francúzsko sa nachádza vo veľkej fiškálnej kríze. Tento rok bude vláda míňať viac, než zarobí – jej deficit dosiahne 160 miliárd eur (viac než 5 % HDP). Investori do štátnych dlhopisov sú čoraz nervóznejší a politici musia nájsť spôsob, ako deficit znížiť. Ľavicovo orientovaní ekonómovia spolu s rastúcim počtom centristických ekonómov veria, že súčasťou riešenia je daň z bohatstva. Gabriel Zucman z Paris School of Economics napríklad navrhol ročnú daň vo výške minimálne 2 % z majetku presahujúceho 100 miliónov eur. Hoci sú dnes argumenty ekonómov jemnejšie ako tie, ktoré sa bežne používali na podporu daní z bohatstva, sú rovnako nesprávne.

V roku 1990 existovala daň z bohatstva v dvanástich krajinách OECD, ale postupom času tento prístup stratil podporu. Rakúsko zrušilo daň z bohatstva v roku 1994, Nemecko v roku 1997 a Švédsko v roku 2007. V roku 2018 sa k nim pridalo aj Francúzsko. Len tri bohaté krajiny – Nórsko, Španielsko a Švajčiarsko – stále uplatňujú daň z čistého majetku.

Politici od takýchto daní upustili, pretože v praxi nefungovali. Mirrlees Review, rozsiahla publikácia o daňovej politike, ktorú vydal think-tank Institute for Fiscal Studies a ktorá bola dokončená v roku 2011, zistila, že dane z bohatstva „môžu priniesť len malé výnosy a môžu fungovať nespravodlivo a neefektívne“. Takéto dane čelia mnohým problémom. Ocenenie majetku, a tým aj určenie výšky dane, ktorú treba vybrať, je mimoriadne ťažké. V reakcii na nové dane majú bohatí tendenciu presúvať sa do zahraničia.