a na to niekedy stačí pomerne málo. Nedávno som mal skúsenosť s mladým, nevyliečiteľne chorým pacientom, ktorý umieral. Nijako ma to priamo neohrozovalo na živote. Alebo som bol na pohrebe známeho v dedinke neďaleko Banskej Bystrice. Tiež ma to nijako neohrozovalo. Napriek tomu som pocítil, že moja existencia je zneistená od samotného základu, že jej ohrozenosť je jej podstatou, pretože môže skutočne kedykoľvek skončiť. Navyše, životnej substancie mi nepribúda, ale ubúda, ak sa mechanicky pohrám s touto vitalistickou metaforou. Čo pribúda, sú rôzne znamenia časov v podobe obmedzení pohyblivosti kĺbov, zranení a pribúdajúceho počtu ochorení, čo všetko sú ohlasy tohto ohrozenia.

Páči sa mi, ako stojím v kostole a počúvam modlitbu kňaza za dušu zomrelého. V duchu mu venujem modlitbu aj ja, i keď nedokážem pochopiť, čo presne mu tým ponúkam, čo presne je duša a na čo je vlastne táto modlitba. Predsa ma však utišuje a upokojuje. V sakrálnom priestore a posvätnej atmosfére rozlúčky sa necháme unášať spevom a potom, v tichu nezrozumiteľnosti smrti – navzdory tomu, že je to ten najsamozrejmejší sprievodca života – sa skláňame a akceptujeme, že vlastne ničomu nerozumieme. Slová o večnosti na nás pôsobia podchvíľou smiešne, no o malú chvíľu nesmierne sugestívne.