pearl Harbor sa nachádza západne od havajského centra Honolulu. Pri nálete tam v roku 1941 zahynulo o niečo menej ľudí ako 11. septembra 2001 v New Yorku, Washingtone a Pensylvánii, ale bol pre vstup USA do vojny rozhodujúci a ukončil americký izolacionizmus. Spojené štáty sa po skončení vojny zasadili o vybudovanie svetovej inštitučnej architektúry. Žijeme v nej dodnes, ale podľa rastúceho počtu pozorovateľov sa začína otriasať v základoch. Príčinou má byť prezident Donald Trump.
No trochu triezvosti je možno namieste. Aj predchádzajúci americkí prezidenti uvaľovali clá na výrobky spojencov, konali jednostranne a jeden nepodarený samit s krvilačným diktátorom ešte nie je katastrofou. Sú tu však značne varovné príznaky postupujúcej choroby, ktoré už nemožno len tak ignorovať, obzvlášť nie u nás v strednej Európe, jednej z najmenej zdravých častí západného organizmu.
Základnou vlastnosťou veľkých zmien je, že sú spočiatku nečitateľné. Môže teda byť, že pozorovatelia panikária. Je možné, že po Trumpovi príde normálny prezident a všetko sa vráti do vyjazdených koľají. Je to však málo pravdepodobné. Jedným z bežných omylov býva, že si ľudia budúcnosť predstavujú viac-menej ako súčasnosť plus dva-tri stupne doľava alebo doprava. Budúcnosť však často býva radikálne iná. A aj bez Trumpa môžeme v Spojených štátoch po vojne v Iraku a finančnej a hospodárskej kríze sledovať tendenciu uzatvárať sa do seba.
Relevantné americké médiá informujú o okolitom svete skratkovito a epizodicky, pokiaľ vôbec. Zahraničnopolitická rozprava, prístupná väčšine vzdelanej verejnosti, sa obmedzuje na krízy a veľké momenty a nie celkom vníma podložie, hodnoty a inštitúcie, ktoré umožňujú bezpečnosť a prosperitu euroatlantického sveta. V akademických kruhoch sa z konceptu Západu – čo je len iný výraz pre euroatlantický priestor – vyrobil záporný hrdina.
DOUG MILLS/NEW YORK TIMES/PROFIMEDIA8. jún 2018 La Malbaie, Kanada: Hostiteľ samitu G7, kanadský premiér Justin Trudeau, víta amerického prezidenta Donalda Trumpa.
Dobre to vidno na americkom chápaní Európy. Väčšina aj vzdelaných ľudí vrátane politickej elity jej nevenuje pozornosť. So zveličením možno povedať, že americký komentariát sa v poslednej dekáde a pol lepšie orientoval vo Fallúdži než v Kreuzbergu, nehovoriac o Vinohradoch a Petržalke, o ktorej existencii netušia vôbec nič. Sú to však práve Vinohrady a Petržalka, pre ktoré sú Spojené štáty zmluvne zaviazané ísť trebárs aj do jadrovej vojny, a nie Fallúdža. Nie je teda nijako prekvapujúce, že silnie pocit, že Spojené štáty v skutočnosti do žiadnej vojny pre Petržalku nepôjdu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.