Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Novinárska cena 2018 - Keby sme boli Rómovia, z Británie by sme sa už nevrátili

.denisa Gdovinová .filip Olšovský .témy .reportáž

Navštívili sme slovenských Rómov v anglických školách, hovorili sme s ich zdravotnými sestrami či politickými zástupcami. Videli sme realitu, v ktorej slovenskí Rómovia rozprávajú bezchybnou angličtinou, chcú byť policajtmi či lekármi a všetci naokolo ich v tom podporujú. Čo robia Angličania inak?

Novinárska cena 2018 - Keby sme boli Rómovia, z Británie by sme sa už nevrátili

klasická hnedá tehličková zástavba, typická pre celé Anglicko. V pozadí obrovský betónový komín, dominanta sheffieldskej štvrte Tinsley. V jednom z tých domov sa práve odohráva dôležitý deň rodiny Horvátovcov. Štvorročnú Galinu čaká prvý deň v novej škôlke. Rodičia jej obliekli ten najkrajší kabát a celý výnimočný deň si dokonca prišla natočiť slovenská dokumentaristka Hannah Skrinar.

Galina v škôlke najprv iba hanblivo postáva a skrýva sa za každý roh. Po pár hodinách sa však osmelí a pri spievaní pesničky o malom zajacovi už patrí k najaktívnejším deťom v triede. A to aj napriek tomu, že prízvuku pani vychovávateľky by nerozumeli ani mnohí skúsení angličtinári. Galina je Rómka. Aj s rodičmi sa doma rozpráva takmer výlučne po rómsky, po slovensky ani po anglicky až tak nevie. Doma na Slovensku by sa v klasickom vzdelávacom systéme príliš neohriala – skôr či neskôr, asi už na prvom stupni základky, by ju posunuli do špeciálnej školy. V kolektíve detí plnom malých Pakistancov, Bangladéšanov či Somálčanov však jej jazykový hendikep ostatných nijako extra nevzrušuje. Nevie? Naučíme ju.

„Škola rodičom povedala, že najlepšie bude, keď Ondreja pošlú na špeciálnu školu.“

Karol Bobek je desiatak. V slovenskom školskom systéme čosi ako ôsmak na základnej škole, v anglickom podobne – tiež ho o rok čaká dôležitý test, ktorý rozhodne o tom, na akú strednú školu sa dostane. S dôležitou výnimkou. Na Slovensku by sa Karol k výstupnému testu, takzvanému monitoru, s najväčšou pravdepodobnosťou ani nedostal. Podľa učiteliek na jeho základnej škole v Nitre bol Karol hlúpy. Až keď pred tromi rokmi prišiel s rodičmi do anglického Leicesteru, v škole zistili, že Karol hlúpy nie je. Len má vážny problém so zrakom, pre ktorý neprečíta malé písmená a nedovidí na tabuľu. A hoci mu anglická škola pomáha, ako vie, všetko napraviť nedokáže. Karol vinou zanedbanej starostlivosti na Slovensku asi do niekoľkých rokov príde o zrak úplne.

Z Karola však žiadny smútok necítiť. Naopak, takmer stále sa smeje a zanietene hovorí o tom, ako sa chce po škole venovať biznisu, keďže ho baví matematika. Priznáva, že na začiatku to bolo ťažké – keď prišiel, po anglicky nevedel ani slovo a v najhorších momentoch si aj poplakal. No potom objavil otcov slovník, každý deň sa naučil päť nových slov a dnes sa zvláda zapojiť do akéhokoľvek rozhovoru v triede.

Vo veľkom pomáha Karolovi aj škola. Keď sú v nejakej knihe číslice primalé, škola ich Karolovi zväčší alebo ho spolu s asistentkou vyšle do knižnice, kde „má také svetlo, pod ktoré si to podloží a vidí lepšie“. Dnes tak spravil prezentáciu o španielskom futbalistovi Sergiovi Ramosovi. Koniec koncov, Leicester je stále mesto plné futbalového ošiaľu a do začiatku majstrovstiev sveta vo futbale zostáva len pár dní. A, ako so smiechom poznamenáva ďalší slovenský Róm v miestnosti, Ramos je predsa tiež „gypsy“, tak je jasné, že si Karol vybral práve jeho.

Slovák Ondrej Oláh pôsobí ako asistent učiteľa na škole Babington v Leicesteri.Slovák Ondrej Oláh pôsobí ako asistent učiteľa na škole Babington v Leicesteri.

Ten ďalší Róm sa volá Ondrej Oláh. V krátkom sumári príbehov slovenských Rómov v Anglicku je ten jeho možno najsymbolickejší. Ondrej prišiel s rodičmi a súrodencami do Anglicka, keď mal jedenásť rokov. Na Slovensku chodil do základnej školy pri Rimavskej Sobote. Tam najprv prepadol Ondrejov brat, siedmak. Škola rodičom povedala, že najlepšie bude, keď ho pošlú na špeciálnu školu. Nielen to – najlepšie bude, keď s ním pôjde aj jeho brat Ondrej, piatak. „Možno som nebol najlepší študent, ale vedel som, čo robím, vedel som normálne po slovensky a nemal som žiadny problém s učením. Nedávalo to vôbec zmysel,“ spomína si Ondrej na moment spred ôsmich rokov. Vtedy sa jeho otec definitívne rozhodol: Takto to ďalej nepôjde. Ideme do Anglicka.

Podobne ako väčšina ostatných, ani on nevedel po anglicky s výnimkou vety „My name is Ondrej“ takmer nič. Ukázalo sa to pri vstupných testoch do školy – angličtinu pokazil, v matematike bol však dobrý. A tak ho škola po niekoľkých mesiacoch presunula do skupiny najlepších matikárov, kde si vycibril aj angličtinu. Po pár rokoch v škole patril k najlepším žiakom a obávané testy GCSE zvládol s výsledkom deväť áčiek, jedno béčko a jedno céčko z francúzštiny. V škole mu radili, aby išiel určite na dobrú strednú a potom vysokú školu.

Britskí učitelia sú prekvapení, koľko slovenských študentov s podobným príbehom ako Ondrej prichádza do ich tried. Organizácia Equality sa na to spýtala 61 slovenských a českých študentov v britských školách a prišla so zahanbujúcimi výsledkami – až 85 percent z opýtaných navštevovalo v domovskej krajine špeciálnu školu. Z toho iba štyrom percentám žiakov definovali špeciálny prístup aj v Británii.

Dnes má Ondrej devätnásť a po škole v Leicesteri sprevádza návštevy zo Slovenska. Tlmočí z angličtiny do slovenčiny, občas aj do rómčiny. Keby bolo treba, zvládne aj maďarčinu a možno aj tú neobľúbenú francúzštinu. Okrem toho v škole pôsobí ako asistent a spolu s Radou Európy rozbieha veľký projekt, v ktorom by mal školám na Slovensku, v Maďarsku či Česku pomáhať so zavádzaním inkluzívneho vzdelávania. A po lete príde ďalší veľký moment – prvý ročník na univerzite. Ondrej bude študovať psychológiu, hoci stále sníva o tom, že bude pilot. No to počká. Keď sa bol pred pár týždňami pozrieť na Slovensku a prešiel sa po svojej základnej škole, kde mu oznámili, že patrí na špeciálnu školu, uvedomil si, ako ďaleko to už teraz dotiahol.

Slovenskí študenti zo školy v Leicesteri spolu s ich pedagógom Markom Penfoldom.

ja, po mne brat, potom bratranec

Za príbehmi Galiny, Karola a Ondreja stoja tisícky ďalších príbehov slovenských rómskych detí žijúcich v Británii. Niektoré z nich prišli s rodičmi do ostrovnej krajiny už medzi prvými v prelomovom roku 2004, keď sa Slovákom otvoril britský pracovný trh a spustila sa prvá veľká vlna súčasnej rómskej migrácie. 

Ešte predtým, než sa tak v máji 2004 stalo, viedla česká sociologička Markéta Hajská výskum v komunite Rómov v okolí Prešova. Na základe dôsledných rozhovorov dospela k záveru, ktorý sa rýchlo ukázal ako mylný – žiadna migrácia do Anglicka u Rómov nehrozí. Výskumníčka v komunitách nenašla záujem o Britániu, všimla si, naopak, veľkú bariéru v jazyku a financiách na cestu do zahraničia. „Absolútne sme podcenili veľkú mieru spontánnosti v rómskej migrácii, ako aj ich schopnosť reagovať rýchlo a zorganizovať proces migrácie na úrovni rodinných sietí,” spätne hodnotí Hajská v štúdii, ktorá vyšla v roku 2017 pre Etnologický ústav SAV.

No už o pár mesiacov neskôr, v lete 2004, sa našli prví priekopníci, ktorí sa odvážili jazykovú bariéru prekonať. A kto si v Británii našiel prácu a podnájom, zaplatil neskôr cestu bratovi či bratrancovi a prichýlil ho u seba, kým si ten nenašiel obživu a vlastné bývanie. Pomôcť v začiatkoch ďalšiemu príbuznému bola potom aj preňho samozrejmá povinnosť. Je takmer nemožné vypátrať, kto bol prvý odvážlivec, ktorý reťazovú migráciu spustil. Každý z opýtaných má svoju vlastnú verziu príbehu a pravda sa presúva už na rovinu legendy. Možno však odhadovať, že príležitosť svojim príbuzným ponúkli tí Rómovia, ktorí v deväťdesiatych rokoch migrovali za prácou do iných krajín, najmä do Belgicka a dokázali sa flexibilnejšie usadiť aj na ostrovoch. Alebo aj tí, ktorí do Británie emigrovali v deväťdesiatych rokoch, prípadne ešte pred revolúciou so statusom azylanta.

Podobnú cestu má za sebou aj jeden z prvých usadlíkov v Anglicku, šesťdesiatnik Miloslav pochádzajúci z východoslovenskej dediny Bystrany. Aj on sa v roku 2004 odvážil do Anglicka len vďaka tomu, že ho prichýlila jeho teta žijúca v cudzine už od čias Nežnej revolúcie. Prišiel za ňou do mestečka Peterborough, vzdialeného asi hodinu od Londýna, no prácu si tam zohnať nevedel. Príležitosť sa ponúkla v meste vzdialenom asi tri hodiny cesty na sever, v Sheffielde. Po skupinu chlapov prišiel do Peterborough vraj priamo zamestnávateľ, Pakistanec, a minibusom ich odviezol do Sheffieldu, kde sa aj usadili. 

Miloslav potom dlhé roky pracoval v miestnej fabrike, tak ako mnoho ďalších slovenských Rómov roztrúsených po viacerých britských mestách – Sheffielde, Leicesteri, Peterborough, Leedsi, Glasgowe či Manchestri. Niekde sa usadila väčšina Rómov z Rumunska, inde pre zmenu z Česka. V Sheffielde pochádza vďaka reťazovej migrácii väčšina Rómov zo slovenských dedín Bystrany a Žehra. Ich presné číslo nikto nepozná, sheffieldskí lekári ho odhadujú na 6 000.

Obchod so slovenským tovarom v centre sheffieldskej štvrte Page Hall.Obchod so slovenským tovarom v centre sheffieldskej štvrte Page Hall.

Britské úrady, školy aj lekári, už zvyknutí na migrantov z Afriky aj Európy, zažili pri príchode slovenských Rómov predsa len civilizačný šok. „Najprv som si myslel, že to sú Pakistanci alebo Indovia. Keď potom jedna škola počula, že sú z východnej Európy, zohnala poľského prekladateľa. Lebo východná Európa, to pre mnohých hneď znamená Poľsko. Tak si viete predstaviť, že to boli vyhodené peniaze,” smeje sa Mark Payne, profesor na Univerzite v Sheffielde, ktorý vyučuje budúcich pedagógov. 

Práve od svojich žiakov z praxe počul, že do sheffieldskych škôl prichádzajú skupiny celkom odlišných žiakov. Nie sú to ani Poliaci a odlišujú sa aj od anglických Rómov. Nie sú podobní ani Pakistancom či migrantom z oblasti Karibiku, ktorí prichádzali do Británie po druhej svetovej vojne. Payne pritom zdôrazňuje, že vlna týchto migrantov bola doslova pomalšia – prichádzali na lodiach, v menších skupinách, najprv muži, za ktorými pomaly cestovali rodiny. Rýchlosť a efektivita reťazovej migrácie slovenských Rómov však Britov, ostrieľaných v integrácii nových susedov, ohromila.

Prvými mediátormi, ktorí prepojili britské verejné služby s Rómami, preto museli byť prekladatelia. A keďže paralelne s Bystrančanmi prichádzali do Sheffieldu zo Slovenska aj Nerómovia, zväčša ako študenti na miestnej univerzite, obe komunity dostali príležitosť vzájomne si v cudzine pomôcť. Rómovia potrebovali preklad, slovenskí študenti boli v drahom Anglicku vďační za akúkoľvek brigádu. V roku 2008 začala prekladať aj Filipa Donaldson z Trnavy, ktorá vtedy v Sheffielde študovala politológiu. S Rómami zažila aj tie úplne prvé stretnutia s britským systémom – vybavovanie povinného poistenia, v rómčine známeho ako „inšuránc”. Prvá cesta každého migranta vedie práve po toto číslo, ktoré ho zaradí do sociálneho a zdravotného systému krajiny. Až s ním vo vrecku môže nastúpiť do práce.

Vydaniu čísla predchádza pohovor a vyplnenie formulára, pri ktorom Filipa pomáhala s prekladom. „Angličania ich nedokázali pochopiť. Mali vyplniť kolónku, kto ich do Británie priviedol a v akom sú rodinnom vzťahu. Vždy to bol bratranec,” opisuje Filipa ako Briti krútili nad rómskou migráciou hlavou. Často sa jej stávalo, že desiatky slovenských Rómov prichádzali s papierikom v ruke, na ktorom mali napísanú jednu a tú istú adresu pobytu v Sheffielde. „Angličania mali ihneď podozrenie, že sú obeťami obchodovania s ľuďmi,” opisuje.

O dva roky neskôr, v roku 2010, prišla do Sheffieldu študovať aj Petra Schwarczová. Aj ona mala ako prekladateľka pocit, že si komunity na oboch stranách iba ťukajú na čelo. „My ich poznáme a vieme, že zvyknú postávať večer v skupinkách na uliciach a debatovať. Angličania boli vystrašení z veľkých mužov pred ich domami. Pre nich to bolo antisociálne správanie,” opisuje Petra.

Petra Schwarczová pracovala ako prekladateľka pre rómsku komunitu v Sheffielde.

Práve priestupok definovaný ako antisocial behavior (protispoločenské správanie) bol dôvodom čoraz častejších návštev mestskej polície v sheffieldskej štvrti Page Hall, kde sa postupne usadila väčšina slovenských Rómov. Miestni obyvatelia už dlho nevideli na uliciach pobehovať deti, ktoré hrali futbal priamo na ceste. Prekážali im otvorené dvere, odpadky na ulici (od papierikov až po sedačku) a rýchla jazda v autách s hlučnou hudbou. Nevedeli pochopiť, prečo rómska rodina nezavolá návštevu do domu, ale naopak, všetci sa presunú diskutovať na ulicu. Odpoveďou môžu byť podľa Petry aj domy, v ktorých Rómovia bývali. Prenajímajú si ich od pakistanských nájomcov, ktorí sa do Británie a na Page Hall prisťahovali v päťdesiatych rokoch a domy vlastnia po svojich predkoch. Tie boli podľa Petry v prvých rokoch v hroznom stave – nájomcovia sa o ne nestarali a za nájom pýtali päťsto libier.

Tak ako neexistuje odpoveď, prečo si Rómovia vybrali práve Sheffield, nevedno ani, prečo sa usadili práve v oblasti Page Hall. Je to malá plocha na severe Sheffieldu, tvorená asi siedmimi ulicami, prepojenými do tvaru mriežky. „Ani pred príchodom Rómov nebola táto oblasť ako z rozprávky. Sever bol vždy chudobnejší, len odtiaľto Britov vyhnali Pakistanci, a teraz Pakistancov vytláčajú Rómovia,” tvrdí Petra. Sever Sheffieldu patril chudobnejšej vrstve Britov a počas migrácie sa do lacnejších nájmov začali sťahovať Pakistanci. A podľa Petry sa z toho istého dôvodu na Page Hall prisťahovali aj Rómovia.

Keďže v uliciach už nezostalo veľa bielych Britov, antisociálne správanie Rómov prekážalo najmä usadeným Pakistancom. A pre ich zdržanlivú moslimskú kultúru bol civilizačný konflikt ešte výraznejší než u Britov. Prvé roky v Sheffielde boli poznamenané častými konfliktmi – bitkami na uliciach aj v školách. „Kultúrne rozdiely pretrvávajú až doteraz. Moslimovia chodia do mešity, nechodia do krčiem a nepijú, ich prístup k ženám je veľmi odlišný. Naopak, v slovenskej komunite si všímame veľa pouličného pitia. Často dlho do noci. Rozdielne je aj správanie žien, ktoré sa obliekajú odlišne – skôr krátke sukne a žiadne pokrývky hlavy,” vysvetľuje konflikt kultúr poslanec Clive Betts, dlhoročný zástupca Sheffieldu v londýnskom parlamente.

Clive Betts je dlhoročným poslancom britského parlamentu za Sheffield.

Betts nahlas vyslovuje to, čo neskôr zaznieva z úst mnohých britských úradníkov: Rómovia sa nechcú sami od seba zapájať. Aj preto podľa neho britským úradom tak dlho trvalo, kým začali do komunity prenikať. „Nikdy v živote za mnou ako za poslancom neprišiel nikto z komunity slovenských Rómov a nepovedal mi, aký má problém a ako mu môžem pomôcť. A to za mnou pravidelne chodia bieli Briti, Pakistanci, Bangladéšania, Somálčania. Tieto komunity vidia vládu ako subjekt, od ktorého môžu niečo dostať. No ak som bol na stretnutiach, kde boli aj Rómovia, zakaždým boli veľmi podozrievaví k akýmkoľvek autoritám alebo vládnym predstaviteľom,” vysvetľuje Betts. A potom povie vetu, ktorá sa zasekne v hlave: „Problém môže byť aj v tom, v akej pozícii boli títo ľudia v domovskom štáte. Slovenskí Rómovia sem prichádzajú ako minorita a aj tu pokračujú v presvedčení, že sú menšinou.”

Trvalo dlhšie, kým britský systém otočil a pochopil, že ak chce Rómov integrovať, musí prísť priamo za nimi. Podľa Bettsa si ako prvé túto potrebu všimli práve ženy, ktoré sa nikdy nebáli ísť za ľuďmi do terénu. Podomové zdravotné sestry ako prvé upozornili na to, že na Page Hall začína žiť nová, celkom odlišná komunita.

rozdiel prvý: Pošli sestru do každého domu

Ak je kľúčová otázka, čo robia Angličania tak odlišne, práve systém takzvaných health visitors (podomových zdravotných sestier) je prvou z trojice najvypuklejších odpovedí. Health visitors sú, ako takmer všetko britské, spojené so zdravotnou starostlivosťou, súčasťou bájneho NHS. Je to systém bezplatnej zdravotnej služby, ktorý tento rok oslavuje svoje sedemdesiate výročie. NHS je symbol, ktorý aj dnes dokáže takej rozdelenej krajine, akou je Británia, poskytnúť čosi ako národnú hrdosť. Len sa spýtajte zástancov brexitu, prečo ako hlavný argument za vystúpenie z EÚ uvádzali práve viac prostriedkov pre NHS.

Tradícia NHS je aj hlavný dôvod, prečo v Británii ešte stále existuje prepracovaný systém podomových sestier starajúcich sa o malé deti od ich narodenia. Tie v pravidelných intervaloch navštevujú všetky domácnosti vo svojej spádovej oblasti a často ako prvé prídu na to, že sa v určitej lokalite objavila nová komunita. Ako krátko po roku 2004, keď si sestry zo sheffieldskych obvodov Tinsley či Ivy Lodge všimli novú skupinu ľudí, ktorá postáva po uliciach do večerných hodín, počúva nahlas hudbu a je až chorobne podozrievavá k akejkoľvek autorite. Vrátane samotných sestričiek, pred ktorými sa ukrývali za dverami svojich domov.

Hoci boli začiatky práce so slovenskými Rómami pre zdravotné sestry náročné, dnes si ich nevedia vynachváliť. „Práca s touto komunitou nás baví najviac. Sú veľmi vďační za pomoc, rómska rodina je zameraná na deti a my vidíme, že má veľmi pozitívnu rodinnú štruktúru. Navzájom si pomáhajú aj v komunite. Keď príde niekto nový, nenechajú ho len tak napospas novým problémom. Mám pocit, že by sme sa od nich mali učiť,“ šokuje nás svojou odpoveďou jedna z trojice sestričiek z Ivy Lodge, obvodu, pod ktorý patrí aj najväčšia komunita slovenských Rómov v Sheffielde, štvrť Page Hall.

„To, na čo by sa väčšina z nás po zopár nepodarených pokusoch vykašľala, robia sestry v Sheffielde opakovane niekoľko rokov.“

Kľúčom k súčasnému stavu bolo podľa sestier nastaviť si priority. Sestričky rýchlo zistili, že nemá zmysel pretláčať svoje ciele – naopak, museli sa naučiť počúvať a pochopiť nastavenie, s ktorým Rómovia zo Slovenska prišli. „Neboli napríklad zvyknutí v rodinách kŕmiť dieťa fľašou, preto nevedia veľa o sterilizovaní. Keď používajú umelé mlieko, radšej sa preto uistíme, či rozumejú inštrukciám, keďže také čosi nikto v rodine nepoužíval. Nechceme ich za to súdiť, ale pomôcť,“ hovoria.

Ďalšou veľkou témou je medzi zdravotnými sestrami takzvaná perinka – teplá pokrývka, do ktorej rodičia na Slovensku bežne balia svoje batoľatá. Pre Angličanov, zvyknutých na studenší odchov, je to úplne cudzia vec. Dokonca pre ňu nemajú ani vlastný výraz – perinka je perinka, akurát so silnejším prízvukom na „r“. Aj sestrám trvalo, kým tento zvyk pochopili. Dnes už rodičom namiesto zákazov radšej dohovárajú, nech aspoň dieťaťu pod perinku neobliekajú ďalšiu vrstvu oblečenia alebo neprehrievajú izby, v ktorých spia.

Nemyslím si, že robíme niečo inak,“ odpovie na jednoduchú otázku, ako je možné, že systém v Anglicku tak dobre funguje, zdravotná sestra Clare Hawes zo sheffieldskej štvrte Darnall. So slovenskými Rómami pracuje dlhé roky a má rovnaký recept ako jej kolegyne – počúvať ich potreby a pomaličky navyšovať ich očakávania. „A okrem toho sme trpezliví. Veľmi trpezliví. Napríklad, keď im pripomínam, že majú prísť na prehliadku. Volám to rómsky čas. Lebo je normálny čas a potom je rómsky čas. Zjavia sa v ordinácii o štvrtej, zvolajú ,Sme tu!’ a ja im poviem – super, ale dohodli sme sa, že prídete o jednej,“ hovorí so smiechom Clare.

Clare Hawes pracuje ako zdravotná sestra v oblastiach, kde žijú aj slovenskí Rómovia.Clare Hawes pracuje ako zdravotná sestra v oblastiach, kde žijú aj slovenskí Rómovia.

Práve v tom je asi najväčší rozdiel. To, na čo by sa väčšina z nás po zopár nepodarených pokusoch vykašľala, robia sestry v Sheffielde opakovane niekoľko rokov. Najprv sa len snažia dostať dovnútra, potom si získať aspoň základnú náklonnosť podozrievavých pacientov. Neskôr pracujú na tom, aby im prispôsobili svoj jazyk („Keď som sa s nimi rozprávala o vzťahu medzi matkou a dieťaťom, používala som veľa slov opisujúcich emócie. Až neskôr som zistila, že v rómskom jazyku tieto slová neexistujú. Preto som zmenila spôsob, akým rozprávam, aby mi rozumeli,“ hovorí Clare). No nepýtajte sa jej, kde na to berie energiu. Podobne ako ostatné sestry nechápavo odvetí, že je to predsa jej práca.

Tá práca sa riadi siahodlhými manuálmi, ktoré skúsené podomové sestry poznajú takmer naspamäť. Kľúčová časť sa v angličtine nazýva Common Assessment Framework a Clare Hawes ho na papier rozkresľuje ako trojuholník. V centre je dieťa a okolo v troch skupinách zoradené podľa podtém kľúčové otázky: Sú rodičia schopní sa o deti starať? Vedia, ako na to? Sú mamy zdravé? Ako bývajú? Ako je to s financiami? Akou podporou je rodina? Aká je pozícia rodiny v komunite? Určite to nie sú len technokratické kolónky v dotazníku.

Môj mozog je po toľkých rokoch praxe ako filter. Stále skenujem okolie. Hovorím s matkou a zároveň sledujem jej reč tela a periférne pozorujem ďalších ľudí v dome. Ak povie, že muž, ktorý ju týral, s ňou už nebýva, pýtam sa, čie sú tie topánky na chodbe. Čo robia pod sedačkou fľaše od vodky?“ opisuje svoju takmer detektívnu náplň práce Clare. Každé novonarodené dieťa takto navštívi päťkrát. Vďaka tomu dokáže postrehnúť problémy, ktoré pred slovenskými sestrami či lekármi zostanú ľahko ukryté. A ak má skutočne závažné podozrenie, že život dieťaťa alebo rodiča je v rodine ohrozený, môže svoje zistenia posunúť ďalej – na políciu či na sociálny úrad.

Anglické sestry stále, aj po takmer pätnásťročnej skúsenosti so slovenskými Rómami, riešia niektoré základné problémy. Veľkou komplikáciou je napríklad očkovanie – Rómovia si pamätajú, že ich na Slovensku očkovali, no netušia proti čomu. Sestry tak často iba tipujú alebo do online prekladača ťukajú náhodné písmenká, ktoré z času na čas nájdu na zdrape papiera pripomínajúcom očkovací preukaz. Podobné problémy vznikajú aj v opačnom garde – v Anglicku má každé dieťa svoju tzv. red book (červenú knihu). Sú v nej všetky dôležité informácie a rodičia ju dostanú do rúk hneď, ako sa dieťa narodí. Akurát, že na Slovensku o nej často naši lekári ani netušia.

To neznamená, že by anglická strana s tou slovenskou nebola v spojení. Naopak, prvé kontakty vznikli už krátko po otvorení pracovného trhu v roku 2004. A práve tie sú druhou veľkou odpoveďou na to, čo robia Angličania o toľko lepšie.

rozdiel druhý: Zisti, čo je to slovenská osada

V zdravotníckom centre v Ivy Lodge dodnes novým sestrám púšťajú prezentáciu, ktorá vznikla pred takmer desiatimi rokmi. Jej autorkou bola istá Gillian Gill – sestra, ktorá ako prvá prišla s myšlienkou vycestovať na Slovensko a zistiť čosi viac o tom, z akých podmienok do Anglicka Rómovia prichádzajú. Prvú cestu absolvovala už niekedy v roku 2004. Stretla sa so starostami na východnom Slovensku, videla na vlastné oči rómske osady a šokovaná sa vrátila do Anglicka, aby o tom povedala ostatným sestrám.

Gill vytvorila na základe viacerých pracovných výjazdov na Slovensko dokument, v ktorom rozpracovala štyri kľúčové faktory ovplyvňujúce zdravotný stav Rómov – chudobu, zlé a preplnené bývanie, nedostatočný prístup k zdravotným službám a zlú starostlivosť o matky a ich malé deti. Z dokumentu dodnes citujú viaceré sestry, ktoré sa ním riadia aj vo svojej práci.

Trojica zdravotných sestier z obvodu Ivy Lodge, pod ktorý spadá aj štvrť Page Hall.Trojica zdravotných sestier z obvodu Ivy Lodge, pod ktorý spadá aj štvrť Page Hall.

Zďaleka pritom nejde len o sestry či zdravotníctvo ako také. Aj spomínaný profesor Mark Payne zo sheffieldskej univerzity chodí na Slovensko každý rok. A hoci bol učiteľom jazykov a antropológia ani romanistika ho nikdy príliš nezaujímali, téma slovenských Rómov ho nadchla a začal sa jej venovať. Najprv začal chodiť do komunity slovenských Rómov v Sheffielde. Keď na otázku, odkiaľ prišli, dostal často tú istú odpoveď, zohnal si literatúru a napísal ľuďom z Prešovskej univerzity. Odvtedy trávi na východe Slovenska každoročne osem týždňov a pracuje na dlhodobom projekte – porovnáva skupinu detí z Bystran a Žehry. Prečo chodí v Bystranoch oveľa viac detí do školy? Ako obom dedinám pomáhajú peniaze, ktoré si miestni privezú z Anglicka? A čo si z toho všetkého môžu vziať učitelia v Sheffielde?

Podobné poznávacie pobyty na Slovensku neorganizujú spomedzi škôl iba univerzity. Na východné Slovensko vyslala svojich učiteľov aj základná škola Queen Katharina Academy v Peterborough. V tomto prípade pomohli pre zmenu prostriedky z programu Erasmus a jedna aktívna učiteľka, ktorá sa chcela o krajine, z ktorej prichádza do školy čoraz viac žiakov, dozvedieť viac.

Bola som v šoku. Aj v Británii máme bezdomovcov a chudobných, ale toto? Videla som drevené chatrče a dievčatá, ktoré v zime chodili po osade v sandáloch,“ opisuje svoje dojmy z osady v Jarovniciach Jane Driver, zástupkyňa riaditeľa školy v Peterborough s takmer tisíc deťmi. 

Ďalším veľkým zistením bola pre britskú delegáciu všadeprítomná nezamestnanosť – pojem, ktorý v ich krajine takmer nerezonuje. „Ľudia nám dookola hovorili: Načo nám je vzdelanie, keď nám aj tak nikto nedá prácu?“ opakuje Jane rečnícku otázku, ktorú na Slovensku dobre poznáme. Pre Angličanov to však bol nový poznatok, ktorý vo veľkom ovplyvnil to, ako pristupujú k novým deťom pochádzajúcim zo Slovenska. Uvedomili si, že rómskym žiakom musia predstavovať dospelých Rómov so zaujímavým životným príbehom, teda pozitívne príklady, aké nemusia mať vo svojom najbližšom okolí na očiach.

Keď sa Jane s kolegyňami vrátili zo Slovenska, priniesli nám veľa užitočných informácií. Dosť mi to otvorilo oči. Museli sme to vziať do úvahy v tom, ako s nimi pracujeme a budujeme si s nimi vzťahy,“ priznáva aj riaditeľ školy Scott Hudson. A na otázku, či sú takéto „výlety“ do cudzích krajín v Anglicku bežné, pokojným hlasom odpovedá, že aj áno. Nikdy to však nie je nejaký centrálny program, ale, podobne ako v prípade zdravotných sestier, vôľa aktívneho jednotlivca, ktorý sa chce dozvedieť viac.

Podobne to bolo v každej z trojice škôl, ktoré sme navštívili. Aj na sheffieldskom mestskom úrade, ktorý na Slovensko pred niekoľkými rokmi tiež vyslal svoju delegáciu. A po jednoduchej otázke, prečo to všetci opýtaní robia, prišla zakaždým podobne nechápavá odpoveď – lebo chcú vedieť, ako tejto novej a stále trochu exotickej komunite pomôcť.

rozdiel tretí: Hlavne príď do školy

Keď sa opýtate dospelých Rómov v Británii, či rozmýšľajú nad návratom na Slovensko, takmer určite prikývnu. Tam sa narodili, tam majú rodinu a aj napriek rasizmu, ktorý väčšina z nich zažila, je to ich domov. Spýtajte sa však to isté ich detí. Po prvé, väčšine z nich už túto otázku treba položiť v angličtine alebo v rómčine, pretože po slovensky by vám nerozumeli. Po druhé, drvivá väčšina sa vrátiť nechce, a ak, tak iba na pár týždňov v lete počas prázdnin. Generácia Rómov vyrastajúca v Británii sa už diametrálne odlišuje od svojich rodičov. Veľký podiel na tom majú práve britské školy, ktoré robia to, čo u nás tak zlyháva – inklúziu.

Navštívili sme tri britské základné školy s vysokým podielom slovenských rómskych žiakov. Tam sme našli tretiu, možno najvýznamnejšiu odpoveď na otázku, čo robia Briti inak. Vlastne, odpovedí bolo niekoľko. Ak by sme mali vyzdvihnúť jedno opatrenie, ktoré nás ohromilo, bol by to dôraz na dochádzku. 

Britská vláda od každej školy (a žiaka) očakáva, že jeho dochádzka neklesne pod deväťdesiatpäť percent. Toto prísne nariadenie má pritom logický podklad. Ako nám často prízvukovali riaditeľky a učitelia v školách: Načo platíte prevádzku školy, keď v nej nemáte deti? Za príkazom zároveň stojí aj tvrdý represívny systém. Dieťa môže školu vynechať len v naozaj výnimočných prípadoch. A tým určite nie je samovoľné rozhodnutie rodiča. Ak rodič nevie odôvodniť absenciu dieťaťa, môže dostať pokutu 60 libier za každý neospravedlnený deň. Na každého rodiča. Pokuta sa môže vyšplhať až na 2 500 libier, alebo, čoho sa rodičia boja najviac, pribudne aj pozvánka na sociálny úrad, ktorý začne výchovu v rodine sledovať.

V školách vedia, že samoúčelná represia nefunguje. Ešte skôr, než poženú rodiča pred súd, má každá škola niekoľko vlastných krokov, ktorými sa snaží motivovať žiakov na dochádzku. Totiž, aj na Slovensku sa môžu stať neospravedlnené hodiny žiaka trestným činom a školy ich povinne oznamujú obecnému úradu. No v Británii sa národná školská inšpekcia Ofsted postarala o to, aby bola dochádzka jedným z hlavných poznávacích znakov školy, a to až na úrovni prospechu žiakov. Vysoké hodnotenie od školskej inšpekcie dostane iba škola s dochádzkou nad deväťdesiatpäť percent. Každá škola v Británii sa teda skutočne snaží dotiahnuť svojich žiakov na hodiny.

„Kým pred siedmimi rokmi bola dochádzka na úrovni šesťdesiat percent, odkedy robí Emil túto prácu, zvýšila sa na 91 percent.“

Prepáčte, to je rodič,” ospravedlňuje sa už niekoľkýkrát Emil, ktorému celé dopoludnie zvoní telefón. V rukách má svoju hlavnú pracovnú pomôcku – hárky so zoznamom žiakov. Emil pracuje v sheffieldskej škole Hinde House School ako attendance officer, má na starosti dohľad nad dochádzkou žiakov. Komu tento termín pripomína anglický výraz pre policajta (police officer), nie je ďaleko od pravdy. 

Emilovou zodpovednosťou je každé ráno dohliadnuť na to, aby boli deti v škole už o pol deviatej, a to aj keď sa vyučovanie začína až o deviatej. Túto extra polhodinu využíva každá škola inak. Na kontrolu uniforiem či pomôcok, na bežné oznamy o výletoch či akciách školy, prípadne aj na hromadné stretnutie školy. Pre Emila je táto polhodina časom telefonátov rodičom, ktorých potomok sa v škole neukázal. A ak treba, sadne do auta a privezie ho do školy sám.

Dôležité je, že Emil je Róm, pochádza priamo z Bystrian a býva v okolí Page Hall. V komunite každého pozná, má dôveru rodičov a vie im vysvetliť, aké dôležité je poslať dieťa do školy. Hrdo vyhlasuje, že kým pred siedmimi rokmi bola dochádzka na úrovni šesťdesiat percent, odkedy robí túto prácu, zvýšila sa na 91 percent. Jeho slová potvrdí aj riaditeľka školy Anne Robson. „Podporujeme rodičov, aby sa s nami stretli. Vždy sa v škole nájde niekto, kto sa s nimi porozpráva po slovensky. Táto práca sa však nekončí posledným zvonením. Emil a Miro pracujú aj poobede alebo cez víkendy, keď debatujú s rodinami. Vďaka tomu majú prehľad o rodinnej situácii žiakov,” vysvetľuje riaditeľka.

Miro, teda Miroslav Šándor, je ďalší Róm zo Slovenska, ktorého sheffieldska škola zamestnala. Aj keď pracuje ako asistent učiteľa pre rómsku komunitu, občas sa pred začiatkom vyučovania zahrá aj na šoféra školského minibusu. Je štvrť na deväť ráno, keď Miroslav zaparkuje v centre Page Hall. V tom čase sa už na rohu ulice sformovala skupinka pätnásťročných jedenástakov, medzi ktorými panuje apatia a absencia akéhokoľvek nadšenia. Dnes majú dôležité záverečné testy, ktorými ukončia základnú školu. Aj preto ich Miroslav prišiel pre istotu odviezť do školy osobne, aby prišli všetci a načas. Ešte päť minút počká na toho posledného, a keď neprichádza, Miroslav sa vyberie k jeho domu.

Miroslav Šándor pracuje ako asistent učiteľa, občas aj ako šofér školského minibusu.Miroslav Šándor pracuje ako asistent učiteľa, občas aj ako šofér školského minibusu.

Podobného policajta na dochádzku má aj základná škola Babington Academy v Leicesteri. Okrem spomenutých opatrení sa táto škola snaží vymyslieť aj niekoľko, na pohľad, drobností, ktoré môžu rodičov pozitívne motivovať. Mark Penfold, pedagóg zodpovedný za výučbu detí, ktorých prvým jazykom nie je angličtina, vysvetľuje niektoré z nich. Pre dievčatá so stopercentnou dochádzkou zriadili v piatok po vyučovaní skrášľovací krúžok. Podobne aj futbalové tréningy boli prístupné len pre žiakov s perfektnou účasťou na vyučovaní. 

Keď bol problém s dochádzkou rómskych žiakov pred rokmi najvypuklejší, Mark vytvoril pohľadnice s prevažne náboženskými obrazmi z Múzea rómskej kultúry v Brne. Ak prišiel študent každý deň v týždni do školy, pohľadnicu poslal jeho rodičom s textom: „Drahí rodičia, Diana mala tento týždeň stopercentnú dochádzku. Ďakujeme za vašu podporu.” Najprv Mark písal tridsať takých pohľadníc týždenne, postupne ich bolo šesťdesiat. Keď už sám sebe nadával, že každý piatok musí po práci vypisovať hŕbu pohľadníc, návšteva v jednej rómskej rodine ho presvedčila o tom, že má zmysel pokračovať. Desiatky kariet našiel vystavených na čestnom mieste v obývačke.

Mark Penfold dobre pozná reálie slovenského školstva. Na Slovensko jazdil niekoľkokrát v rámci projektov, ktoré jednotlivým školám pomáhali s inklúziou rómskych žiakov. Vždy sa mu zvýši adrenalín, keď opisuje Slovensko ako krajinu s kultúrou výhovoriek. „Pamätám sa, ako mi jeden slovenský inšpektor ukazoval štatistiky, podľa ktorých Rómovia nechcú chodiť do školy, s otázkou: Načo s nimi niečo robiť, keď ani neprídu do školy? Povedal som mu: Keby sme mali takéto dáta v mojej krajine, my dospelí by sme sa zamysleli. Čo by sme mali na škole zmeniť, aby do nej deti mohli chodiť? Ak deti nechodia do tvojej školy, je to tvoja zodpovednosť. Prispôsob školu tak, aby do nej prišli,” spomína si rozhorčene Penfold.

Ôsmak Peter (vľavo) počas hodiny v triede pre začiatočníkov zvanej New Start Centre.Ôsmak Peter (vľavo) počas hodiny v triede pre začiatočníkov zvanej New Start Centre.

Väčšinu detí teda Briti dokážu do svojich škôl dostať. No čo ďalej? Na britskom vzdelávacom systéme je ešte jedno opatrenie, ktoré by mohlo niečo povedať aj slovenskému čitateľovi. Tým je prístup k deťom migrantov, ktoré trávia prvé dni v škole s cudzím jazykom a s podobným strachom v očiach, aký prežívala aj Galina z úvodu článku. 

Všetky tri školy, ktoré sme v Británii navštívili – v Sheffielde, Leicesteri aj v Peterborough –, majú nadpolovičný podiel detí migrantov. Združujú ich pod názvom EAL, čo označuje študentov, ktorých prvým jazykom nie je angličtina (English As an Additional Language). Británia ako krajina zvyknutá na migrantov má v pojmoch jasno – na EAL študentov je naviazaná dodatočná podpora pre školy, dodatočná podpora na vyučovaní, výsledky pri pokroku týchto žiakov hodnotí špeciálne aj inšpekcia. Systém jednotlivých škôl na začlenenie týchto žiakov môže inšpirovať aj vzdelávacie inštitúcie na Slovensku. Veľké počty Rómov prichádzajú do škôl s podobným statusom, keďže ani slovenčina nie je ich prvým jazykom.

V sheffieldskej škole Hinde House je EAL študentom aj ôsmak Peter. Je to len pár týždňov, odkedy sa vybral s mamou z okolia Trebišova na cestu do Sheffieldu bez toho, že by len trochu rozprával po anglicky. Teraz je Peter v triede, ktorú v Hinde House volajú New Start Centre. V skupinke ďalších dvadsiatich EAL študentov strávi ešte niekoľko týždňov, počas ktorých sa doučí základnú slovnú zásobu či výslovnosť.

„Najdôležitejšie sú podľa učiteľky dve veci: kľúčové slová a vizuálne pomôcky.“

Toto centrum je aj hlavným teritóriom Miroslava Šándora, ktorý okrem šoférovania minibusu pracuje aj ako asistent učiteľa. V New Start Centre pomáha žiakom pochopiť anglické slovíčka, či už tlmočením v rómčine, alebo opisom. Postupne, podľa individuálnych schopností, sa každý žiak odpojí z triedy a pripojí sa k deťom v klasických triedach. Petra tu ešte niekoľko týždňov intenzívnej angličtiny čaká. No Miroslav dopĺňa, že kamarátov v škole si už získal: „Je populárny, doniesol do školy reprák a cez prestávku pustil muziku. Tancovalo okolo neho asi tristo žiakov,” hovorí Miroslav a Peter sa pritom potmehúdsky usmieva.

Aj keď sa Peter po mesiaci bude vedieť dohovoriť po anglicky, ťažkú slovnú zásobu pri predmetoch ako chémia či fyzika by ešte nezvládol. Pre EAL študentov preto v Hinde House vyčleňujú vyučovanie s dôrazom na jazyk. Lucy Fox, učiteľka prírodovedných predmetov, sa špecializuje na vyučovanie predmetu Science pre EAL študentov. Najdôležitejšie sú podľa nej dve veci: kľúčové slová a vizuálne pomôcky. Každý základný termín musí opisne vysvetliť, prípadne preložiť do materského jazyka. A na to jej pomáhajú aj desiatky obrázkov. „Vždy si opakujem, že EAL študenti si musia moje anglické vety prekladať, čo je ďalší proces, ktorý im prebieha v hlavách. Je to akoby sedeli na dvoch hodinách naraz,” vysvetľuje Fox.

Podobný systém, len pod názvom zrýchlené kurikulum, má pre EAL študentov pripravená aj škola Queen Katharine Academy v Peterborough. Prvé mesiace strávia deti v rozdelenom rozvrhu – pätnásť hodín týždenne v klasických triedach, pätnásť hodín v triedach s výučbou angličtiny. „Nový systém sme zaviedli len nedávno. Predtým sme deti začlenili ihneď do normálneho vyučovania, ale bolo to pre ne veľmi ťažké. Toto nám funguje lepšie, deti sa rýchlejšie učia po anglicky a sú na hodinách aktívnejšie,” vysvetľuje Jane Driver.

Debbie Harris sprevádza nových žiakov ich prvými dňami v škole Babington v Leicesteri.Debbie Harris sprevádza nových žiakov ich prvými dňami v škole Babington v Leicesteri.

Celkom odlišne k novým študentom pristupujú v Babington Academy v Leicesteri. Najviac o tom vie Debbie Harris, alebo, ako ju volá každý babingtonský žiak, Miss Debbie. „Práve Rómovia ma takto začali volať. Debbie sa im vyslovovalo ľahšie ako Harris,” usmieva sa pedagogička, ktorej hlavnou úlohou je prijať nových žiakov do školy. S nováčikom strávi tri či štyri dni, a to iba rozhovormi. Sleduje pritom nielen jeho úroveň angličtiny, ale aj poznatky z iných predmetov. Keď sa pre dieťa vyberie správna trieda, Debbie mu ukáže priestory školy a uistí sa, že rozumie fungovaniu Babingtonu. No a po pár dňoch ide žiak, hoci sa vie po anglicky iba pozdraviť, rovno do klasickej triedy. 

V triedach, kde sú takíto EAL študenti, škola zabezpečí asistentov učiteľa. No okrem dospelých sa vždy nájde aj spolužiak v podobnom veku, ktorý sa o nováčika postará. Debbie zorganizovala projekt „strážni anjeli”, čo je skupina žiakov, ktorí sa osobne venujú novým spolužiakom. „Už strážnych anjelov vyberať nemusím, deti vedia, že o nováčika sa treba postarať. Narástlo to do veľkej siete žiakov,” teší sa Debbie.

rozdiel štvrtý: Ponúkni vzory. Naozajstné

Štvrtý úspešný návod, ako z pozície väčšiny pracovať s rómskou menšinou, na Slovensku poznáme. Len sa často začína aj končí pri Rytmusovi. Je to tá klasická formulka o tom, že mladým Rómom treba ponúknuť vzory z rómskeho prostredia, ktoré to niekam dotiahli. Tie im, no najmä ich rodičom, potom ukážu, že sa to dá aj inak a dobrý život sa nerovná prvým peniazom zarobeným hneď po skončení povinnej školskej dochádzky.

Pretože to je problém, na ktorý mladí Rómovia často narážajú. Ísť na strednú či nedajbože vysokú školu je gadžovina, ktorá nemá zmysel – do domácnosti z toho neprúdia nijaké peniaze, skôr naopak. To potvrdzuje aj budúci vysokoškolák Ondrej Oláh. Aj keď on mal ešte šťastie – hodnotu vzdelania si uvedomoval jeho otec. No mama skončila iba základnú školu, a preto nechápala, prečo chodí jej syn zo školy s tipmi na dobré univerzity namiesto tipov na firmy, kde sa dá dobre zarobiť. Pochopila to až vtedy, keď do ich domácnosti prišiel učiteľ Mark Penfold a rodičom trpezlivo vysvetlil, koľko môže Ondrej zarábať o pár rokov, keď dokončí univerzitu.

Podobné situácie zažila aj Češka Olga Fuseini. Ako Rómka musela mame niekoľkokrát vysvetľovať, prečo po učňovke nešla rovno zarábať do práce. Ba čo viac, o pár rokov si tento boj vyskúšala aj z druhej strany. Keď v Sheffielde pracovala ako dobrovoľníčka a miestnym Rómom pomáhala s tlmočením či úradnými povinnosťami, často narazila na malých chlapcov, ktorých priority boli určené jasne – peniaze, auto a „holky“. „A tak som sa takého chlapca spýtala: Ako toto všetko dostaneš? A on: Pôjdem do práce a zarobím peniaze. A akú budeš robiť prácu? Zas on: To je jedno, niečo si nájdem. Čo robí tvoj otec? On: V továrni. A on má peniaze, auto a holky? Potom stíchnu a zamyslia sa,“ opisuje bežný dialóg Olga.

Češka Olga Fuseini začala tento rok svoje štúdium na sheffieldskej univerzite. Češka Olga Fuseini začala tento rok svoje štúdium na sheffieldskej univerzite.

Ona sama si tento boj doma tvrdohlavo vybojovala. Dnes má ako vyučená krajčírka z českej učňovky za sebou čerstvo ukončený prípravný ročník na sheffieldskej univerzite. Mama sa vraj stále pýta, či to nie je len nejaký kurz, no Olga ju zakaždým ubezpečí, že nie – v Anglicku sa z nej naozaj stala vysokoškoláčka. A okrem vlastnej vôle jej v tom pomohol aj postoj univerzity, ktorý sa Slovákovi zdá neuveriteľný.

Prišla som tam na deň otvorených dverí a normálne sa o mňa bili. Ešte nezažili, aby u nich študovala Rómka. Dokonca sa mi to oblúkom dostalo do uší cez kamarátov: Počula si, že na univerzite bola nejaká Rómka?“ smeje sa Olga Fuseini. Pre školu to bola prestíž a pre ostatných názorná ukážka toho, čo to bájne ponúkanie vzorov mladým Rómom v realite znamená.

V celej komunite českých a slovenských Rómov v Anglicku neexistuje väčšia celebrita než Peter Torák. Bývalý policajt v meste Peterborough, ktorý dostal za svoju prácu vyznamenanie od samotnej kráľovnej. O to viac vás prekvapí, keď ho stretnete naživo – so šibalskými očami a neskutočne pokojným vyžarovaním pripomína skôr opak verejného činiteľa, na akého ste zvyknutí z domova. Netreba sa však dať pomýliť – je to on, ten, kto kedysi v českej televíznej Show Jana Krausa povedal, že chce byť český prezident a každým svojím krokom sa k tomuto snu približuje.

„Najprv sa vyhrážali jeho otcovi a krátko nato napadli skíni jeho i jeho mamu s bratom.“

No postupne. Petr Torák prišiel do Anglicka z Česka už v roku 1999 po tom, čo sa v rodnom Liberci najprv vyhrážali jeho otcovi a krátko nato napadli skíni jeho i jeho mamu s bratom. Torák mal čerstvo po maturite a už v tom čase chcel byť policajtom – keď však prišiel na stanici nahlásiť vlastné napadnutie a policajti sa mu vysmiali, rozmyslel si to. Nie s povolaním. Obraz superhrdinu, ktorý si roztrhne košelu, pod ňou má policajnú uniformu a pomôže slabším sa mu usadil v hlave hlboko. Rozlúčil sa s krajinou, kde si svoj sen nemohol uskutočniť. S rodinou radšej odcestoval do Anglicka.

Na policajnú stanicu v Peterborough prišiel po prvý raz už okolo roku 2002. To mu však pani na recepcii mylne povedala, že ak chce byť policajt, musí byť Brit. Torák preto trochu upravil svoj plán a rozhodol sa skúsiť to cez politiku. V miestnych voľbách skončil v roku 2006 tretí, no okrem cennej skúsenosti získal aj jednu užitočnú radu. Kamarát mu oznámil, že polícia v Peterborough naberá nových ľudí a podmienka anglického občianska je hlúposť. Tak to Torák skúsil, rýchlo sa stal mestským a po roku a pol aj štátnym policajtom.

V Peterborough si vybudoval skvelú povesť. Nielen v médiách. Od začiatku sa zameriaval najmä na obchodníkov s ľuďmi, akých bolo dosť aj v rómskej komunite. Aj keď hovorí, že s týmto zločinom je to ako s drogami – zastavíte jedného dílera a prídu ďalší dvaja – z Peterborough sa mu podarilo pašerákov takmer úplne vymiesť. Napriek úspechom sa nedávno rozhodol, že v polícii skončí. „Cítim, že keby som tu chcel zostať, postupne by som sa prepracoval až na pozíciu člena parlamentu za Peterborough. No cítim aj to, že sa blíži doba, keď sa vrátim do Česka,“ hovorí sebavedomo a zároveň pokorne Torák. V Česku bol zvolený do Rady vlády pre rómske záležitosti a čím ďalej, tým viac smeruje svoje aktivity domov. Našťastie to neznamená, že by jeho príbeh stratil na inšpiratívnosti.

Z Petra Pačana bude čoskoro policajt. V Anglicku, na Slovensko sa vrátiť nechystá.Z Petra Pačana bude čoskoro policajt. V Anglicku, na Slovensko sa vrátiť nechystá.

Ďalšieho respondenta stretávame na ulici pred domom v sheffieldskej štvrti Page Hall. Na rozdiel od ostatných tínedžerov pôsobí zakríknutejšie a podozrievavé ticho prelomí, až keď mu oznámime, že o pár dní ideme za Petrom Torákom. To ho okamžite zaujme. Peter Pačan totiž chce byť takisto policajt. Aj preto, lebo kedysi počul o rómskom policajtovi z Česka, ktorý dostal niekde v Peterborough vyznamenanie.

Peter Pačan má osemnásť rokov a v Anglicku je už od roku 2004. Po slovensky síce rozumie, no rozprávať si už netrúfa. Zato angličtinu má dokonalú, s priam nádherným prízvukom. Na Slovensko si ani príliš nespomína – iba z letných výletov, na ktoré ho ťahajú rodičia, no jemu sa tam až tak nechce. Toto leto ani nepôjde, slúži ako dobrovoľnícky policajný kadet a zároveň si privyrába prácou v počítačovej firme. Test, ktorý ho priblíži vysnenej práci, stojí 200 libier, vodičák ešte o niečo viac. No Peter to za leto dá. Potom už len spraví náročný stootázkový test a bude sa môcť stať členom sheffieldskej polície.

Denisa Gannon má nekonečné obdobie testov a náročných stáží konečne za sebou. Medzičasom sa aj z nej stala v rómskej komunite tak trochu celebrita. Ešte nie taká ako Petr Torák, ale to sa možno čoskoro zmení. Keď sa vráti z materskej dovolenky, mesto jej sľúbilo priestory v meste, aby mala k svojim klientom bližšie. Tými klientmi sú sociálne slabí obyvatelia Leicestera, ktorí potrebujú pomoc s právnymi otázkami. Často sú to, podobne ako Denisa Gannon, Rómovia.

Do Anglicka išla ako slobodná mama so štvorročným synom. Po tom, čo si doma aj napriek úspešne skončenej maturite nenašla zamestnanie. Rýchlo si našla prácu upratovačky v reštaurácii, neskôr pracovala aj ako servírka. Čoskoro si uvedomila, že ak si nezlepší vzdelanie, do konca života ostane zacyklená v kruhu takzvaných zero-hour contracts – prác cez agentúru bez určených pracovných hodín či výpovednej lehoty. Preto sa v roku 2009 rozhodla nastúpiť na univerzitu.

Vybrala si právo – na vlastnej koži si vyskúšala to, aký vie byť život v cudzej krajine bez znalosti svojich nárokov ťažký. „Vyhodia vás kedykoľvek z domu, zoberú vám len tak peniaze. Anglicko je naozaj o peniazoch. Nie je to krajina, v ktorej si človek môže žiť bez toho, aby vedel, čo robí,“ spomína na svoju motiváciu pustiť sa do ťažkého štúdia Gannon.

„Pre domácich slúžia naši Rómovia, ale aj prisťahovalci z Poľska či Rumunska, ako symbol toho, s čím nechcú mať nič spoločné.“

Počas univerzity pracovala aj ako asistentka na škole Babington, istý čas dokonca aj ona chodila autom domov po deti, ktoré sa rozhodli neprísť do školy. Školu úspešne ukončila a podarilo sa jej dostať aj na dvojročnú stáž, po ktorej sa konečne mohla stať právničkou. „Dnes som sa napríklad stretla s človekom, ktorý pracoval a potom ochorel. Keďže mal zero-hour contract, musel požiadať o špeciálnu sociálnu dávku. Úrad rozhodol, že na ňu nemá nárok, tak som mu pomáhala s odvolaním,“ vysvetľuje svoj bežný deň v práci Denisa.

Zároveň sa zaprisahá, že to bol pred materskou dovolenkou už naozaj posledný pracovný deň. Termín má o pár týždňov a svoje „baby“ si chce užiť. Cíti, že by to tentoraz už v spokojnom manželstve a so stálym zamestnaním mohlo byť pokojnejšie, než keď sa stala mamou prvý raz.

very British Problems

Okrem štyroch najvýraznejších vecí, ktoré robia Angličania v integrácii slovenských Rómov, je pre kompletný obraz potrebné pochopiť ešte dve skutočnosti. O tej prvej rozpráva najlepšie Andy Shallice, spolupracovník mimovládky Roma Support Group. Tá vec však, paradoxne, s Rómami nič spoločné nemá.

Jedenásteho septembra 2001 som na ulici v Sheffielde rozdával letáky. Práve okolo mňa prechádzala jedna žena, keď sme sa obaja dozvedeli, že v New Yorku spadli Dvojičky. Nahla sa ku mne a povedala, že to je dobrá správa. Bude tretia svetová vojna a zase bude dopyt po oceli,“ rozpráva absurdnú príhodu Shallice. No tá je absurdná len pre slovenského poslucháča – v meste ocele, ktoré si dodnes zakladá na svojej tradícii, je to úplne bežná vec.

Andy Shallice pôsobí ako spolupracovník mimovládky Roma Support Group v Sheffielde.Andy Shallice pôsobí ako spolupracovník mimovládky Roma Support Group v Sheffielde.

Problém – z pohľadu Sheffieldčanov – nastal, keď tretia svetová vojna neprišla. A úpadku mesta sa už naozaj nedalo vyhnúť. Vytvorilo sa tým prostredie, ktoré z debaty o brexite poznáme dobre aj na Slovensku. Za všetko môžu tí Východoeurópania, ktorí kradnú prácu a sociálne dávky. Nebola to práve ideálna atmosféra, v ktorej sa naši Rómovia vybrali skúsiť šťastie práve do Sheffieldu a okolia.

Odpor voči migrantom sa začal prejavovať okolo roku 2006 – 2007. Od voličov sme počúvali o čoraz silnejšom odpore voči východným Európanom. Tvrdili, že si nevedia nájsť prácu, že im ju kradnú Poliaci a Rumuni. Postupne sa k tomu pridali aj slovenskí Rómovia,“ hovorí Angela Smith, členka parlamentu za severosheffieldsku časť Stocksbridge. Hoci v Stocksbridge takmer nijakí slovenskí Rómovia nežijú, politiku v tejto štvrti napriek tomu ovplyvňujú.

Pre domácich, najmä starších a bielych voličov, slúžia naši Rómovia, ale aj prisťahovalci z Poľska či Rumunska, ako symbol toho, s čím nechcú mať nič spoločné. „Chcú žiť v prostredí, ktoré im viac pripomína to, kde vyrástli. Biele prostredie s určitým typom kultúry. A toto je mestská časť, do ktorej sa ľudia sťahujú, aby pred meniacou sa demografiou v centre mesta utiekli,“ priznáva Angela Smith, hoci z tohto faktu vôbec nie je nadšená.

Oveľa väčší problém jej robí druhá záležitosť, bez ktorej by celý príbeh o anglickej integrácii nebol kompletný. Rozpočtové škrty, bez ktorých neprebehne azda nijaký rozhovor v okolí Sheffieldu, ale ani Leicesteru či Peterborough.

„Predtým mal čas sa po svojom rajóne prechádzať, budovať si vzťahy s ľuďmi a zločinom predchádzať. Po škrtoch to už nešlo.“

Ak existovalo nejaké mesto, ktoré bývalá anglická premiérka Margaret Thatcher z duše nenávidela, bol to práve robotnícky Sheffield. Semenište radikálov, ako ho nazývala, v ktorom od čias Železnej lady nemá žiadny zástupca konzervatívnej strany príliš veľké šance na zvolenie. Inak to, opäť, nie je ani v Leicesteri či Peterborough. Teraz do tejto atmosféry už len primiešajte fakt, že v Anglicku vládnu už od roku 2010 iba (prípadne s pomocou liberálov) konzervatívci a dovziete sa, že s integráciou menšín je to v Anglicku vlastne úplne katastrofálne.

Angele Smiths v Stocksbridge veľké rozpočtové škrty konzervatívnej vlády vzali štyridsať percent z rozpočtu. Vo svojej mestskej časti má len pochôdzkarov – keď sa napríklad, ako minulý týždeň, udeje ozbrojená lúpež, policajti sem cestujú z inej štvrte.

Pre Petra Toráka z Peterborough boli rozpočtové škrty jedným z dôvodov, prečo sa rozhodol s prácou v polícii seknúť. Zatiaľ čo predtým mal čas sa po svojom rajóne prechádzať, budovať si vzťahy s ľuďmi a zločinom predchádzať, po škrtoch to už nešlo. „Človek ani nedokončil jednu prácu a už bol vyslaný do druhej. Sedel som s obeťou domáceho násilia, nebol som ani v polovici výpovede a už mi volali, kde som. Obeti, ktorú možno pätnásť rokov niekto týral, musíte dať čas. No keď vám revú do vysielačky, že potrebujú posily, lebo niekde je už dvadsať minút v obchode zavretý zlodej, tak to bolo ťažké,“ hovorí otvorene.

V podobnom tóne rozpráva aj Colin Havard, komunitný koordinátor radnice v Sheffielde, ktorý pôsobí v štvrti Page Hall. Tvrdí, že aj zo strany Rómov chýba často pochopenie britského systému, no problém vidí aj na druhej strane. „Ani ten náš systém nie je dostatočne flexibilný. Kedysi pri iných prisťahovaleckých vlnách, napríklad pri Pakistancoch, bol pružnejší. No teraz sa stále točíme okolo toho, že sme prišli o veľa peňazí. A hoci ako spoločnosť stále opakujeme, že prevencia je lepšia než liečba, v praxi na to kašleme,“ sype si popol na vlastnú hlavu.

Konkrétne dôsledky vraj vidieť v každej sfére. Zišlo by sa viac asistentov, voľnočasových centier aj právnych poradcov. Nikde však situácia nie je taká výrazná, ako v školách. Teda, aspoň podľa niektorých Angličanov.

Chris Searle učil v Afrike či v Kanade. V 80. rokoch bol riaditeľom školy v Page Hall.

Chris Searle sám seba označuje za starého pána, ktorý už vo svojom živote zažil všeličo. Učil v Afrike, v Mozambiku, v Kanade aj počas revolúcie v Grenade. Čo je však podstatnejšie, koncom 80. rokov sa stal riaditeľom školy Earl Marshal, najväčšej školy v okolí Page Hall. V tom čase síce o slovenských Rómoch nikto nechyroval, no škola bola napriek tomu plná migrantov, najmä Pakistancov či detí z Karibiku.

Searle po príchode narazil na veľký problém – deti z najchudobnejších komunít zo škôl neraz vylúčili do takzvaných exclusion centres. Tam sa síce tiež učili, no oveľa menej a iba zopár hodín denne. Cieľom bolo, aby sa odtiaľ, polepšené, vrátili späť do školy. No oveľa častejšie sa stávalo, že dieťa v exclusion centre zostalo až do konca svojej povinnej dochádzky. Vyšlo odtiaľ potom bez potrebného vzdelania, ťažko uplatniteľné na trhu práce.

Chris Searle preto na škole Earl Marshal vylučovanie žiakov zakázal. V škole sa snažili udržať aj deti, ktoré mali veľké problémy so správaním. Projekt bol úspešný aj vďaka pomoci polície, ktorá bola rada, že s deťmi pracuje škola, a nie ulica. Hlavným dôvodom úspechu však bol fakt, že na prácu s problémovými deťmi boli prostriedky. „Existoval špeciálny zákon, podľa ktorého ku každému vytvorenému pracovnému miestu, ktoré by pomohlo novoprichádzajúcim ľuďom, vláda zadotovala ďalšie tri. Takže ak ste mali progresívnu miestnu vládu, ako my tu v Sheffielde, za cenu troch ľudí pre vás pracovalo dvanásť,“ spomína na zlaté časy Searle.

„Ešte pred pár rokmi v štatistikách vylúčení zo škôl medzi etnikami svietili najmä slovenskí Rómovia.“

Lenže to sa zmenilo. Pomaly už počas labouristickej vlády Tonyho Blaira a definitívne po nástupe konzervatívcov v roku 2010. Na nové menšiny už nezostali prostriedky, a ich integrácia je možno aj preto oveľa náročnejšia a pomalšia. Najviditeľnejším ukazovateľom je práve miera vylúčení zo škôl. Ešte pred pár rokmi v nej medzi etnikami svietili najmä slovenskí Rómovia.

Bolo to okolo roku 2014 – 2015, keď som sa dočítal o masívnom vylučovaní rómskych detí zo sheffieldskych skôl. Išiel som sa teda pozrieť do jedného exclusion centra blízko Page Hall, ktoré vedú Jemenčania. A tam sedelo približne tridsať mladých ľudí – všetko slovenskí Rómovia. Nebyť Jemenčanov, tak by sa ponevierali po ulici a nemali by vôbec žiadne vzdelanie. Bolo to čosi ako apartheid,“ nezdráha sa použiť silný slovník Searle.

Je to trochu zvláštny pocit – sedieť po týždňovej skúsenosti s britským systémom integrácie oproti človeku, ktorý ho prirovná k apartheidu. Ťažko mu oponovať, najmä, keď asi naozaj zažil oveľa lepšie časy. No ešte ťažšie mu prikývnuť. Najmä, keď sa spýta, či nám neprekáža, že táto tvrdá segregácia sa vykonáva na našich krajanoch. Prekáža, samozrejme. Ťažko však anglickému sedemdesiatnikovi vysvetliť, s akými podmienkami u nás anglický systém porovnávame. Ako mu aspoň načrtnúť obraz, v ktorom je aj tento chybujúci a nespravodlivý systém, ktorý už hodinu kritizuje, niekoľkokrát lepší, než ten slovenský. Až kým sa tá príležitosť z ničoho nič neobjaví.

prečo sa im u vás darí?

Základnú školu v Leicesteri, Babington Academy, prišla počas našej reportáže navštíviť delegácia zo slovenského ministerstva školstva. Výprava šiestich ľudí, okrem iného riaditeľka gymnázia v Rožňave či zástupca SR v Rade Európy pre Rómov a kočovníkov Ján Hero, na čele so štátnym tajomníkom Petrom Krajňákom za stranu Most-Híd. Do školy v Leicesteri, ktorá je medzinárodne oceňovaná za úspechy vo vzdelávaní Rómov, sa prišli pozrieť po tom, čo v Prešove počul Krajňák prednášku spomenutého učiteľa Marka Penfolda.

Práve tento pedagóg, zodpovedný za inklúziu v Babington Academy, dokáže z vlastnej skúsenosti vysvetliť rozdiely medzi britskou a slovenskou mentalitou v prístupe k Rómom. Na Slovensku strávil v pravidelných intervaloch niekoľko mesiacov, na jednej východoslovenskej škole, ktorú radšej nechce menovať, dokonca istý čas zavádzal inkluzívny systém. „Boli sme úspešní, do školy začalo prichádzať viac Rómov. Jedného dňa však za mnou prišiel riaditeľ a povedal mi, že s projektom končíme. Prečo? Lebo bieli rodičia začali brať svoje deti zo školy. To je na Slovensku veľký problém,” spomína si Penfold. Vysvetľuje, že aj v Británii sú rasisti, veď vizitkou je aj brexit. No miera rasizmu, s akou sa stretol na Slovensku, ho šokovala. „Boli sme v reštaurácii, mňa a kolegyňu prišla obslúžiť čašníčka. Vedľa nás sedela skupinka Rómov, na ktorých čašníčka len od pultu zakričala, nech si prídu po jedlo. Keď odišli, ich miesto začala sprejovať osviežovačom vzduchu. Na vlastné oči som videl, ako znechutene zobrala sklenené poháre, z ktorých pili a vyhodila ich do koša,” rozčuľuje sa Penfold. Podobných príhod, pri ktorých od hanby uhýbame očami, má viacero. 

Na záver dodáva, čo ho pri rozhovoroch so slovenskými a českými učiteľmi ochromilo najviac: „V roku 2012 mi niektorí učitelia hovorili: Pán Penfold, musíte pochopiť, že Rómovia majú nízke IQ, náchylnosť na mentálnu retardáciu a seriózne problémy s hygienou. Nič pre nich nemôžeme spraviť,” ťuká si na čelo Penfold. „Pamätám si, že vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Bol som hrozne nahnevaný. Povedal som: Príďte do našej školy a skúste to povedať mojim rómskym žiakom do očí.”

V Babington Academy privítal slovenského tajomníka Petra Krajňáka nielen Mark Penfold, ale aj riaditeľka školy. Hlavné slovo však mala Denise Newsome, výkonná riaditeľka združenia škôl, pod ktoré Babington patrí, no zároveň aj žena, ktorá takmer desať rokov Babingtonu šéfovala. Práve ona dokázala zo školy s hroznou povesťou, do ktorej slušní rodičia svoje deti nedávali, spraviť jednu z najlepších škôl v Británii. „Zistili sme, že rómske deti patria medzi tie najbystrejšie v škole. Sú to ony, kto má vždy tie najupravenejšie a najvyfintenejšie uniformy,” vysvetľuje Newsome v prednáške slovenskej delegácii.

Žiaci vítajú slovenskú delegáciu pred vchodom do školy Babington v Leicesteri.Žiaci vítajú slovenskú delegáciu pred vchodom do školy Babington v Leicesteri.

Po predstavení školy nasledujú Krajňákove otázky. „Na Slovensku máme problém so špeciálnymi školami, máme v nich približne šesť percent žiakov. Koľko je to v Británii?” Dostáva odpoveď – jedno percento. Newsome vysvetľuje, že ich zriadenie závisí od rozhodnutia mesta. V Leicesteri mali kedysi vysoký počet detí v špeciálnych školách, preto radšej peniaze presmerovali tak, aby vytvorili miesta pre deti so špeciálnymi potrebami priamo v školách. 

V Babingtone mali miest najprv desať, keďže im časom išla integrácia dobre, dnes majú takých miest štyridsať. Medzi nimi napríklad aj slovenské rómske dievča s detskou mozgovou obrnou. Aj ona na Slovensku chodila do školy, ale iba na jednu hodinu týždenne. Keď prišla s rodičmi do Babingtonu, očakávali podobnú výučbu. Nič také – nastúpila riadne na vyučovanie s asistentom učiteľa.

Krajňák má aj ďalšie otázky. Zaujíma ho, prečo u nás väčšina rómskych žiakov neprospieva, zatiaľ čo tu v Anglicku dosahujú dobré výsledky. „V prvom rade preto, lebo my od nich očakávame dobré výsledky. Prečo si, naopak, vy myslíte, že sa nedokážu dobre učiť?” pýta sa Newsome rečnícky. Krajňák sa nakoniec spýta aj tretiu kľúčovú otázku: Ako je možné, že máte takú dobrú dochádzku? Riaditeľka odpovedá: hľadáme prekážky, ktoré deťom bránia prísť do školy, a odstraňujeme ich. Nemajú žiaci peniaze na drahý autobus? Nakúpili sme tisíc mesačných lístkov, dostali sme hromadnú zľavu a deťom ich ponúkli za polovičnú cenu. Nemajú v zime kabát? „Porovnajte si financie vynaložené na chod školy a cenu jedného kabáta. A potom ten kabát kúpte,” opisuje riaditeľka Babingtonu.

Dlhoročná riaditeľka Babingtonu Denise Newsome v diskusii so slovenskou návštevou.Dlhoročná riaditeľka Babingtonu Denise Newsome v diskusii so slovenskou návštevou.

Mark Penfold nám ešte počas prehliadky vyučovania v Babingtone pošepne do ucha: „Ešte v Prešove som vášmu tajomníkovi a kolegom povedal, že v našich triedach nebude vedieť odlíšiť Rómov od ostatných. Tak to sledujte.” Mal pravdu. Počas hodiny matematiky sa jeden z členov delegácie Penfolda spýtal, prečo je v tejto triede iba jeden rómsky žiak. Mark ho vyviedol z omylu – v triede ich bolo sedem. Rómov v triede skutočne nebolo možné rozpoznať. Sčasti vďaka školským uniformám, sčasti pre multikulturalitu v triedach a sčasti preto, lebo nesedeli výlučne v zadných laviciach. A iba keď od učiteľky zaznelo oslovenie „Simounkah”, rozpoznali sme slovenské meno.

S odstupom času sa s Krajňákom stretávame opäť, tentoraz už na ministerstve školstva v Bratislave. Zážitky z Babingtonu ho utvrdili v tom, že do Británie migruje už taká veľká komunita slovenských Rómov, že ju nemožno ignorovať. Za najdôležitejšie považuje prepracovať systém, ktorým sa majú deti po rokoch strávených v Británii znova začleniť do slovenského školstva. „Keď prídu na Slovensko napríklad migranti zo Sýrie, nastupujú ihneď na jazykový kurz. No keď sa vracajú naše deti zo zahraničia a nemajú základy slovenčiny, hádžeme ich rovno do školy. Musíme aj pre ne zabezpečiť dodatočné kurzy slovenčiny,” vysvetľuje Krajňák.

Priznáva, že v slovenských školách je problém s dochádzkou, nevie si však predstaviť jej vynucovanie v takom rozsahu, v akom sa deje v Británii. „Je tam silný represívny systém. Nikto sa nehrá s tým, keď žiaci neprídu ráno do školy. Jednoducho siahnu na sociálne dávky. Náš systém vo vynucovaní dochádzky zlyháva,” potvrdzuje. No dodáva, že by sme sa nemali sebabičovať. Podľa neho nie sme rozvojová krajina a každé slovenské dieťa má v hustej sieti škôl miesto zabezpečené. Slabá dochádzka je podľa neho v našich osadách zdôvodnená najmä chudobou. A tá je v Británii, kde majú slovenskí Rómovia strechu nad hlavou a zamestnanie, oveľa miernejšia.

„Riaditeľka bystrianskej školy nás dôrazne prosí, aby sme tým jej Rómom v Anglicku odkázali, nech sa nevracajú.“

Utvrdil som sa v tom, že všetky deti v Anglicku pochádzajú z podstatne lepších rodín. Do zahraničia migrujú mladí rodičia, ktorí vyšli z mestského prostredia, a to musím zdôrazniť. Britské školy nemajú tie najchudobnejšie deti z osád, ktoré nemajú doma tečúcu vodu a sú zavšivavené,” hovorí s istotou Krajňák. Asi má aj pravdu, rómske osady má poctivo pochodené a o ich obyvateľoch vie naozaj veľa. Na uliciach Page Hall natrafíte aj na Rómov, ktorí nepochádzajú len z Prešova, ale priamo z bystrianskych chatrčí. Štatistiky, ktoré by potvrdzovali jednu alebo druhú teóriu, na Slovensku nemáme. No aj keď pripustíme, že do Británie migrujú najmä Rómovia s lepším zázemím, stále to nezodpovie kľúčovú otázku – prečo? Lebo ak nedokážeme poskytnúť prácu ani tým „lepším”, a aj ich deti pošleme do špeciálnych škôl, hanba je to ešte väčšia.

Alebo ešte jeden, posledný obraz. Ten, keď na nás pri odchode už z cesty kričí riaditeľka takmer výlučne rómskej základnej školy v Bystranoch Júlia Čurillová, ktorú si miestni za jej dlhoročnú prácu nevedia vynachváliť. Dôrazne nás prosí, aby sme tým „jej” Rómom v Anglicku odkázali, nech sa nevracajú. A hoci to tak na papieri nevyzerá, myslí to naozaj len v tom najlepšom zmysle slova. Aby sme ich rodičom dohovorili, nech spravia všetko pre to, aby ich deti dokončili školu v Anglicku. Doma ich vraj nič dobré nečaká. Hoci by sa riaditeľka snažila akokoľvek – a ona sa naozaj snaží.

Štrnásťročná Galina Horvátová s rodičmi pred domom v rómskej osade v Bystranoch.

galina

Je jún 2018 a pri kostole v Bystranoch nás už čaká štvorčlenná rodina. Bez dlhého zdráhania nasadá do auta a naviguje nás do svojho skromného domu uprostred bystrianskej osady. Pýtajú sa, či máme so sebou aj dokumentárny film. Ten, ktorý pred desiatimi rokmi nakrútila slovenská dokumentaristka Hannah Skrinar. Nájdeme im ho na mobile, a tak prvých desať minút namiesto rozprávania iba pozeráme. Najprv záber na tehličkovú zástavbu, komíny v pozadí a potom strih na štvorročnú Galinu, ako sa chystá do škôlky.

Štrnásťročná Galina sa smeje, veľa si z toho dňa nepamätá. Asi tiež iba z rozprávania vie o tom, že ju vtedy točila nejaká Hannah – slovenská filmárka, ktorá potom desaťminútový film o jej prvom dni v novej škôlke premietala aj na sheffieldskom festivale.

'Galina' from Hannah Skrinar on Vimeo.

Film sa skončí a slova sa ujme Galinin otec Roman. Z Anglicka sa vrátili len pred niekoľkými týždňami, lebo tam už nebolo roboty. Rodinu to mrzí, najradšej by v Anglicku zostala a už teraz premýšľa, kam pôjde. V osade určite zostať nechce. Je tu hluk, špina a nijaká robota.  

Galina bola v Anglicku v deviatom ročníku. O rok by si volila predmety, z ktorých by robila záverečné testy na svojej škole. Chcela sa stať zdravotnou sestrou. Otec opakuje, že na to mala – do školy chodila poctivo a domov chodili poštou na jej výkony v škole iba samé pochvaly. V Sheffielde však nemala na rozdiel od svojich rovesníčok s kým zostať. Musela sa s rodičmi vrátiť.

V Bystranoch prišla Galina do školy a nespravila rozdielové skúšky. Nevie dobre po slovensky. Z angličtiny ani rómčiny sa skúšky robiť nedajú. Tak teraz chodí do piatej triedy na základnej škole s deťmi, ktoré sú aj o dva-tri roky mladšie. Ak zostane v Bystranoch, asi nestihne dokončiť ani základnú školu. Zdravotná sestra sa z nej na Slovensku nestane.

Napísanie tohto článku podporili cez Startlab.sk:

Lenka Abelovská

Ondrej Dostál

Ria Gehrerová

Michal Halko

Zuzana Jánošíková

Veronika Klindová

Johana Kollárová

Barbora Lehocká

Ivana Michalikova

Zuzana Mikloš Fabrici

Ján Pavlík

Ivana Sýkorová

Dušan Zachar

a ďalších 47 ľudí.

Ďakujeme!

Fotografie v článku: Filip Olšovský

.diskusia
.neprehliadnite