ak sa naozaj udialo to, čo čítame v Kočnerovej Threeme, znamenalo by to niekoľko podstatných skutočností. Po prvé, Kočnerova veta Ty si nemala babku a rodičov, keď si ju posadila na sudcovskú stolicu ???, ktorú poslal sudkyni a vtedajšej štátnej tajomníčke Monike Jankovskej s odkazom na sudkyňu Zuzanu Maruniakovú, naznačuje, že doživotné sudcovské miesto sa v našej krajine dá „vybaviť“. Ja som z nej urobila to, čo je a prišiel čas splatiť dlh!!!!!, píše podľa Threemy jej ctihodnosť Jankovská.
Komunikácia, ktorú zverejnil Denník N, tiež ukazuje, že na Slovensku môže Marian Kočner, osoba z mafiánskych zoznamov a momentálne obvinená z objednávky dvojnásobnej úkladnej vraždy, dlhodobo a bez dôsledkov komunikovať s dôležitou predstaviteľkou justície. A to nielen o súkromných radovánkach, ale aj o tom, ako spolu plánujú ovplyvniť a zmanipulovať súdny proces vo svoj prospech. Threema aj rozhodnutie sudkyne Maruniakovej v kauze Zmenky môže tiež plasticky ukazovať, ako dokážu špinavci v našej justícii uspieť. Samozrejme, trestnoprávny rozmer celej kauzy treba nechať v rukách polície a prokuratúry. Čo však na také vážne a policajným zásahom podporené podozrenia hovoria samotní sudcovia, ktorých stavovskú česť kauza ohrozuje najviac? Mlčia. Prinajlepšom.
neviem, nemôžem, nedá sa
V zdravej spoločnosti je bežné reagovať na prevalenie škandálu jeho odsúdením a dištancovaním sa od pochybného konania. Reakcia sudcov na medializované informácie o tom, že si Jankovská vymenila s Marianom Kočnerom tisíce správ, je tristná. Keď polícia podozrivým sudcom a prokurátorom odobrala mobilné telefóny, čelní predstavitelia sudcovského stavu sa dokonca neštítili protestovať. Predseda Združenia sudcov Slovenska (ZSS) Juraj Sopoliga odsúdil „informovanie o zaistení mobilných telefónov niektorých bratislavských sudcov, prokurátora a bývalej štátnej tajomníčky ministerstva spravodlivosti Moniky Jankovskej“. Predseda Krajského súdu v Bratislave Ľuboš Sádovský zas uviedol, že opakované konanie zo strany NAKA alebo aj orgánov činných v trestnom konaní na pôde súdov možno označiť za „účelové s cieľom vzbudzovať obavu a nátlak na sudcov a zamestnancov súdov“.
RABATTI&DOMINGIE/AKG/PROFIMEDIAMuž s opicou. Annibale Carracci, 1590–91.
Tieto slová neboli povedané prvého apríla, ani v povznesenom stave, ale pravdepodobne pri plnej príčetnosti. Čo vlastne sudcovia povedali? V preklade to, že nie sú spokojní s tým, že si polícia robí svoju prácu. A ostatné články nášho sudcovského stavu mlčia, prípadne vyhlásili, že treba počkať na policajné vyšetrovanie. Sudcovia sa snažia presvedčiť verejnosť, že mlčanie je prejavom ich nezávislosti. Majú vraj zviazané ruky a aj keby chceli, nemôžu nič urobiť ani povedať. Ale pravda je, že môžu, mali by, ale nechcú. Ako presne by teda mala vyzerať správna reakcia sudcovskej samosprávy?
ako áno a prečo nie
Ľudovít Bradáč je osobnosťou, ktorá stála pri vzniku našej justičnej samosprávy a v časoch jej najťažších reforiem. Dnes trávi dôchodok so šarmantnou pani manželkou na hospodárstve v romantických kopcoch pri Krupine, aktuálne dianie však stále pozorne sleduje. Správnu reakciu sudcov na kauzu Jankovská si vie predstaviť celkom jasne. „Sudcovské rady by mohli zo svojej pozície sudcovskej samosprávy, ktorá má za úlohu dbať o čistotu sudcovského stavu, vyjadriť vo forme vyhlásenia niečo ako nepriamy odsudok a artikulovať vážne obavy zo súčasného diania. Ak sa preukáže, že komunikácia medzi Jankovskou a Kočnerom je pravdivá, tak musí dôjsť k náprave.“ Prístup sudcov je však diametrálne odlišný a podľa Bradáča vypovedá o tom, že sa „nevedia pomyselne vyzliecť z talára – sudcovská samospráva bola predsa zriadená na to, aby mohli sudcovia slobodne prezentovať svoje postoje a názory bez toho, aby boli spútaní legalitou“. Podľa Bradáča je problém v tom, že samospráva sudcov sa preklopila do polohy „nejakej silnej odborovej organizácie, ktorá chráni len samých seba“. „Samospráva sudcov nevznikla pôvodne ako betónový val, okolo ktorého je kruhová obrana,“ vysvetľuje bývalý predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici.
HERITAGE IMAGES/PROFIMEDIAAlegória spravodlivosti bojujúcej proti nespravodlivosti. Jean-Marc Nattier, 1737.
Bradáč v kritike do vlastných radov nie je osamotený, pridáva sa k nemu aj bývalá ombudsmanka a sudkyňa Jana Dubovcová. „Sudcovia sa mali obrátiť na svoju sudcovskú radu, ktorá sa na ich podnet mala seriózne zaoberať správaním konkrétnych sudcov.“ Sudcovské rady daných súdov teda neurobili nič a nečinnosťou sa zjavne inšpirovali aj predsedovia dotknutých okresných a krajských súdov, ako i minister spravodlivosti, ktorí sa podľa Dubovcovej mali bez ohľadu na to, či sa podozrenia potvrdia, začať zaoberať tokom spisu a tým, ako sa vôbec Kočnerov spis dostal k sudkyni Maruniakovej. „V prvom rade sa mali zaoberať tým, prečo sa sudkyňa nevzdala toho prípadu,“ komentuje bývalá ombudsmanka podozrenia okolo konania sudkyne Maruniakovej v kauze Zmenky. Nečinnosť všetkých zložiek justície prispieva k tomu, že sa dôvera verejnosti k súdnictvu sa ešte viac oslabuje. Dubovcová dodáva, že ak „sudcovské orgány nepohŕdajú verejnosťou a uchádzajú sa o jej dôveru, mali by sa k uverejneným informáciám postaviť čelom a vo vlastnom záujme by mali začať konať, podozreniami sa zaoberať a otvorene o tom komunikovať“.
Prečo teda sudcovská samospráva nekoná tak, ako konkretizujú Bradáč či Dubovcová? Odpoveď je až prekvapivo jednoduchá. V priebehu posledných rokov, aj v kontexte javu, ktorý sa trefne nazýva „harabinizácia justície“, sa do súdnictva dostalo príliš veľa ľudí, o ktorých právnom či morálnom kredite môžeme pochybovať. Samozrejme, popri týchto sudcoch sa do systému dostanú aj „normálni“ sudcovia, patria však skôr do „šedej zóny“, nie sú intelektuálnou a morálnou elitou, ktorá by mohla ohroziť súčasný justičný marazmus. Elita slovenského právneho prostredia sa do tohto „bahna“ ani nechce dostať. A nič nemusí zaručiť ani čas, ktorý prináša výmenu generácií. Deti boľševických sudcov sú v mnohom ešte horší ako ich otcovia – tí sa báli aspoň komunistickej strany, mladí sa už neboja ničoho.
Elita slovenského právneho prostredia sa do toho „bahna“ ani nechce dostať.
Na základe našich rozhovorov s čestnými sudcami a odborníkmi sa zdá, že pravda je nasledovná: Justičný systém je na Slovensku chorý a zvnútra nereformovateľný. V dnešnej situácii nestačia len kozmetické riešenia, napríklad vo forme odchodu Moniky Jankovskej. Vyzliecť talár by mali stovky sudcov, problémom je, že ich niet kým nahradiť. Nejaké riešenia však predsa len na stole máme.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.