Väčšina z nich bola pyšne oblečená v uniformách so zelenými šatkami a sivými šalvar kamíz (označenie pre tradičný odev, pozostávajúci z voľných nohavíc a dlhej košele, ktorý sa nosí predovšetkým v južnej a strednej Ázii, najmä v krajinách ako India, Pakistan, Bangladéš či Afganistan, pozn. red.), a prikazovala každej, aby otvorila ústa. „Umývala si si dnes ráno zuby?“ „Áno,“ odpovedali všetky, často nepresvedčivo, lebo to boli deti z malých dedín afganského vidieka. „Si si istá? Už som vám povedala, že ak nemáte zubnú pastu, použite soľ.“ Nič neuniklo bystrému oku tety Razie. „Čo je to za škvrnu na tvojej šatke? Nehovorila som ti, aby si ju dala mame vyprať? Musíte sem vždy prísť čisté a upravené.“ Jej prísne príkazy boli stále sprevádzané radostnými úsmevmi, veď bola ich učiteľkou.

Nebola to však jej prvá kontrola toho dňa. Najskôr skontrolovala hadicu na ihrisku, z ktorej dopĺňali vodné chladiče. Naplnila svoj veselý bodkovaný hrnček až po okraj a vodu pomaly vypila. Potom sa chvíľu poprechádzala, len aby zistila, či jej voda neublíži. Ak tam nemohla byť, urobili to za ňu iní zamestnanci; nesmeli vynechať ani jeden deň. V dievčenských školách inde v Afganistane boli studne znečistené. Mnohé školy boli podpálené alebo napadnuté, väčšinou islamskými teroristami z Talibanu. Pravidlom pre dievčatá, ktoré chodili do školy pešo, pretože takmer všetky chodili pešo, bolo chodiť v pároch alebo v skupine, držať hlavy sklonené a chodiť rýchlo. Napriek tomu niektoré z nich boli obhadzované kameňmi alebo im muži, ktorí si mysleli, že dievčatá by vôbec nemali chodiť do školy, hádzali kyselinu do tváre.