Ten, ktorý sa vie prispôsobiť

keď po polroku vo funkcii šéfa RTVS Jaroslav Rezník pozastavil reláciu Reportéri a spustil vlnu kritiky a vnútornej vzbury viacerých pracovníkov verejnoprávnej inštitúcie, dostal sa medzi dva mlynské kamene. Na jednej strane naňho tlačila skupina novinárov a opozičných politikov,  ktorí hovorili o cenzúre a návrate mečiarovských čias. Na druhej strane boli veľké očakávania ľudí, ktorí ho do funkcie pretlačili a činnosť RTVS si predstavujú úplne inak, ako to bolo za vedenia Václava Miku. 

zahnaný do úzkych

I keď oficiálnymi dôvodmi na pozastavenie televíznej relácie Reportéri bola jej nízka kvalita a stúpajúci počet sťažností, pravdivý je aj fakt, že Reportéri veľmi nahnevali vedenie Matice slovenskej po tom, ako reportérka Lýdia Kokavcová vytvorila o Matici reportáž, do ktorej, ako matičiari napísali na webe Slovenských národných novín, „zakomponovala mnoho nepravdivých a klamlivých informácií”. Matica sa urážať nenechá a RTVS žiadali o ospravedlnenie aj o opravu. A tlačový matičný orgán hneď prezradil, že „podľa našich informácií sa touto sťažnosťou zaoberá priamo generálny riaditeľ J. Rezník”. Hnev na Reportérov a očakávania veľkých zmien Matica prejavila prvého januára. Približne o týždeň Rezník vysielanie Reportérov pozastavil. Možno len zhoda okolností, podobne, ako aj to, že jeho otec, spisovateľ Jaroslav Rezník starší, je stále členom matičného Prezídia.

Diskusia o zrušení Reportérov však vytvorila aj falošný mediálny obraz – bipolárneho sveta dobrého Vaša Miku a zlého Jaroslava Rezníka. Mikovi síce treba uznať zvýšenie kvality spravodajstva, viacero dobrých projektov i celkovej sledovanosti RTVS, ale ani on nenabral odvahu držať sa idey verejnoprávnosti do dôsledkov a vo verejnoprávnej televízii pod jeho vedením chýbal priestor pre skutočnú investigatívu či odvážne politické diskusie. I keď sa o zastavení Reportérov hovorilo ako o stopnutí poslednej investigatívnej relácie na Slovensku, v skutočnosti už bola táto relácia pre mocných ľudí relatívne neškodná, skôr v nej prevažovali prvky občianskej publicistiky, čo férovo uznal v rozhovore pre Denník N aj moderátor Reportérov Pavol Fejér. 

MARKO ERD/SITA30. máj 2017 Bratislava: Dosluhujúci riaditeľ RTVS počas verejného vypočutia kandidátov na post generálneho riaditeľa tejto inštitúcie.

Napriek tomu Rezník zasiahol a zasiahol radikálne a komunikačne necitlivo, čo mu vyhodil na oči aj minister kultúry Marek Maďarič. Ten je, mimochodom, v priateľskom vzťahu k Vašovi Mikovi a z Rezníkovho víťazstva v boji o kreslo šéfa RTVS nadšený nebol. Jaroslav Rezník sa tak dostal pod istý tlak a musel reagovať. Vo štvrtok 18. januára sľúbil, že Reportéri sa na obrazovky vrátia. Rozčúlenie redaktorov RTVS a médií tým utlmil a získal čas.

koketovanie s Mečiarom

Kauzička s Reportérmi Rezníkovi určite nepadla vhod, podobných verejne prepieraných káuz nemal za svoju 20-ročnú kariéru vo verejnoprávnych médiách zase až tak veľa. Väčšinou dokázal aj z komplikovaných situácií vykorčuľovať víťazne, udržať si priazeň mocných aj svoje miesto a reputáciu odborníka. Kariérne vlastne rástol za všetkých politických konštelácií. 

Keď sa rodák z dolného Liptova v roku 1993 stal riaditeľom Regionálneho štúdia Slovenského rozhlasu v Košiciach, bol len 27-ročný mladík, absolvent Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, kde vyštudoval slovenský a ukrajinský jazyk a literatúru. Mal povesť šikovného manažéra s pozitívnym vzťahom ku kultúre a umeniu. Šikovný naozaj byť musel, už o štyri roky sa stal ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu (SRo) po tom, ako sa v lete 1997 funkcie vzdal Ján Tužinský. Vo funkcii teda ešte zachytil posledný rok vlády Vladimíra Mečiara. I keď v porovnaní s vtedajšou Slovenskou televíziou pôsobil rozhlas dôveryhodnejšie, a nie až tak vulgárne propagandisticky, nedá sa povedať, že by si verejnoprávny rozhlas udržal v čase mečiarizmu čistý štít a nebol politickou slúžkou. Po septembrových voľbách v roku 1998, keď Mečiar stratil moc, vyplávali na povrch informácie, ktoré aj mladého Rezníka ukázali vo svetle Mečiarovho posluhovača.

JOZEF JAKUBČO/SITA7. február 2011 Bratislava: Jaroslav Rezník počas žrebovania poradia pri verejnom vypočutí kandidátov na generálneho riaditeľa RTVS.

Ján Baránek, dnes majiteľ agentúry Polis, v tom čase zahraničnopolitický komentátor Slovenského rozhlasu a zároveň šéf rozhlasových odborov, zozbieral po voľbách v roku 1998 viaceré svedectvá zamestnancov. Uvádzalo sa v nich, že Rezník v roku 1998 pravidelne navštevoval centrálu HZDS. Denník SME v profilovom texte o Rezníkovi uviedol aj informáciu agentúry SITA o tom, že Rezník bol na ústredí mečiarovcov aj v druhý deň volieb v čase, keď tam bol aj šéf SIS Ivan Lexa a riaditeľ STV Igor Kubiš. 

O stretnutí koluje niekoľko historiek v rôznych variáciách. Jedna z verzií hovorí, že Mečiar, zdesený z nepriaznivého výsledku volieb, vtedy zvažoval, že by ich výsledok neuznal, vyhlásil výnimočný stav a udržal sa tak pri moci. Od zástupcov médií a silových zložiek potreboval uistenie, že sa zaňho v takej situácii postavia. No údajne ich súhlas nedostal. Iná verzia hovorí o tom, že Mečiar sa s Rezníkom a Kubišom v daný deň ani nestretol, nechal ich čakať a tak nakoniec odišli. Nech to bolo akokoľvek, aj Jaroslav Rezník sa k návšteve v centrále HZDS priznal a označil to za veľkú chybu. Baránkove svedectvá zvnútra SRo ukazujú aj na priame vplyvy HZDS na rozhlasové spravodajstvo, za čo nesie zodpovednosť práve Rezník. Lucia Krbatová zo SME vo svojom texte uviedla niekoľko príkladov takýchto vplyvov – od neodvysielania zásadného vyhlásenia predsedu Ústavného súdu Milana Čiča ohľadom referenda, ktoré zmaril Mečiarov minister vnútra Gustáv Krajči, cez zákaz zverejňovať zahraničné ohlasy na odchod Mečiarovho soka, prezidenta Michala Kováča z funkcie, až po zákaz používať zvuk z opozičných tlačových besied.

Podobne ako v prípade pozastavenej relácie Reportéri, aj pri vzťahu Jaroslav Rezník – Vladimír Mečiar sa výrazne objavuje meno otca: Jaroslava Rezníka staršieho. Ten bol v rokoch 1997 až 1999 šéfredaktorom denníka Slovenská republika, neslávne známeho propagandistického nástroja premiéra Mečiara. Vo svojich textoch Rezník starší nikdy nešetril silnými slovami a silnými emóciami. Napríklad Dzurindov pokus zrušiť Mečiarove amnestie opísal slovami: „Je to politická obludnosť, ktorá nemá v dejinách ľudstva páru! To už nie je kopanec do rozkroku demokracie, to je kastrácia demokracie!”