medzinárodnú spoluprácu ohrozuje vzostup etnonacionalizmu a globálne inštitúcie strácajú dôveryhodnosť. Status Svetového pohára ako najväčšieho zábavného podujatia na zemeguli vytvoril niečo, čo je možno ilúzia: že ide o jeden z mála kozmopolitných projektov, ktoré sa dokážu povzniesť nad žabomyšie vojny. Lenže trhliny v tejto fasáde sa šíria a my sa pýtame: Je možné, že sme svedkami posledného Svetového pohára?

Môže to znieť absurdne, ale vyčkajte si na argumenty. Turnaj bol spočiatku životaschopný aspoň sčasti preto, lebo predstavoval vynikajúci nosič politickej agendy národných vlád. Mussoliniho Svetový pohár v roku 1934 a ten, ktorý v roku 1978 hostila argentínska junta, patria k najnotorickejším príkladom. Ešte aj neškodnejšie ukážky ako šampionát vo Francúzsku v roku 1998 alebo v Nemecku v roku 2006 boli úspešné predovšetkým pre svoje spojenie s národnými agendami: v prípade Francúzska šlo o propagáciu multikulturalizmu; v prípade Nemecka o zjednotenie a nový, prívetivejší patriotizmus. FIFA sama dávno prezentuje vlastnú politickú agendu či už tým, že v roku 2002 donútila Japonsko s Južnou Kóreou k spoluorganizácii alebo že v roku 2010 režírovala prvý Svetový pohár v Afrike.

Lenže svet sa v minulom desaťročí dostal do novej, znepokojivejšej fázy. Už tretí Svetový pohár za sebou obklopujú volania po bojkote súvisiace s ľudskoprávnymi či zahraničnopolitickými prešľapmi hostiteľskej krajiny.