každý zdvihnutý ohorok jej priniesol drobné uspokojenie, niečo ako rozhrešenie. Margareta Magnusson bola roky vášnivou fajčiarkou a teraz po sebe upratovala.

Ten zvyk ju celkom pohltil. Doma na povale nemala nič a v pivnici len starý bicykel. Vyprázdnila aj skrine v predsieni, tradičné útočisko starých, nenositeľných topánok. Z kuchyne darovala popri všeličom inom desať tanierov (Prečo ich mať šestnásť, keď za stôl si sadnú len šiesti?) a svoj legendárny wok, ktorý si kedysi nasadila na hlavu ako klobúk na maškarný ples. V dvojizbovom byte stál presne taký nábytok, aký potrebovala, a ani kus navyše – pred sťahovaním si jeho veľkosť a rozmiestnenie do detailu nakreslila na milimetrovom papieri. Z kníh, ktoré jej ostali, si rodina a priatelia už dávno povyberali tie, ktoré sa im páčili. Šaty roztriedila do dvoch kôp: nechať a dať preč. Druhá kopa bola výrazne väčšia. Cetky a drobnosti smeli ostať, len ak boli buď užitočné, alebo symbolicky hodnotné. Vankúše a sviečky si stále kupovala nové, pre udržanie útulnosti, a po byte mala poschovávané zásoby čokolády, ktorú považovala za kľúč k radostnej starobe.

Život si udržiavala jednoduchý, čiastočne aj preto, že bola od prírody poriadkumilovná – uprostred rozhovoru vstala, aby odstrihla cyklámen alebo prachovkou rozvírila búrku medzi knihami. Sčasti aj preto, že vo Švédsku – veľmi odmeranej krajine bez sentimentu – bolo zvykom v starobe vyhadzovať skräp, teda za roky nahromadené nepotrebnosti. Veď už Vikingovia plnili hroby haraburdami zosnulého, aby sa ich jednoducho zbavili. Volá sa to döstädning, v preklade upratovanie pred smrťou. Muži v tom zvyčajne neboli dobrí – schovávali si aj hrdzavý klinec pre prípad, že by sa raz zišiel; ženy skôr áno, a ona tým bola priam posadnutá. Prečo by mali iní – typicky vaše deti, ktoré si na to musia brať voľno z práce – riešiť všetok neporiadok, ktorý ste za život nahromadili? Pred smrťou to celé upratať je vašou morálnou povinnosťou. A povinnosťou aj voči planéte, ktorú po sebe zanechávate. Zapálená touto myšlienkou napísala The Gentle Art of Swedish Death-Cleaning a v roku 2017, keď mala Margareta 81 rokov, sa jej kniha stala globálnym bestsellerom.

Dve Japonky, Marie Kondová a Nagisa Tatsumiová, ju v tom síce predbehli, no práve ona si získala pozornosť preplneného Západu. Skúseností mala dosť. Povolaním maliarka a ilustrátorka bola zvyknutá odovzdávať vlastné milované diela iným. Za život sa navyše sťahovala 17-krát: po Švédsku aj do zahraničia, za manželom, ktorý pracoval ako manažér, napokon aj s piatimi deťmi. Vypestovala si veľmi silnú averziu voči baleniu, aj tú však vedela poraziť. Jej slabosťou bolo, že mala rada veci. Jej celoživotné motto znelo: „Aby ste vec ocenili, nemusíte ju vlastniť – stačí sa na ňu zahľadieť vo výklade.“