práve dnes uplynulo 40 rokov od jadrovej havárie v Jaslovských Bohuniciach, pri ktorej zahynuli dvaja ľudia a vzduch zamoril rádioaktívny oxid uhličitý. Aké okolnosti celému nešťastiu predchádzali? Ponúkame spomienky Ernesta Ježíka, ktorý bol počas tragédie na mieste prítomný.
začiatok slovenskej atómovej éry
Sovietsky zväz bol v roku 1951 v neľahkej situácii. Vyčerpaný druhou svetovou vojnou stál pred novou výzvou, ako zaistiť víťazstvo komunizmu na celom svete. Program jadrového vyzbrojovania naberal nový dych, najmä po tom, čo sa pre transport jadrových zbraní na nepriateľské územie začala rysovať možnosť použitia strategických rakiet. Ale nič ešte nebolo dokonale vyvinuté a hlavne ničoho nebolo dosť. Za takýchto okolností mohla vtedy v Sovietskom zväze vzniknúť myšlienka zatiahnuť Československo do svojich šialených plánov v kontexte studenej vojny.
Keď sme v roku 1968 chceli vývoj programu A - jednotky prehodnotiť, nikomu to vtedy v Sovietskom zväze ani len nenapadlo. Sovietskej technike však všeobecne chýbal ten historický zápis, akým disponovali krajiny, ktoré sa namiesto veľkých skokov dopracovali k vysokej úrovni svojej techniky postupným stáročným vývojom. Nahradzovanie týchto skúseností slepým kopírovaním cudzích zdrojov v Sovietskom zväze viedlo a dodnes v Rusku vedie do slepých uličiek.
Pre jadrovú elektráreň nebol žiadny cudzí vzor ani žiadni nemeckí vojnoví špecialisti, dokonca ani žiadne špionážne poznatky. Ale boli tu československí technici. Väčšina z nich za vojny pracovala vo fabrikách, ktoré produkovali aj pre nemeckú vojnovú mašinériu. Konštruktéri zo Škody Plzeň či ČKD Praha mali za sebou viac ako jedno storočie historických zápisov, vypracovaný systém perfektného vedenia dokumentácie a boli navyknutí na vysoké štandardy kvality. Mnohí ešte pamätali konštrukciu pohraničných pevností z predmníchovskej doby. Tieniace pancierové dvere, používané na československých jadrových elektrárňach, mali svoj pôvod práve tam. Boli tvoriví, precízni a ambiciózni. Nebolo ich treba zvážať z celej okupovanej Európy do Zväzu. Boli koncentrovaní v Prahe, Plzni a Brne či v Dubnici. Preto vlastne vznikla aj tá „lukratívna ponuka“.
Tak bola podpísaná nová medzivládna dohoda a vypracoval sa aj slávny „sieťový graf“ výstavby. Husák Brežnevovi predsa nikdy nič neodmietol. S kolegami sme asi mesiac strihali kópie a skladali ich v námestníkovej zasadačke. Po zviazaní zostal materiál v skrini a ďalej sa už oň nikto nezaujímal.
systémové vady
Po výstavbe a v priebehu individuálnych skúšok zariadení sa už začali objavovať problémy. Najvážnejším z nich bola problematika zaistenia dochladzovania reaktora v prípade výpadku napájania vlastnej spotreby.
V pondelok 5. januára 1976, prvý pracovný deň v novom roku, som prišiel do práce ako obyčajne. Pred obedom sme vyšli na hygienickú slučku, kde sme sa trochu zdržali, lebo z kontrolovaného pásma práve odchádzala významná návšteva. Súdružka Elena Litvajová, predsedníčka Slovenského zväzu žien, si bola pozrieť pracoviská jadrovej elektrárne. Prehliadku ukončila v reaktorovej sále, kde práve pracovníci pripravovali spúšťanie palivového článku z dochladzovacej zóny do aktívnej. Pre návštevu prácu prerušili a pokračovali až po odchode zo sály pokračovali. Približne v tej chvíli, keď sme za ňou opustili hygienickú slučku to asi „buchlo“!
„Neváhali sme a v chvate odišli. Na vrátnici bol voľný priechod, žiadne meranie zamorenia. Stopol som si nákladnú tatrovku. Ani mi nenapadlo, že od dramatickej smrti ma možno delilo len niekoľko minút.“
Tým „buchlo“ myslím sled tragických udalostí. Ja som vtedy ešte nič netušil. Odišiel som na obed a vrátil sa asi pred jednou hodinou. Pracovisko konštrukcie oddelenia vývoja bolo v prevádzkovej budove na treťom poschodí, okná smerovali k reaktorovej sále, ktorá bola nad nami vzdušnou čiarou asi 30 metrov. O nehode som sa dozvedel od svojho vedúceho, ktorý nás varoval so slovami „zatvorte si okná, z reaktora fučí plyn.“ Vtedy sme sa to dozvedeli aj z podnikového rozhlasu.
Neváhali sme a v chvate odišli. Na vrátnici bol voľný priechod. Žiadne meranie aktivity či zamorenia. Stopol som si nákladnú tatrovku, ktorá ma odviezla do Bohuníc. Do Trnavy som prišiel pravidelnou linkou Dechtice-Trnava. Ani mi nenapadlo, že od dramatickej smrti ma možno delilo len niekoľko minút. Ale od tejto doby chodím vždy a pravidelne na obedy.
priebeh havárie
Zatiaľ, čo som prechádzal cez hygienickú slučku, v reaktorovej sále sa odohrávala dráma, ktorá vošla do histórie ako prvá vážna havária jadrovej elektrárne v Československu. Trojica pracovníkov na reaktorovej sále pokračovala v prerušenej práci. Na tyč priemeru 20 milimetrov, ktorá bola v ústi technologického kanála zavesená na takzvanom „C“ krúžku naskrutkovali ďalšiu tyč priemeru 36 mm. Po naskrutkovaní tyče ju museli žeriavom pridvihnúť asi o dvadsať milimetrov, aby bolo možné vybrať dotyčný krúžok.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.