aj napriek poklesu celkovej inflácie nájomné ďalej rástlo a podľa posledných údajov sa v bohatých krajinách za rok zvýšilo v priemere o 5 %. Čiastočne to súvisí s oneskoreným vplyvom inflácie, pretože v prípade dlhodobých nájomných zmlúv môže trvať určitý čas, kým nájmy dobehnú ostatné ceny. Svedčí to však aj o tom, že mnohé opatrenia, ktorých cieľom bolo zmierniť tlak na trhu s nájomným bývaním, riešili skôr dôsledky než samotnú príčinu problému. Často sa teda situácia ľudí, ktorým mali pomôcť, ešte zhoršila.

Zásahy boli rozsiahle. Od roku 2015 nemecká „brzda nájomného“ zaväzuje nových prenajímateľov riadiť sa vládnym indexom pri určovaní výšky nájomného. Veľká Británia zaviedla dodatočné dane pre prenajímateľov. V roku 2016 Írsko obmedzilo ročné zvyšovanie nájomného v „zónach s tlakom na nájomné“, t. j. vo všetkých v oblastiach, kde chýbajú byty. Od roku 2021 je strop stanovený na úrovni inflácie alebo 2 %, podľa toho, ktorá z týchto hodnôt je nižšia. Španielsko obmedzilo rast nájomného v roku 2023, pričom pre veľkých prenajímateľov platia obzvlášť prísne pravidlá. Austrália sa pokúsila obmedziť bankové úvery pre investorov do nehnuteľností a niekoľko amerických štátov vrátane Kalifornie, New Yorku a Oregonu sprísnilo pravidlá týkajúce sa výšky nájomného a dĺžky zmlúv.

Takéto opatrenia vlády zavádzajú zvyčajne v presvedčení, že za ťažkosti nájomcov môže chamtivosť prenajímateľov. Kritizovanie majiteľov nehnuteľností je určite populárne. Skutočnou príčinou vysokých nájmov a postavenia prenajímateľov je však nedostatok bývania na mnohých realitných trhoch, spôsobený obmedzeniami v stavebníctve. Na mnohých miestach nie je možné, aby ponuka bývania držala krok s dopytom, najmä vzhľadom na nárast migrácie.