introverta v dave spoznáte jednoducho. Nebude tam. Prípadne bude stáť niekde na kraji a netrpezlivo čakať na vytúžený moment samoty. Introverta v dialógu spoznáte o trochu ťažšie. Jedna možnosť, tá jednoduchšia, je, že vám to o sebe povie sám. Tá druhá je, že bude o sebe vytrvalo tvrdiť, aký je extrovert, prípadne, ako sa extrovertnosti počas života priučil. Hlúposť. No keď sa o introvertnosti bavíte s politikmi, máte pre ich zahmlievanie aj mierne pochopenie. V ich neľútostnom bojisku je priznanie si vlastnej uzavretosti obnažením Achillovej päty, na ktorú ostatní pri najbližšej príležitosti s radosťou zaútočia. Lebo introverti v politike, to bola vždy skôr nevýhoda.
Taký Jozef Mihál si to dobre uvedomuje. Aj preto svoju odpoveď na otázku, či sa cíti ako introvert, začína vetou, podľa ktorej sa „narodil ako introvert, ale s pribúdajúcimi rokmi sa naučil byť extrovertom.“ Z uzavretejšieho dieťaťa vraj život vychoval otvorenejšieho päťdesiatnika. Preto už dávno nemá problém postaviť sa pred stopäťdesiat ľudí a niekoľko hodín im prednášať či odpovedať na otázky. Kiežby to tak fungovalo a podobné príležitosti by dokázali meniť ľudské charakterové črty. Lenže celkom tak to nefunguje.
Boom spoločenského záujmu o introvertov a ich povahu prišiel asi pred piatimi rokmi, keď na YouTube začalo zbierať kliky video istej Susan Cainovej. Prednáška bývalej manažérky z Wall Street sa stala manifestom mnohých introvertov, ktorí prvýkrát počuli, že vo svojom strachu z väčších skupín nie sú osamotení. Video, ako i následná záplava rôznych článkov a publikácií, pomenovalo starosti, ktorými si introverti v živote musia prechádzať. Dalo by sa povedať, že video ich spojilo – keby to nebolo v úplnom rozpore s ich prirodzenosťou. Sama Susan Cain o živote introvertov v dnešnom svete vydala úspešnú knihu, ktorou vyvrátila niekoľko mýtov. V prvom rade ten, že introverti sú nudní a nemajú radi ľudí. Alebo ten, že väčšina introvertov navonok predstiera, že sú extroverti. Alebo, že introverti sa môžu počas života zásadne posunúť smerom k opačnému pólu. Nemôžu. Jediné, čo dokážu, je naučiť sa hrať istú extrovertnú rolu a opakovaním si ju zautomatizovať tak, že opadne veľká časť obáv, ktoré takáto rola pôvodne spôsobovala. Táto pozícia sa však pre introverta nikdy nestane prirodzenou a odrazí sa na momentoch, ktoré prídu po vytúženom vypadnutí z roly. Zatiaľ čo na extroverta padne smútok z konca párty, na introverta padne únava a potreba tichej regenerácie.
Boris NémethPoslanec Jozef Mihál vie, že strany potrebujú aj introvertov, ktorí vedia uvažovať a v tichosti napísať návrh alebo pripraviť prejav pre kolegu.