japonskí turisti stoja na stanici v Kútoch. Chcú ísť do Prahy. Informačná tabuľa ukazuje tri minúty do príchodu ich vlaku. Turisti sa už chystajú na nastupovanie, no odrazu sa na tabuli objaví číslo 55. „To sú sekundy?“ pýtajú sa anglicky Japonci, očividne neznalí miestnych pomerov... Úsmevná príhoda, ktorá najnovšie baví internet. Niet sa čomu čudovať – v ostrovnom štáte sú zvyknutí na trochu iné reálie. Japonské železnice sú považované za najspoľahlivejšie na svete. Predvlani sa tamojšia železničná spoločnosť verejne ospravedlnila za to, že vypravila jeden z rýchlovlakov zo stanice o dvadsať sekúnd skôr.
Slovensko sa zatiaľ borí s upadajúcou železnicou. Priemerný vek lokomotív a vozňov je vyše dvadsať rokov. Jediný viditeľný výsledok zlepšenia za posledné desaťročia predstavuje rekonštrukcia koľajníc medzi Bratislavou a Žilinou, ktorá sa podobne ako zopár nových rušňov a dvojposchodových súprav financovala z eurofondov. Nebyť týchto peňazí, vlaky máme na úrovni rozvojových štátov.
miliardy vs. minúty
Rekonštrukcia trate Bratislava-Žilina sa začala v roku 2000. Šlo o veľkú vec. Vždy, keď sa začala oprava ďalšieho úseku, zbehli sa ministri s úradníkmi a klepkali po základných kameňoch. Natešení železničiari hovorili o míľniku, niektorí opisovali rýchlosť 160km/h s posvätnou úctou. Prešlo takmer dvadsať rokov a môžeme povedať, že s výnimkou jedného úseku (Púchov – Považská Teplá, ktorý má byť podľa aktuálnych informácií hotový až v decembri 2021) je približne 200-kilometrová trať z hlavného mesta do Žiliny zrekonštruovaná. Fajn, no na odpaľovanie ohňostrojov to rozhodne nie je.
„V priemere dáva štát na cesty štyri- až päťnásobne viac peňazí, ako do železničnej infraštruktúry.“
Celkové náklady dosiahnu po dokončení posledného úseku takmer dve miliardy eur. Väčšina z tejto sumy šla z európskych peňazí. Využilo ich však Slovensko zmysluplne? Pointa bola spraviť kvalitnú „rýchlodráhu“, ktorá skráti čas cestovania a naláka do vlakov viac ľudí. Žiaľ, nedá sa povedať, že by to úplne fungovalo.
Pri pohľade na staré cestovné poriadky zisťujeme, že v roku 2001 trvala cesta z Bratislavy do Košíc ranným IC vlakom Tatran 4 hodiny a 48 minút. Dnes železnice vypravujú ranný IC vlak Macejko, ktorý rovnakú trasu zvládne za 4 hodiny 47 minút. Ak to zvulgarizujeme, investovali sme dve miliardy a ušetrili minútu cestovania.
Železničná spoločnosť Slovensko argumentuje tým, že IC Tatran mal menej zastávok. „To, či spomaľujete z nejakej rýchlosti, alebo sa rozbiehate a máte dvojminútový pobyt v stanici, vám urobí naozaj veľa,“ hovorí Tomáš Kováč, hovorca ZSSK. Je pravda, že Macejko má deväť zastávok a Tatran zastavoval na trase Bratislava – Košice len trikrát. Toto je však hodnota za peniaze, konkrétne dve miliardy? Pár nových zastávok a ušetrená minúta jazdy?
BORIS NÉMETHRýchlik na trati Bratislava – Banská Bystrica. Na Slovensku, žiaľ, stále platí, že aj po masívnych investíciách do obnovy tratí auto stále vyhráva nad vlakmi.
Pri pohľade do ešte hlbšej minulosti zisťujeme ďalšiu zaujímavú vec. Podľa grafikonu z roku 1938 trvala cesta z Bratislavy do Žiliny rýchlikom tri hodiny a štrnásť minút. Dnes trvá približne dve a pol hodiny. Za vyše 80 rokov sa teda cestovanie na kľúčovej slovenskej železničnej trati zrýchlilo iba o štvrtinu. Dá sa to nazvať rôzne, no rozhodne nie ako pokrok. Železnice na Slovensku zaspali dobu. Prím hrajú autá.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.