presne v tej istej sále pred tri a pol rokom zhromaždil svojich vydesených dvoranov a prinútil ich, aby jeden po druhom verejne uznali separatistické územia na východe Ukrajiny. Táto bizarná televízna scéna poslúžila ako signál na začatie invázie. Jeho „post-aljašská“ hostina tentokrát naznačovala, že vojna by sa mohla skončiť – samozrejme, podľa ruských podmienok. Jej posolstvo zároveň odrážalo únavu z bojov aj Putinovu sebadôveru, že môže vyhrať buď zbraňami, alebo „mierom“ ušitým na mieru. Jeho diplomatické iniciatívy aj vojenské akcie mieria na rovnaký cieľ: väčšiu moc.

Putin tentoraz zvolil zmierlivý tón: „Rešpektujeme postoj americkej administratívy, ktorá chce tie násilnosti ukončiť čo najskôr. My si želáme to isté.“ Jedným z mála, kto si Putinove výroky vykladá doslovne, je Donald Trump. Ten v posledných mesiacoch prejavuje takmer klinickú závislosť od „kremeľského siláka“ a nakoniec cúvol zakaždým, keď Ukrajina a jej európski spojenci naliehali, aby naňho pritlačil.