na nerovnováhu systému poukazuje už to, že síce je účasť na verejnom zdravotnom poistení povinná, výška poistného, určovaná percentuálne z príjmu, vôbec nereflektuje mieru poistného rizika. Tento prístup vedie k situácii, keď je zdravotná starostlivosť poskytovaná rovnako tým, ktorí k ochrane svojho zdravia aktívne pristupujú, ako aj tým, ktorí svoj životný štýl zanedbávajú. Pritom dlhodobé odborné štúdie konzistentne poukazujú na to, že práve životný štýl – zahŕňajúci stravovanie, pohyb, spánok, zvládanie stresu, absenciu fajčenia, alkoholu a drog, psychohygienu a sociálne návyky – má na celkové zdravie a tým aj čerpanie zdravotnej starostlivosti vplyv dosahujúci až 60 %. Tento prístup kladie, ak nie etickú, tak minimálne zásadnú ekonomickú otázku pre dlhodobú udržateľnosť systému. Ďalším logickým paradoxom je existencia viacerých zdravotných poisťovní v rámci verejného poistenia. 

Konkurenčný tlak, ktorý by mal viesť k inováciám a lepším podmienkam pre poistencov, je tak formálny. Majoritné postavenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne (s viac ako polovicou poistencov) a zostávajúci trh rozdelený medzi Dôveru (približne tretinu) a Union (zvyšok) vytvára priestor na čokoľvek iné, len nie efektívnu súťaž. Každá z poisťovní má tiež vlastný aparát, IT systémy, marketing a manažment, čo v konečnom dôsledku trojnásobne zaťažuje systém. Snáď najzvrátenejším prvkom slovenského modelu je generovanie zisku zdravotných poisťovní. Hospodárenie za účelom zisku, ktorý neostáva v systéme a nie je následne systematicky premietnutý späť do skvalitňovania a rozširovania poskytovanej zdravotnej starostlivosti, zostáva raritou v rámci európskeho priestoru.