v psychiatrii poznáme mnohé formy takejto tyranie – od vtieravých myšlienok a ťažko ovládateľných impulzov cez kompulzívne správanie vo forme prejedania či nadmernej sexuálnej aktivity až po rôzne závislosti – i keď všetko spomenuté môže byť chápané i ako náhrada dôležitých potrieb, ktoré boli kedysi uhasené ešte pred ich adekvátnym naplnením. Pre psychické zdravie človeka je regulácia týchto „deviácií“ túžby veľmi potrebná. 

redukcia baženia prostredníctvom liečiv

Jedným z prelomových liečiv posledných rokov je semaglutid, čo je analóg glukagónu podobného peptidu 1 (GLP-1, glucagon-like peptid-1). Pôvodne bol vyvinutý na liečbu cukrovky, no okrem iného sa ukázalo, že výrazne potláča chuť do jedla a vedie k chudnutiu. Jeho mechanizmus účinku nie je len periférny, teda nevedie len k spomaleniu vyprázdňovania žalúdka a k zníženiu hladiny glukózy v krvi, ale aj centrálny. Semaglutid totiž pôsobí v mozgových oblastiach spojených s odmenou a motiváciou, najmä v hypotalame a mezolimbickom dopamínovom systéme. Ďalší výskum naznačil, že môže významne znižovať craving po alkohole, teda mení baženie po ňom u ľudí s alkoholovou závislosťou. Ide teda o liečivo, ktoré zasahuje do neurochemických korelátov samotnej motivácie a túžby. 

 Liečivá s účinkom na craving už poznáme dlhšie, napríklad naltrexón alebo nalmefén, ktoré zasahujú opioidový systém v mozgu. U pacientov, ktorí ho užívajú, ma vždy zaujímalo, či negatívne neovplyvnia či nestlmia iné túžby. Niektorí niečo také naozaj udávali, hoci celkovo v nepatrnom počte prípadov. Cesta semaglutidu však ukazuje aj zneužívanie na iné ako liečebné ciele – napríklad pohodlné schudnutie bez toho, aby sa človek namáhal diétami a cvičením. Je pritom veľmi pravdepodobné, že v dohľadnej budúcnosti budeme mať prostriedky, ktoré budú vedieť farmakologicky manipulovať s „dušou“ omnoho účinnejšie.