hranice na rieke Neman, medzi dnešným Bieloruskom a Litvou, prekročilo 22. júna roku 1812 680 000 odhodlaných a skúsených bojovníkov. O necelé tri mesiace však do vyľudnenej a opustenej Moskvy dorazilo s Napoleonom necelých sto tisíc vojakov. Väčšina z nich oslabených a podvyživených. Veľká časť z tých, ktorí nedorazili, zostala cestou v provizórnych barakoch. Boli slabí a chorí a postupne zomierali. Väčšinou na týfus.
Ruskému víťazstvu nad Napoleonom venoval skladateľ Piotr Iljič Čajkovskij jedno zo svojich najznámejších diel, Slávnostnú predohru 1812. Niet pochýb, že za neúspešným ťažením Napoleona do Ruska je obrovské obetovanie sa ruského národa. Ale pár taktov z tohto monumentálneho diela by si zaslúžil aj celkom malý, mikroskopický účastník veľkého ťaženia. Účastník, bez ktorého by možno Napoleonov sen o ohromnej francúzskej ríši, siahajúcej cez Rusko až do Indie, neskončil v nenávratne. Voš šatová, latinsky Pediculus humanus.
Škvrnitý týfus, o ktorom bude v tomto príbehu reč, spôsobuje baktéria z rodu Rickettsií, celým menom Rickettsia prowazekii. Meno dostala na pamiatku dvoch vedcov, ktorí odhalili jej úlohu v šírení ochorenia. Boli to americký patológ Howard Taylor Risketts a český zoológ Stanislaus von Prowazek (pôvodným menom Stanislav Provázek). Výskum pôvodcu týfu sa nezaobišiel bez obetí a aj obidvaja páni pri tomto skúmaní zomreli.
„Ak by niekto v tej dobe nazrel do laboratória profesora Weigla, uvidel by skupiny poľských intelektuálov, ako sedia v kruhu a diskutujú o matematike či histórii. S klietkami plnými vší pripevnenými na nohách.“
Baktérie Rickettsie prenáša z obete na obeť práve voš šatová. Tento malý druh hmyzu žije v odevoch, najradšej vo vlnených a bavlnených. Keď je hladný, vylezie z odevu na kožu a nacicia sa krvi. Ak je „darca“ krvi nakazený týfusom, voš sa tiež nakazí a po čase zomrie. Keď sa však medzičasom presunie na iného človeka, jej zvyšky a výkaly sa ľahko dostanú do malých škrabancov a raniek, a tak sa týfusom nakazí ďalší človek. Nákaza sa tiež môže preniesť vdýchnutím vysušených vších výkalov nachádzajúcich sa v odeve či v posteľnej bielizni. Keď si predstavíme vojakov, žijúcich dni a týždne v tých istých uniformách, pritisnutých v noci jeden vedľa druhého, niet sa čo čudovať, že vojna dostala v niektorých jazykoch nelichotivý prívlastok „všivavá“.
„Všivavé“ vojny sa ústupom Napoleona z Ruska zďaleka neskončili a počas I. svetovej vojny len v Srbsku zahynulo na týfus stopäťdesiat tisíc ľudí. Zavšivavené však neboli len armády, ale aj civilné obyvateľstvo. Týfus bol jednou z hlavných príčin úmrtí aj počas Veľkého írskeho hladu v rokoch 1846 – 1849. V rokoch 1922 –1923 zahynulo v Sovietskom zväze na túto chorobu viac ako 25 miliónov ľudí. A takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Ale pomaly sa schyľovalo ku koncu nadvlády tohto nebezpečného ochorenia. Mal sa o to postarať nenápadný a doposiaľ vcelku neznámy poľský biológ, Rudolf Weigl.
pediculus humanus
Rudolf Stefan Weigl sa narodil 2. septembra roku 1883 do rakúskej rodiny v moravskom Přerove.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.