emmanuel Macron musel v rokoch 2018 – 2019 čeliť mesiacom rozsiahlych a násilných demonštrácií hnutia „žltých viest“ (gilets jaunes); prezident vtedy v reakcii proti lietajúcim dlažobným kockám vyslal do hlavného mesta obrnené vozidlá, ktoré mali obnoviť poriadok. Apokalyptické scény zo 17. októbra tohto roku – horiace verejné budovy a rabovanie v mestách po celom Francúzsku – však boli v istom zmysle ešte horšie: môžu krajinu doviesť k ešte hlbšiemu rozdeleniu a voličov v prezidentských voľbách na jar obmedziť na výber medzi dvomi extrémami.

Aj pre krajinu, ktorá je zvyknutá na pouličné povstania, boli udalosti uplynulého víkendu obrovským šokom. V Limoges sa po podpaľačskom útoku úplne zrútili veža s hodinami aj strecha radnice z 19. storočia. V Marseille vtrhli do budovy radnice maskovaní výtržníci a zhodili mramorovú bustu Marianne – oficiálneho symbolu krajiny. V Bordeaux rozbili mladíci s kapucňami výklady obchodov, aj predajne luxusnej značky Louis Vuitton, a brali kabelky, tenisky či iný lup. Jeden z mladíkov si niesol ukradnutý tovar v plastovom nákupnom košíku, akoby sa práve vracal zo supermarketu; iní vytrhávali tenisky značky Nike z krabíc a utekali s nimi preč. Do vzduchu stúpali kúdoly čierneho dymu. Polícia zasiahla. Len v sobotu bolo v celej krajine zatknutých viac ako 2-tisíc ľudí. „Dnes večer všetci cítime hnev a hanbu,“ vyhlásil Emmanuel Macron v televíznom prejave.

Niektorí z toho pol milióna ľudí, ktorí sa na jednodňových protestoch zúčastnili, vnímali tento prepad do chaosu rovnako zhrozene ako tí, ktorí dianie sledovali len na obrazovkách. „Tí výtržníci diskreditujú naše hnutie,“ sťažovala sa Pauline, dvadsaťročná študentka na univerzite v Bordeaux. Uviedla, že vyšla do ulíc protestovať proti „všetkému“ – pričom vymenovala rôzne problémy od preplnených posluchární a vysokých cien benzínu až po policajné represie. Na jej zozname ponôs figuroval aj prezident. „Macron, t’es mort“ (Macron, si mŕtvy) – hlásal nápis neďaleko zdemolovanej zastávky autobusu. Vedľa neho stálo „ACAB“ (skratka pre „všetci policajti sú bastardi“) a „1789“ (rok francúzskej revolúcie). Protestujúci študenti, ktorí sa už od polovice septembra dostávajú do stretov s políciou, zamerali svoj hnev a ničenie aj na vlastné školy. Tentoraz sa však výtržníci obrátili proti symbolom štátu – mimochodom presne toho štátu, ktorý im pritom poskytuje štedrý sociálny systém, prvotriednu verejnú dopravu a jednu z najvyšších úrovní kvality života na svete.