok pre Novembrom.
Šéfredaktor Zem&Vek je často obviňovaný z antisemitizmu, čo on sám odmieta, pretože nie je žiadnym popieračom holokaustu. To naozaj nie je Rostasov problém, on sa s antisemitizmom len pohráva a ostatné necháva na poslucháčoch/čitateľoch. Napríklad podrobne cituje z Protokolov sionských mudrcov (tohto klasického sprisahaneckého pamfletu, ktorý má dokazovať židovskú nadvládu). Rostas následne dodá, že je úplne jedno, kto je ich autorom – hoci historici už dávno jasne preukázali, že ide o falzifikát – a ďalej ubezpečí, že je neprípustné uplatňovať kolektívnu vinu voči ktorejkoľvek skupine. A zavŕši to naoko tajomne: „Podstatné je len to, že tieto slová, napísané pred viac ako storočím, detailne opisujú svet, v ktorom dnes žijeme.“ Rostas tiež rád prelamuje mlčanie uvádzaním faktu, že medzi aktérmi boľševickej revolúcie bolo veľa Židov. To je pravdivý údaj, ktorý je napokon dobre známy. Rostas to však vždy povie len tak, nikdy nezmieni príčiny, prečo to tak bolo (ktoré sú pritom kľúčové) a nikdy ani nedopovie, čo má z toho vlastne vyplývať.
Mnohí jeho čitatelia a poslucháči si myslia, že im zjavuje príbeh dejín, on však podáva antipríbeh: neexistuje v ňom reťaz príčin, následkov a niekedy ani náhod či nezamýšľaných dôsledkov, sú tam len z kontextu vytrhnuté údaje, ktoré sú samovysvetlením všetkého. Veď, ako hovorí vo svojom Mlčaní: „Drvivá väčšina si nedokáže pripustiť, že naše životy a osudy ovplyvňujú neviditeľné sily v pozadí, a preto systém bráni.“
V tomto antipríbehu nie je priestor na vlastnú invenciu, sú to často prachom zapadnuté konšpirácie, ktoré zrazu nanovo ožijú. Hovorí napríklad o „fluoterore“, teda fluoride, ktorý sa pridáva do zdrojov pitnej vody ako údajná prevencia proti zubnému kazu. Ako však tajomne dodá, fluór je základnou zložkou liekov ovplyvňujúcich psychiku. Táto konšpiračná teória vznikla v 50. rokoch 20. storočia, pustila ju do sveta jedna americká kresťanská organizácia, ktorá pridávanie fluóru do vody označila za „jedno z najhanebnejších spiknutí, aké sa kedy podniklo proti ľudskej rase“.
.obchod s paranojou
Jeho profesionálna paranoja sa však netýka len globálneho diania, ale aj vlastného biznisu. Vo svojom časopise aj v diskusiách s ľuďmi často so znepokojením spomína vážne tlaky, hroziace stiahnutím jeho dvoch skvele predávaných kníh z predaja. Tie tlaky sú akési bezzubé, keďže obe Mlčania sa v najväčšej kníhkupeckej sieti Panta Rhei celé mesiace predávajú na výstavných miestach. Keď sme sa Rostasa priamo opýtali, aký typ tlakov má na mysli, odkázal nás na Martinus, ktorý má byť ich terčom.
Šéf tohto internetového kníhkupectva Michal Meško pre .týždeň o údajných tlakoch hovorí: „Ak pod tlakom rozumieme reakcie čitateľov na Facebooku či ďalších miestach, ktorí sa kriticky vyjadrujú, že tieto knihy predávame, potom sa môžeme baviť o tlakoch. Ale takéto tlaky sa týkajú aj ďalších kníh, najmä ženských románov.“ Meško v súvislosti s Mlčaním nezažil žiadny tlak od vplyvného človeka či z vplyvného miesta.
S Tiborom Eliotom Rostasom sme chceli v rámci tejto .témy urobiť rozsiahlejší polemický rozhovor – o ňom, o mainstreamových médiách, o páde Dvojičiek a mnohých našich výhradách, ktoré stoja v tomto texte. Najskôr súhlasil, potom rozhovor podmienil tým, aby sme mu vopred ukázali, čo o ňom napíšeme. To sme odmietli ako neštandardný postup, takže sme sa nedohodli. Bolo zaujímavé, ako sa počas našej e-mailovej komunikácie Rostas o sebe vyjadroval v tretej osobe: „Zvážte, či chcete rozhovor s Rostasom bez zásahov, alebo chcete Rostasa vsadiť do pripraveného textu, s ktorým Rostasa neoboznámite.“ Rostas už nie je ani tak konkrétna osoba, ale značka.
.rôznorodé publikum
Jeho čitateľské a poslucháčske publikum je rôznorodé. Na diskusiách v troch mestách sme videli ľudí rôznych generácií, od študentov po dôchodcov, ktorí sa zaujímajú o svet okolo seba. Za nami prikyvovali Rostasovi vysokoškolskí pedagógovia, ktorí sa cez prestávku bavili o zápočtoch. Jedných zaujíma pád Dvojičiek, iných kvalita potravín, mamičku hnevá, prečo sa v učebnici slovenčiny pre druhákov skryto propagujú sladkosti. „To je tá indoktrinácia,“ odpovie pohotovo Rostas a mamička prikývne.
Jedným z tajomstiev úspechu je aj novosť. Šesťdesiatnik Ladislav Mokrý, ktorý je aj občasným čitateľom .týždňa, hovorí, že Rostasov časopis začal čítať z dôvodu, že všetky iné noviny píšu stále to isté. „Na ich časopise sa mi páči, že tam nie je tá všadeprítomná, ohlupujúca reklama, a najmä, že je to niečo celkom nové. Možno nie je všetko tak, ako píšu, ale niečo také som nepoznal. Ani Nežná revolúcia sa nemusela udiať tým sprisahaním, ako to uvádzajú, ale ja som pracoval v poľnohodárstve a sám som zažil, ako sa staré štruktúry úspešne transformovali do novej doby. Teda niečo na tom asi bude.“ Pán Mokrý je z Piešťan, o časopise sa dozvedel ústnym podaním, už ho číta viac jeho kamarátov a bavia sa o textoch.
.renesancia konšpirácií?
Konšpiračný sposob uvažovania v zmysle, že dianie v skutočnosti neriadia viditeľní aktéri, ako vlády a politici, ale niekto tajomný z pozadia, nie je ničím novým. Je vlastne taký starý ako ľudstvo samotné. Aj odborníci, ktorí sa skúmaniu tohto fenoménu dlhodobo venujú, však priznávajú, že v poslednom období dochádza k jeho renesancii. Dôvodov je viacero. Fakt, že sa nenašli chemické zbrane v Iraku, ktorých existencia mala byť zmyslom vojenského zásahu v tejto krajine, otriasol vierou mnohých ľudí – naozaj nám vlády pri zdôvodňovaní vážnych rozhodnutí hovoria pravdu? Finančná kríza zase poodhalila nadštandardné prepojanie sveta veľkých peňazí a politiky. A potom je tu neistá ekonomická perspektíva, rastúca príjmová nerovnosť a zlá demografia. V blahobytnej západnej Európe sa dnes najmä mladí ľudia pozerajú do budúcnosti s oveľa menším optimizmom ako generácia ich rodičov, ktorí mali pred sebou perspektívu stabilného rastu HDP a vysokých dôchodkov. Novým generačným pocitom je v bohatých ekonomikách skôr existenčná neistota či predtucha pomalého úpadku, čo je tiež živnou pôdou pre konšpiračné uvažovanie. Daniel Pipes, ktorý o konšpiračných teóriach napísal dve knihy, tvrdí, že napriek nepopierateľnej renesancii ide na Západe stále o pomerne okrajový jav. Americký profesor politológie Michael Barkun, ktorý sa tiež zaoberá konšpiračnými teóriami, však upozorňuje na to, že aj na Západe niektoré z nich pomerne rýchlo prenikajú do hlavného prúdu. „Tento posun sa však začal diať tak nedávno, že este nie sme v pozícii, aby sme dokázali odhadnúť jeho dôsledky,“ tvrdí Barkun.
.dedičstvo Gorily
Vráťme sa tak na Slovensko. Názory, ktoré prezentuje Tibor Eliot Rostas, majú totiž aj u nás šancu zaujať čoraz širšie publikum. Minulý rok uskutočnil Inštitút pre verejné otázky (IVO) v spolupráci s maďarským Political Capital Institute výskum, ktorý ukázal, že až 63 percent respondentov súhlasilo s výrokom: „V skutočnosti nie vláda riadi túto krajinu a nevieme, kto ťahá za nitky v pozadí.“ Na porovnanie v Maďarsku s týmto výrokom súhlasilo 43 percent a vo Francúzsku 50 percent opýtaných. Skutočnými hýbateľmi diania v krajine sú podľa veľkej časti Slovákov medzinárodné finančné skupiny, za ktorými s pomerne veľkým odstupom nasledujú „iné krajiny, ktoré chcú Slovensko ovládnuť“, veľké televízne siete a tlač a tajné skupiny, ako sú napríklad slobodomurári.
Výskum IVO upozorňuje aj na to, že na tieto názory môžu mať okrem svetovej ekonomickej krízy vplyv aj niektoré domáce faktory. Najmä kauza Gorila, ktorá v roku 2011 vyprovokovala masové protesty, zrejme posilnila presvedčenie mnohých, že miestni oligarchovia politikov len využívajú na presadenie svojich cieľov. „Okolnosti kauzy Gorila mohli byť interpretované radovými občanmi tak, že mnohé, ak nie všetky významné pozície v štátnej správe, sa dajú kúpiť a že skutočným zdrojom politickej váhy jednotlivých strán je pevnosť ich väzieb na sponzorov a bohatstvo týchto sponzorov, nie formálne postavenie strán v parlamente a vo vláde,“ píše sa vo výstupoch z výskumu IVO.
Skepsa ľudí voči systému sa, samozrejme, napája z mnohých prameňov a pomerne rozšírená tu bola už aj pred Gorilou. Lenže práve táto kauza, ktorej podstata nebola doteraz vyšetrená, medzičasom priniesla zreteľné spoločenské dôsledky. Odrazu sa začali čoraz viac ozývať rôzne čudesné a protisystémové iniciatívy. Ide o pestrú zmes aktivistov, kterých ťažko charakterizovať podľa jednej schémy. Niektorým ide iba o posilnenie prvkov priamej demokracie. Ale nechýbajú ani takí, ktorí by najradšej povalili systém ako taký, a to bez toho, aby tušili, čo by malo nasledovať hodinu potom. Pohľad týchto ľudí na svet sa často do bodky zhoduje s tým, čo tvrdí Tibor Rostas. Jeden z organizátorov protestov Gorila Peter Pčolinský hovorí, že viacerých z ľudí, ktorí sú dnes tvárami boja proti systému, spoznal práve počas týchto demonštrácií. „Pred Gorilou o týchto ľuďoch nikto nepočul, mnohí z nich odštartovali práve vtedy,“ hovorí Pčolinský.
To, že protesty Gorila boli jedným z impulzov, aby založil internetové rádio Slobodný vysielač, pripúšťa aj Norbert Lichtner, šéf občianskeho združenia, ktoré rádio prevádzkuje. „Dlho som žil v zahraničí, vrátil som sa, bol som tu pol roka a už som rozmýšľal, že zase odídem preč. Gorila ma tu však pozdržala. Bol to taký impulz na to, aby som zostal a niečo urobil,“ hovorí Lichtner. Ďalším motívom podľa neho bolo vytvoriť priestor pre ľudí, ktorí sa nemôžu dostať do médií hlavného prúdu. Počúvanosť rádia sa dnes pohybuje medzi tridsať až šesťdesiattisíc poslucháčov a častými hosťami v jeho vysielaní sú aj Tibor Rostas či Ľubomír Huďo. „Nie sme však so Zem&Vek nijako prepojení, ani tak neplánujeme urobiť. Títo ľudia dostávajú priestor tak, ako by ho dostal váš šéfredaktor alebo Robert Fico. To je celé.“
.politické dôsledky
Zdá sa, že žijeme tak trochu paradoxné časy. Napriek obrovskej a historicky bezprecedentnej dostupnosti informácií o verejnom živote má čoraz viac ľudí pocit, že to kľúčové sa deje niekde v tajnosti za oponou. V akademickom svete sa dokonca už vedú diskusie o tom, či existuje nejaká hranica medzi transparentnosťou, ktorá môže ľudí pozitívne mobilizovať a zahltením, často aj banálnymi informáciami a kauzami, ktoré u mnohých ľudí, naopak, len posilňujú frustráciu z dnešného sveta.
Zo slovenského pohľadu je však najzaujímavejšia otázka, aké politické následky môže mať vzostup protisystémových nálad na Slovensku. Ešte pred časom tento typ emócií dokázal šikovne kočírovať Robert Fico. Darilo sa mu to aj vďaka kritickej rétorike voči zahraničnej politike USA a štylizovaním sa do pozície ochrancu obyčajných ľudí pred nadnárodným kapitalizmom. Fico si síce v šiestom roku svojho premiérovania ešte stále drží pozoruhodnú popularitu, ale aj on je už súčasťou systému a v Bielom dome pózuje na fotografiách s Obamom. Vynárajú sa však noví a značne nebezpečnejší bojovníci za práva malého človeka, ako je Fico. Nakoniec, bola to práve narastajúca protisystémová vlna, ktorá pomohla Mariánovi Kotlebovi do kresla banskobystrického župana. V Česku sa zase na nej do parlamentu vyviezla superpopulistická strana Úsvit Tomia Okamuru. Celkom dobre sa dá predstaviť aj to, že v budúcnosti sa podľa vzoru svojej predsa len bizarnej kolegyne Heleny Mezenskej pokúsi v týchto vodách ešte intenzívnejšie loviť aj Igor Matovič.
V tejto chvíli nie je dôvod na obavu, že by radikálni tribúni protisystémovosti dokázali v dohľadnom čase ovládnuť parlament. Ale môže sa stať, že budú už v budúcom parlamente hrať takú rolu, že krajinu odsúdia na roky širokých koalícií a divokých politických spojenectiev.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.