zdá sa vám, že sa vás porážka netýka? Že ste na ňu príliš mladí alebo príliš zdraví? Alžbeta Husarovič premýšľala podobne. Matka dvoch malých detí si vypočula diagnózu, ktorú väčšina z nás pripisuje iba seniorom. Alžbeta mala dvadsaťosem rokov a pracovala ako koncipientka v právnickej kancelárii, keď otehotnela s prvým dieťaťom. Porážka prichádza predovšetkým náhle. Alžbete sa prihodila v desiatom týždni tehotenstva a v práci. Začalo sa to zvláštnou drobnosťou – z ničoho nič jej v kancelárii vypadli z ruky kľúče. Odrazu sa cítila nesmierne unavená, podlamovali sa jej kolená a mala pocit, že nedokáže sformulovať vetu. Ani jej nenapadlo zavolať si záchranku, namiesto toho sa rozhodla ísť domov a na chvíľu si zdriemnuť. Dnes sa len strasie pri pomyslení, že sa sama vybrala k autu a chcela šoférovať. Ešte predtým však dokázala zavolať manželovi, ktorý po ňu prišiel do práce. A odviezol ju rovno do nemocnice.
nie sme vo Fínsku
Z únavy sa vykľula mozgová príhoda, pre ktorú strávila v nemocnici dva mesiace. Jej stav bol zložitý najmä pre tehotenstvo. Nemohla ísť napríklad na CT vyšetrenie. Lekári sa obávali, že nečakane silná porážka by mohla znamenať aj nádor na mozgu, preto Alžbete odporúčali vzdať sa dieťaťa. Alžbeta si spomína, že keď jej túto otázku lekárka položila, zvládla len nesúhlasne zavrtieť hlavou. Alžbeta mala ischemickú mozgovú príhodu, čo znamená, že sa v cieve jej mozgu vytvorila zrazenina. Tá zabránila prítoku krvi, čím sa do mozgu zastavil aj prísun kyslíka. Príčinou väčšiny mozgových príhod je vysoký tlak, čo však nebol Alžbetin prípad – tá si krvný tlak starostlivo sleduje. Krv sa jej zhustila počas tehotenstva a vinou každodenného vracania bola navyše dehydrovaná. Všetko dokopy spôsobilo takú silnú porážku, že Alžbeta musela dlho rehabilitovať nehybnú pravú ruku aj nohu, a mala 99-percentnú afáziu, teda poruchu reči.
Za to, že následky porážky nie sú ešte fatálnejšie, môže najmä krátky čas, za ktorý sa Alžbeta dostala k tej správnej liečbe. Podľa neurológov sa človek s porážkou musí k vhodnej liečbe dostať do štyri a pol hodiny, každý z nich však dodáva, že ešte dôležitejší termín je: čím skôr. Ak sa pacient dostane k správnej liečbe do hodiny, má deväťdesiatpercentnú šancu na vyliečenie. Každou hodinou šanca klesá o desať percent. To znamená, že ak chce nemocnica zachrániť človeka s mozgovou príhodou, musí vedieť okamžite skoordinovať niekoľko odborníkov.
„Európska únia už dlho Slovensku vyčíta až jedenásťtisíc tzv. odvrátiteľných úmrtí, teda úmrtí, ktoré sú zbytočné vzhľadom na dnešné poznatky v medicíne.“
Slovenské štatistiky ukazujú, že v prípade mozgových príhod sa to u nás nedarí. Porážky sú v poradí tretia diagnóza, na ktorú Slováci zomierajú. Podľahne jej každá dvanásta žena a každý jedenásty muž. Mozgovú príhodu u nás dostane priemerne sedemnásťtisíc ľudí a tretina z nich zostane do konca života pripútaná na lôžko. To z porážky robí najviac invalidizujúce ochorenie na Slovensku. Prečo to tak je, to má veľa dôvodov, ale jeden z nich je najdôležitejší – neskorý príchod do nemocnice. Podať liečbu pacientovi včas, teda do štyroch hodín, sa najlepšie darí vo Fínsku. Tam dokážu včas liečiť tridsať percent pacientov. My zatiaľ dosahujeme sotva polovicu, len jedenásť percent.
Spomenúť treba ešte jeden katastrofálny údaj. Európska únia už dlho Slovensku vyčíta až jedenásťtisíc tzv. odvrátiteľných úmrtí, teda úmrtí, ktoré sú zbytočné vzhľadom na dnešné poznatky v medicíne. Takmer každý druhý pacient do 75 rokov zomrie zbytočne. Najväčší podiel na tom má práve mozgová príhoda a srdcový infarkt.
CATER NEWS/PROFIMEDIAPo porážkach Škótka Janine stratila periférne videnie, čiastočne aj pamäť a má aj pohybové problémy s rovnováhou.
Včasné podanie správnej liečby je kľúčové pre zníženie všetkých spomenutých čísiel. Ministerstvo zdravotníctva preto koncom minulého roka vydalo nové odborné usmernenie, v ktorom systematicky opisuje proces pri liečbe náhlych mozgových príhod. Od záchranára až po všetkých neurologických odborníkov. Bolo načase, staré usmernenie pochádzalo ešte z roku 2008. Odvtedy sa v liečbe porážok zmenilo naozaj dosť. Podarilo sa však ministerstvu vytvoriť fungujúci systém, ktorý pacienta včas zachráni?