„SVET je zdravšie, ale nie bezpečnejšie miesto,“ napísal The Economist v roku 1953 po smrti Jozifa Stalina. Pri príležitosti smrti jedného z najkrvavejších tyranov v dejinách sa tento týždenník obával, kto a čo príde po ňom. Nebol s týmito obavami sám. Známa podoba ruskej totality v tej chvíli pôsobila akosi zvládnuteľnejšie než čokoľvek, čo mohla priniesť budúcnosť.

Po siedmich desaťročiach sú nálady takmer rovnaké. Kremeľ môže robiť, čo len chce, stále počúvame argument, že ak narazí na odpor, môže urobiť niečo ešte horšie. A týmto argumentom sa stále obhajuje ustupovanie ruským požiadavkám.

Príkladom je rozhovor s Andrejom Meľničenkom, ruským oligarchom, nedávno publikovaný na týchto stránkach. Meľničenko v ňom uznal, že Vladimir Putin urobil chyby, ale tvrdil, že čokoľvek príde po ňom, môže byť ešte horšie; že Rusko, ak bude príliš zatlačené do kúta, môže „upadnúť do chaosu, brutálnej autarkie alebo pochmúrnej, nebezpečnej závislosti“, či dokonca „použiť taktickú jadrovú zbraň“. Podstata bola jasná: nechajte Rusko robiť, čo sa mu zachce, lebo inak... Takýto prístup nevedie nikam.

Roky po páde Sovietskeho zväzu sa Západ šiel pretrhnúť, aby vyhovel Rusku a urobil z neho zodpovedného medzinárodného aktéra. Už v roku 1997 bola Moskva pozvaná do skupiny G7, podpísala Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou a uzavrela Dohodu o partnerstve a spolupráci s Európskou úniou. Od pádu Sovietskeho zväzu sa každá americká prezidentská administratíva snažila včleniť Rusko do spoločenstva, či už cez zmluvy, pohľady hlboko do očí ruského vodcu alebo resetmi. Rovnako konali bývalé sovietske satelity vrátane Poľska.