„Mám taký pocit,“ napísal v jednom zo svojich ostrých komentárov, „že dievčatá v Afrike už majú plné zuby toho, že im muži z Davosu hovoria, čo je pre ne dobré.“ Pán Giridharadas zrejme nečakal, že jeho tvrdenie niekto skutočne preverí. Napriek tomu sa o to spravodajca týždenníka The Economist pokúsil.

Dopoludnie strávené v slumoch kenskej metropoly Nairobi, kde žiadal mladé ženy, aby sa vyjadrili k Giridharadasovmu komentáru, prinieslo zmiešané reakcie. 17-ročná Rose hovorí, že keby bola na mieste darcov, urobila by to isté. Pokračuje: „Založila by som program. Postavila by som školy. Snažila by som sa posilniť postavenie dievčat.“ 15-ročná Eunice nerozumie, prečo niekoho zaujíma, kto platí za veci, ktoré jej a jej susedom pomáhajú, ako školy, komunitné centrá či nemocnice. „Nikdy mi to nenapadlo,“ pokračuje. 17-ročná Terry si len želá, aby zahraniční darcovia robili ešte viac. Chlapci v susedstve tiež potrebujú veľa pomoci, hovorí.

Prieskum nie je síce úplne vedecký, ale ukazuje jednu dôležitú vec: v ideálnom svete by dievčatá v Afrike nepotrebovali pomoc zvonku. Keďže ju však potrebujú, je v podstate jedno, či im pomáhajú muži z Davosu alebo ktokoľvek iný. Dôležité je, aby bohatí ľudia prispievali, aby tak robili s cieľom efektívne využívať svoje peniaze, a aby príjemcovia pomoci mali možnosť zlepšiť svoj život.