o niekoľko rokov neskôr si všimol, aké veľkorysé financovanie sa ponúka budúcim franšízantom a kúpil si osem reštaurácií Applebee’s. Dnes prevádzkuje viac ako 3-tisíc franšízových pobočiek pod siedmimi značkami v troch krajinách a jeho majetok údajne presahuje miliardu dolárov – pravdepodobne sa tak stal prvým franšízantom na svete, ktorý dosiahol tento míľnik. 22. februára ho lobistická Medzinárodná franšízová asociácia uviedla do svojej Siene slávy – pocta, ktorá bola kedysi vyhradená len pre franšízorov, teda inovátorov budujúcich veľké reťazce, ako Ray Kroc z McDonald’s alebo Colonel Harland Sanders z KFC.

Príbeh pána Flynna je príbehom pomalého, ale stabilného úspechu. Rovnako rástol aj samotný franšízový model, ktorý sa začal šíriť po celých Spojených štátoch v 50. rokoch 20. storočia. V USA je dnes takmer 850-tisíc franšízových prevádzok. Vedie ich približne 250-tisíc majiteľov, zamestnávajú asi 9 miliónov ľudí a tvoria okolo 3 % HDP. Až jedna z ôsmich firiem s aspoň jedným zamestnancom je súčasťou franšízy. Všetky druhy prevádzok, od Dunkin’ Donuts cez UPS Store až po väčšinu hotelov Marriott, sú franšízové. V poslednom čase sa tento model šíri do nových oblastí – butikové fitnescentrá, služby pre domácnosti či starostlivosť o deti –, čiastočne vďaka investorom súkromného kapitálu, ktorí si tento model osvojili.

Vlastnenie franšízy je azda najčistejším stelesnením amerického sna. Z 14-tisíc amerických prevádzok McDonald’ s je 95 % v rukách franšízantov a tento reťazec pravdepodobne vytvoril viac milionárov ako akákoľvek iná firma v histórii. „Nie všetci budeme Steve Jobs alebo Elon Musk,“ hovorí Matt Haller, ktorý vedie IFA. Mnohí si však vedia predstaviť, že si našetria a vyskúšajú typicky americký biznis „predaja hamburgerov“. Táto ponuka už dlho láka najmä prisťahovalcov: približne dve tretiny amerických motelov vlastnia Indovia, ktorých predkovia v 80. rokoch kúpili franšízy Super 8 a Travelodge.

Pán Haller hovorí, že o pokračovanie v rodinnom podnikaní prejavujú čoraz väčší záujem aj deti franšízantov. To však nie je prekvapujúce. Pred desiatimi rokmi sa cesta k prosperite pre mladých Američanov zdala jasná: vysokoškolské vzdelanie a kancelárska práca za počítačom. Rastúce školné a nástup umelej inteligencie však vyvolali obnovený záujem o remeslá a iné, skromnejšie spôsoby zarábania na živobytie. Podniky založené na osobnom kontakte – výučba pilatesu, varenie jedál – sa teraz javia ako bezpečnejšia voľba. „Naozaj neexistuje franšíza, ktorú by ste mohli prevádzkovať bez ľudí,“ hovorí pán Haller. Možno teda v stopách pána Flynna čoskoro vykročia aj iní mladí ľudia. Oplatí sa im to?

Pre ekonómov sú franšízy akousi kuriozitou. Ako v roku 1978 vo svojej štúdii poznamenal Paul Rubin z Georgijskej univerzity, rozmazávajú hranice medzi firmou a voľným trhom. Franšízori, ktorí majú zvyčajne pod kontrolou napríklad jedálne lístky a otváracie hodiny, získavajú sieť motivovaných podnikateľov ochotných investovať vlastný kapitál, čo firmám umožňuje rýchlo expandovať. Na oplátku dostávajú franšízanti príležitosť viesť vlastné podnikanie s istotou, ktorú poskytuje zavedená značka.

Tento model je najbežnejší v odvetviach, v ktorých sú zamestnanci najviac geograficky rozptýlení – napríklad pri podávaní jedál na tisíckach miest alebo pri prevádzkovaní hotelov. Keď si franšízant môže ponechať zisk po odpočítaní licenčného poplatku, má motiváciu pracovať usilovnejšie, ako by pracoval manažér za fixný plat.

Ďalšou výhodou je znalosť miestnych podmienok. Každá cesta má svoju „rannú“ a „večernú“ stranu; otvoriť kaviareň s drive-through pre ľudí, ktorí tadiaľ jazdia z práce a nie do práce, je zlý nápad. Niektoré lokality sú podľa Dinesha Goswamiho, ktorý vedie viac ako 100 prevádzok reťazcov Taco Bell, Dunkin’ Donuts a ďalších, „sochami slobody“ – sú veľmi viditeľné, ale ťažko dostupné. V Nashville otvoril reštauráciu Popeyes, ktorú zákazníci videli už z míle ďaleko, dostať sa k nej však bolo také ťažké, že tržby rýchlo klesli o 60 %.