čo môžete zdediť? Hoci táto otázka dnes naberá na význame, stále pôsobí ako z inej doby. V roku 2025 ľudia v bohatých krajinách zdedili približne 6 biliónov dolárov. Je to asi 10 % HDP – podiel, ktorý v posledných desaťročiach prudko vzrástol. Podiel dedičstiev vo Francúzsku na národnom produkte sa od 60. rokov zdvojnásobil, v Nemecku sa od 70. rokov zvýšil na trojnásobok a v Taliansku majú zdedené majetky v súčasnosti hodnotu približne 20 % HDP.
Na tieto čísla sa dá reagovať dvoma úplne rozumnými spôsobmi. Prvý je znepokojenie, že nová „dedičná elita“ môže spoločnosti uškodiť – napríklad oslabiť motiváciu pracovať, prehĺbiť nerovnosť a pokriviť výber partnera aj manželstvá. Druhý, ak sa veľké peniaze rysujú práve vám, je jednoduchý: potešiť sa a začať premýšľať, čo s takým darom osudu urobíte.
Typické dedičstvo je skôr na úrovni ceny bežného domu než majetku v rozsahu Vanderbiltovcov. Napriek tomu na veľkú výhru čaká čoraz viac ľudí. Banka UBS odhaduje, že v roku 2023 sa 53 ľudí stalo miliardármi vďaka dedičstvu; mnohí ďalší zdedia sumy v stovkách miliónov. Ceny aktív v posledných desaťročiach výrazne vzrástli a dane z dedičstva klesli, takže počet veľmi bohatých potomkov neustále rastie. A ak sa pozrieme o úroveň nižšie, uvidíme veľkú skupinu ľudí, ktorí síce zdedia podstatne menej, no aj tak im to môže úplne zmeniť život. V Británii sa napríklad očakáva, že štvrtina ľudí vo veku 35 až 45 rokov zdedí viac než 280-tisíc libier (380-tisíc dolárov).
Pre týchto šťastlivcov je osud rodiny Vanderbiltovcov a ich súčasníkov varovným príkladom. Ako vo svojej knihe The Missing Billionaires píšu Victor Haghani a James White, dvaja finanční manažéri, na prelome 19. a 20. storočia registrovalo americké sčítanie ľudu približne 4 000 milionárov. Predpokladajme, že štvrtina z nich mala aspoň 5 miliónov dolárov (tí najbohatší stovky miliónov) a investovala ich do amerických akcií. Ak by sa ich majetok následne zhodnocoval priemerným tempom, platili by dane a každý rok by minuli 2 % kapitálu, medzi ich potomkami by dnes bolo takmer 16 000 miliardárov so zdedeným bohatstvom. V skutočnosti však len ťažko nájdete jediného, ktorého majetok by siahal až do prvého pozláteného veku.
Pozn. red.: Pozlátený vek (Gilded Age) – obdobie v USA na konci 19. storočia, typické rýchlym rastom bohatstva, ale aj veľkou nerovnosťou.
Nie je to dôsledok inflácie ani vojen 20. storočia, ale nesprávnych investičných a výdavkových rozhodnutí. Veď keby v roku 1900 niekto minul 2 % z 5 miliónov dolárov – teda 100 000 dolárov, čo by v dnešných peniazoch predstavovalo približne 3,8 milióna –, rozhodne by neskončil v biede. Pre dediča 21. storočia je preto kľúčové vyhnúť sa chybám tých, ktorí žili v minulosti. Inými slovami: ako si môžete užívať dobrý život a zároveň zabezpečiť, aby majetok vydržal navždy?
generačné dedičstvo
Dobrá správa je, že investičnú časť – čo znie ako najťažšia úloha – netreba vyriešiť dokonale. Teoreticky by to znamenalo nájsť takú kombináciu rizikových aktív, ktorá ponúka najlepší výnos upravený o kolísanie, a porovnať ju s „bezpečným“ výnosom štátnych dlhopisov chránených proti inflácii. Potom by ste vypočítali optimálne rozdelenie medzi týmito dvoma zložkami, ktoré by sa menilo podľa podmienok na trhu.
Našťastie aj oveľa jednoduchšie postupy môžu priniesť výborné výsledky. Naši hypotetickí milionári z pozláteného veku investovali všetko do amerických akcií – a z dlhodobého pohľadu to pre nich dopadlo veľmi dobre. Dnes však vieme, že bez veľkej námahy mohli dosiahnuť ešte lepší pomer výnosu a rizika. Jednoduché pravidlo známe ako „Mertonov podiel“ dokáže približne určiť optimálne rozdelenie medzi akciami a štátnymi dlhopismi chránenými proti inflácii na základe porovnania očakávaných výnosov a volatility.
„Vyššie očakávané výnosy síce umožňujú míňať viac, no zďaleka nie v takom rozsahu, ako by sa mohlo zdať.“
Haghani a White vypočítali ročné výnosy takejto stratégie od roku 1900 (pre obdobie pred rokom 1997, keď boli dlhopisy viazané na infláciu po prvý raz vydané, použili náhradný ukazovateľ). Výsledky sú v grafe 2. Ak by ľudia z pozláteného veku a ich potomkovia investovali týmto spôsobom, dosiahli by ročnú nominálnu výnosnosť 10 %, v porovnaní s 9,8 % pri stratégii zloženej výlučne z akcií. A čo je podstatné, stratégia by bola približne o 30 % menej kolísavá. Dnes by tak bolo oveľa viac miliardárov pochádzajúcich zo starých majetných rodov.
Horšia správa je, že rozhodnúť sa, koľko míňať, je zložitejšie, než sa zdá. Populárne pravidlá čerpania dôchodkových úspor – napríklad každoročné míňanie pomerne vysokého pevného percenta z počiatočnej hodnoty – sú dnes už prekonané. A nie sú rozumné ani pre bežných dôchodcov. Predstavte si, že od roku 2000 držíte klasické rozdelenie 60/40 medzi americkými akciami a štátnymi dlhopismi a každý rok si vyberáte 5 % z počiatočnej hodnoty úspor. Peniaze by vám došli v roku 2019, hoci by portfólio dosahovalo priemerný ročný výnos 5,25 % – pretože v rokoch poklesu by ste z neho vyťahovali príliš veľa kapitálu.
Aj keby ste každý rok míňali len 4 % z počiatočnej hodnoty – čo je v priemere menej než výnos portfólia –, stále by vám hrozilo vysoké riziko, že sa úspory vyčerpajú. Ak nasimulujete veľa rôznych trhových scenárov na základe očakávaného výnosu a volatility portfólia 60/40, pravidlo 4 % vedie približne v tretine prípadov k úplnému vyčerpaniu prostriedkov do troch desaťročí.
Aby ste sa tejto pasci vyhli, optimálna suma, ktorú môžete každý rok minúť, musí byť percentom z aktuálnej hodnoty portfólia (tzv. spending ratio), nie percentom z jeho pôvodnej hodnoty. Inými slovami, ak chcete podstúpiť riziko potrebné na nadštandardné výnosy, musíte rok od roka prispôsobovať maximálnu výšku výdavkov. Po slabom období na trhoch tak nevyčerpáte príliš veľa zo zvyšného balíka a necháte portfóliu priestor, aby sa zotavilo. Každý rok by ste napríklad mohli minúť podiel z hodnoty portfólia približne rovný jeho očakávanému ročnému výnosu. Je to podobné pravidlu, ktoré používajú univerzitné nadácie, keďže riešia ten istý problém. Typicky to vedie k tomu, že hodnota fondu – a teda aj ročné výdavky – zostávajú v čase približne stabilné (ak ste pri očakávaných výnosoch neboli prehnane optimistickí).
Pekné, no na založenie dynastie to sotva stačí. V ideálnom prípade chcete, aby portfólio rástlo, čo znamená míňať menej a nechať výnosy kumulovať. Kompromisy sa v tejto oblasti posudzujú ťažko. Z vyšších dnešných výdavkov máte väčšie potešenie (v žargóne ekonómov „užitok“), no každé ďalšie zvýšenie výdavkov prináša menší prírastok spokojnosti – čím rozhadzovačnejší ste, tým menej „navyše“ vás ďalšie míňanie teší. Zároveň tým znižujete kúpnu silu svojich potomkov, najmä ak má portfólio vysoký očakávaný výnos, o ktorý sa čiastočne pripravíte tým, že míňate už dnes. Takéto výnosy sú však zo svojej podstaty neisté. A ľudia prirodzene uprednostňujú okamžitú odmenu pred odloženou („časová preferencia“).
Riešením je zapracovať túto dynamiku do matematického modelu, nasimulovať možné scenáre vývoja finančných trhov a vypočítať úžitok, ktorý z každého z nich vyplýva pri danej výške výdavkov. Potom možno porovnať očakávaný úžitok jednotlivých pravidiel a zvoliť to, ktoré ho maximalizuje. Niet divu, že takýto postup je náročný a výsledky sú citlivé na vstupné predpoklady. Možno by ste mali časť peňazí „investovať“ aj do služieb vynikajúceho finančného poradcu.
Existujú však jednoduché ponaučenia, ktoré si môže osvojiť každý. Vyššie očakávané výnosy síce umožňujú míňať viac, no zďaleka nie v takom rozsahu, ako by sa mohlo zdať. S rastúcimi výnosmi sa zväčšuje rozdiel medzi nimi a optimálnym pomerom výdavkov, pretože viac sa oplatí obetovať časť dnešnej spotreby a nechať portfólio rásť. Vyššia volatilita tlačí optimálne výdavky nadol, keďže zvyšuje riziko veľkých prepadov. Čím viac chcete, aby boli výdavky stabilné z roka na rok, tým menší podiel akcií dokážete zniesť, lebo ich hodnota kolíše. A čím nižšia je minimálna úroveň výdavkov, pod ktorú nechcete klesnúť, tým väčšie riziko si môžete dovoliť – a tým vyššie môžu byť aj očakávané výnosy, a napokon aj dlhodobá úroveň výdavkov.
Dôležitejšie ponaučenie však je, že ak má dedičstvo vydržať navždy, musíte míňať oveľa menej, než je jeho očakávaný výnos. O koľko menej, závisí od podmienok na trhu, vašej ochoty riskovať a časovej preferencie. Pri rozumných predpokladoch by však takmer optimálne portfólio mohlo mať očakávaný ročný výnos 4,1 % a optimálny pomer výdavkov pred zdanením 2,4 % ročne. A to ešte predtým, než zohľadníme, o koľko sa môže rodokmeň časom rozrásť – a že všetko, čo zanecháte, sa tak rozdelí na menšie časti. „Ľudia sa často pýtajú, koľko musia mať, aby mohli zabezpečiť skromný príjem každému členovi nasledujúcich generácií svojej rodiny,“ hovorí pán Haghani. „Odpoveď znie: oveľa viac, než si väčšina ľudí myslí.“
Economist.com, preložil Rado Macko, publikované na základe licencie. Originálny článok v angličtine nájdete na www.economist.com