Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ocenenie Biela Vrana za rok 2017 bolo udelené Zuzane Hlávkovej s Pavlom Szalaiom, ktorí sa postavili podozrivým praktikám na ministerstve zahraničia, Štefanovi Strakovi za prácu s Rómami a ochranárovi Erikovi Balážovi.

Vrany na hradnom kopci

.filip Olšovský .michal Magušin .témy

Na vstup do verejného života majú dobré predpoklady. Prejavili statočnosť, občiansku angažovanosť aj charakter. Napriek tomu Biele vrany v politike zatiaľ nezanechali výraznejšiu stopu. Prečo?

Vrany na hradnom kopci

krátko po ôsmej ráno stojí na opustenom parkovisku pri motoreste a už z diaľky vyzerá ako lesník z kreslenej rozprávky. Na nohách má vysoké ponožky v sandáloch a celý overal má zladený do prírodnej tmavozelenej farby. Keď však na seba Ján Mičovský prvýkrát verejne upozornil, nebolo to tým, že by splynul s lesníkmi vo svojom okolí. Práve naopak. Keď v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky po rokoch práce zistil, že dobré meno lesníkov kazia jeho najvyšší predstavitelia, mal vraj len dve možnosti – alebo mlčať a do smrti sa za to hanbiť, alebo na neprávosti upozorniť. Vybral si druhú možnosť. Napísal otvorený list a ráno 24. júna 2009 ho rozposlal na vyše tisícpäťsto mailov. „Bol som pripravený, že večer už budem nezamestnaný,“ spomína Mičovský.

Stalo sa však niečo iné. Kauzy sa ujali médiá a namiesto Mičovského bol odídený generálny riaditeľ a po ňom aj minister pôdohospodárstva, nominant HZDS Stanislav Becík. Z vtedy 54-ročného lesníka Mičovského sa stal ďalší zo symbolov boja jednotlivca proti korupčnému systému. O rok neskôr za svoju odvahu získal ocenenie Biela vrana. Keď z Lesov SR povyhadzovali priateľov, ktorí sa k jeho protestu pridali, dal výpoveď. On, človek, ktorý sa roky usiloval o budovanie dobrého mena lesníkov. Bol presvedčený, že táto kapitola sa preňho navždy uzavrela. Až kým mu jedného večera nezazvonil telefón.

Človek na druhom konci sa predstavil ako Mojžiš. „Ja mu hovorím – to ste vy, ten Martin Mojžiš, čo tak pekne rozpráva o vede?“ spomína si na telefonát Mičovský a pokračuje: „A on, že áno, a že má pre mňa jednu otázku, aj keď dopredu vie, že mu poviem nie. Ale že či by som nechcel vstúpiť do politiky.“ Mičovský strávil celý večer premýšľaním. Vstup do politického života mu prišiel ako možnosť nadviazať na svoj lesnícky príbeh a pokračovať v hľadaní odpovedí, ktoré dovtedy neprišli. „A tak som na ďalší deň pánu Mojžišovi v Košiciach povedal, že by som nikdy sám sebe nevedel vysvetliť, prečo som jeho ponuku odmietol,“ hovorí Mičovský. Na kandidátke OĽaNO dostal desiate miesto, z ktorého sa mu, aj s pomocou takmer siedmich tisícok preferenčných hlasov, podarilo prekrúžkovať do Národnej rady. V parlamente, ktorý ovládol Smer, sa stal spomedzi Bielych vrán prvou lastovičkou. (Náš kolega Martin Mojžiš napokon do volieb nešiel.)

Štyri roky sa Ján Mičovský venoval najmä lesníckej téme. Tlačil na zmenu systému riadenia lesov a ďalej pripomínal svoju kauzu. Okrem toho si založil Rád Ďurka Langsfelda (pomenovaný po slovenskom dobrovoľníkovi Jurajovi Langsfeldovi) a pravidelne ho udeľoval občiansky angažovaným a nebojácnym ľuďom po celom Slovensku. Viacero z jeho laureátov ocenili neskôr Bielou vranou aj občianske združenia Aliancia Fair-play a VIA IURIS. Z opozičnej lavice, v politickom súboji s jednofarebnou väčšinou, toho však Mičovský politicky veľa nezmohol. Ako sám priznáva, bol si toho vedomý, no napriek tomu svoje štvorročné parlamentné pôsobenie neľutuje. Aj preto sa minulý rok pokúšal o znovuzvolenie, no na kandidátke OĽaNO bol prekrúžkovaný čerstvejšími tvárami. Do parlamentu prišli nové Biele vrany, a tá pôvodná odletela späť do lesov.

Ján Mičovský napriek tomu pôsobí spokojne. Už tri mesiace je rentiérom (slovo dôchodca vraj nemá rád) a venuje sa tomu, čo ho baví. Chodí po lesoch a po stopách legendárnych lavín, mapuje doliny a teší sa z každého občiansky uvedomelého človeka, ktorý sa dostane do politiky. „Nie je úlohou Mičovského vyhrať boj o slušnosť v krajine, dôležité je o tento cieľ zabojovať. Sám som len jedným z vojakov. Čo by to bolo za divného vojaka, ktorý by povedal svojmu veliteľovi, že síce s cieľom súhlasí, ale má jednu podmienku – že nesmie padnúť? Musíme rátať s tým, že čosi utŕžime a nečakať, že to za nás vybojujú iní,“ hovorí. Aj preto ďalej hľadá a presviedča ľudí, aby to v politike skúsili. Pretože model OĽaNO, respektíve model Igora Matoviča, ktorý pred každými voľbami umiestňuje na vrchné miesta kandidátky nové tváre, podľa neho funguje. Lebo slušnosť by podľa Mičovského mala byť úplným základom, na ktorom sa dá vystavať ďalšia práca aj politické skúsenosti. Aj preto po niekoľkých rokoch v politike pokračoval Ján Mičovský v štafete, vytočil telefónne číslo a človeka na druhej strane začal prehovárať na vstup do politiky. Napriek tomu, že ho osobne nepoznal a o jeho občianskej statočnosti sa dočítal iba z médií.

Ján Mičovský vyštudoval lesníctvo vo Zvolene a v Brne. Pracoval v lesných závodoch v Mezilaborciach, v Humennom a v Lesoch Slovenskej republiky. Vtedy upozornil na neefektívne nakladanie s majetkom štátnej firmy. V roku 2010 dostal ocenenie Biela Vrana. V rokoch 2012 – 2016 bol poslancom NR SR za OĽaNO. Dnes je na dôchodku. Foto Boris Németh

vrana v bielom plášti

Prvá reakcia lekára Alana Suchánka bola odmietavá. Napriek tomu, že sa z kauzy predraženého nákupu CT prístroja pre piešťanskú nemocnicu, na ktorú upozornil, stala medzičasom veľká politická téma, on po vstupe do politiky príliš netúžil. Lekárska prax ho stále napĺňala. Napriek tomu si na konci rozhovoru s Mičovským vypýtal dva dni na premyslenie. „Slúžil som vtedy nočnú a prvých dvadsaťštyri hodín som o tej ponuke ani nikomu nepovedal. Riešil som si to sám so sebou. V živote som nebol v žiadnej strane a ani som po tom netúžil,“ spomína si na prvé pocity Suchánek. Neskôr však za ním prišli dvaja kolegovia s novinami, v ktorých bol inzerát, že Igor Matovič vyzýva ľudí, aby mu ponúkli vhodných ľudí na kandidátku. „Kolegovia za mnou prišli a tvrdili, že nevedia, koho voliť, no keby som sa rozhodol kandidovať ja, oni by ma Matovičovi navrhli. Priznal som sa im, že tú ponuku som už dostal. Apelovali na mňa, aby som to prijal, že keď tam nebudú slušní ľudia, tak tam potom budú tí ostatní. Vďaka tomu som začal rozmýšľať inak. Keď sme sa o tom bavili doma, vzniklo rozhodnutie, že do toho idem,“ hovorí.

Z médií sa dozvedel, že by mal byť v prvej päťke kandidátky. „Keď som sa potom dozvedel, že budem na druhom mieste, aj som sa trochu zľakol,“ priznáva. Bolo takmer jasné, že sa dostane do parlamentu. Po voľbách už to išlo rýchlo, ešte koncom marca sa rozbehol parlament a pre nováčikov sa začal náročný krst všetkými písanými aj nepísanými procedúrami. „Hodnú chvíľu trvá, kým človek pochopí rokovací poriadok, parlamentný systém, ako to v politike funguje. Niekedy je to demotivujúce,“ hovorí Suchánek. Rýchlo zistil, že z opozičnej lavice toho veľa nepresadí. Nedalo sa to tušiť aj dopredu? „Asi som bol naivný. Myslel som si, že keď niekto príde do parlamentu s dobrým návrhom, tak argumentmi dokáže presvedčiť. Táto prax v našom parlamente, keď opozícii až na výnimky nič neprejde, je zlá,“ priznáva.

Prvá lekcia z veľkej politiky prišla hneď na začiatku parlamentného pôsobenia. „Po tom, ako Generálna prokuratúra zbavila obvinenia deväť osôb v kauze piešťanského CT-čka, musel Smer spochybniť moju osobu, nemohol som ja zostať čistý. Preto ma premiér nepravdivo obvinil,“ rekapituluje Suchánek. Napriek tomu, že sa vzdal ocenenia Biela vrana, poslanci Smeru zvolali kvôli jeho prípadu mimoriadny zdravotnícky výbor. „Boli tam všetky médiá. Ja som na tomto výbore nedostal priestor na svoju obhajobu a mimoriadny výbor odložili o tri týždne. Takže nepravdivé obvinenia zazneli a priestor na ich vyvrátenie som nedostal. Bolo to tak pripravené, aby ma škandalizovali. Vtedy som si uvedomil, ako neférovo sa v politike koná, ale že sa nemôžem vzdať a musím proti tomu bojovať. Dlho som sa nevedel vyrovnať s týmto svinstvom a bezmocnosťou, mal som problém so spánkom,“ hovorí Suchánek.

Po čase sa podľa jeho slov veci zlepšili, zdravotnícky výbor začal kooperovať a Suchánkovi sa podarilo priblížiť k dosiahnutiu jedného z cieľov, s ktorými do parlamentu vstupoval. Išlo o zákon o neziskových organizáciách (takou je aj nemocnica v Piešťanoch), ktorých je na celom Slovensku 21 a majú problémy s hospodárením. Zo zákona majú určený takzvaný prioritný majetok, s ktorým nemôžu nič robiť. Budovy, ale niekde aj kotly či sanitky iba chátrajú a pýtajú peniaze. Suchánek to chcel zmeniť. A dostal druhú nedobrovoľnú lekciu z veľkej politiky.

S návrhom na zmenu zákona o neziskových nemocniciach sa obrátil na šéfa Asociácie nemocníc Slovenska Mariána Petka. Ten mu povedal, že nemusí nič pripravovať, že návrh majú v asociácii už dlho pripravený. Suchánek zostal zarazený a návrh si vypýtal. Petko sa však niekoľko týždňov neozval. Neskôr sa stretli znova, Suchánek sa mu pripomenul, no opäť nič. Až potom to neskúsenému poslancovi došlo. Petko sa bál, že si na ich návrhu spraví Suchánek PR, no keďže je z opozície, návrh tak či tak neprejde. „Dnes sa už nečudujem, že mi to nedal,“ hovorí s odstupom času Suchánek. Preto išiel za predsedom výboru Štefanom Zelníkom (SNS), vyjednal politickú podporu s ním a pod návrh sa pre istotu ani nepodpísal. Momentálne je zákon v druhom čítaní a pre Suchánka je ďalšou politickou lekciou, ktorej sa ako politik–nepolitik nemal doteraz kde priučiť.

Fakt, že do politiky prišiel nepripravený, síce berie ako nevýhodu, no štýl OĽaNO má podľa neho aj plusy aj mínusy. „V niečom to parlament oživí a v niečom mu to aj uškodí,“ priznáva pragmaticky. Priniesť do politiky čestných a overených ľudí má však podľa neho význam. Aj keď on sám sa ako politik stále necíti a nie je rozhodnutý, či pôjde aj do ďalších volieb. Aj preto sa vracia do Piešťan a keď je čas, stále sa venuje medicíne. „Robím to zámerne, keďže politika je neistá a ja necítim, že chcem odrazu skončiť s medicínou,“ priznáva a pokračuje, „je to diametrálne odlišná práca. V chirurgii sa musím rozhodnúť, vec vyriešiť a hneď vidím výsledok. V politike tiež hľadám riešenie, no zrazu bác – treba niekoho dlho presviedčať, hľadať kompromisy. A keď už si myslíte, že ste to dokázali, zrazu vám návrh aj tak neprejde. Z tohto hľadiska to je veľká dezilúzia“.

Alan Suchánek vyštudoval Lekársku fakultu UK a pôsobil ako chirurg. Podieľal sa na odhalení predraženého nákupu CT prístroja v piešťanskej nemocnici. Za tento počin dostal Bielu vranu. Neskôr sa sám ocenenia vzdal, keďže v predchádzajúcom tendri neboli férové podmienky a Suchánek bol členom komisie. Od roku 2016 je poslancom NR SR. Foto Boris Németh

najznámejší učiteľ v politike

Dezilúzia bol asi prvý pocit Ota Žarnaya, učiteľa slovenčiny na Obchodnej akadémii Polárna v Košiciach, keď prišiel o prácu po tom, ako upozornil na podozrivé platby školy pre právničku. Tá predtým pracovala v spoločnej firme brata a synovca vedúceho odboru školstva Košického samosprávneho kraja. Takýto zážitok však vnútorne silných ľudí dokáže naštartovať k činom. Presne to Žarnay robil. Dožadoval sa vysvetlenia, podával trestné oznámenia, bojoval. A dostával rany: vyše roka bol po sedemnástich rokov učiteľovania bez práce a bez peňazí. Napriek tomu v boji nezostal sám. Ľudia sa o jeho snahe a krivde dozvedeli a z nenápadného košického slovenčinára sa stal asi najznámejší učiteľ na Slovensku. A známi ľudia sú v dobe prepáleného marketingu ideálny cieľ na politické pytačky.

„Oto Žarnay nebol naivný a vedel, že opozičníkom návrhy nezvyknú prechádzať.“

Žarnay najskôr vstup do politiky odmietal, ale nakoniec prijal tretie miesto na kandidátke OĽaNO do eurovolieb v máji roku 2014. „Povedal som si, že do politiky by mali ísť ľudia, ktorí majú za sebou nielen osobné skúsenosti v praxi, ale aj ľudia, ktorí sú čestní, charakterní a môžu dať príklad ostatným, ako by politika mohla vyzerať,“ hovorí. Po pozitívnej skúsenosti s OĽaNO z eurovolieb už s kandidatúrou v parlamentných voľbách neváhal. Ako päťka kandidátky sa s vyše 31-tisíc krúžkami s prehľadom dostal do parlamentu. Tam však okamžite zažil vytriezvenie.

Oto Žarnay nebol naivný a vedel, že opozičníkom návrhy nezvyknú prechádzať. Myslel si však, že úspech či neúspech presadenia opozičného návrhu závisí od spôsobu komunikácie a od spôsobu, akým sa robia kompromisy. No tak to nie je. „Z kuloárov som vedel, že predseda NR SR Andrej Danko vraj dal príkaz, že žiadny opozičný návrh nesmie prejsť. Aj keby som chodil od dverí k dverám, nie je šanca, že niečo presadím.“ Šokovala ho aj arogancia. „Niektorí smerácki poslanci sa na chodbe v parlamente ani nepozdravia, akoby dávali najavo svoj ,aristokratický pôvod'“. A ako učiteľ slovenčiny už vôbec nevie zniesť, že poslanci počas rokovania k sebe nemajú ani takú úctu, aká sa vyžaduje od žiakov v školách. Napríklad celkom bežne nie sú v rokovacej sále počas toho, keď ich kolega-poslanec vystupuje.

Po týchto zisteniach prepadla učiteľa-politika Žarnaya aj myšlienka, že by možno mal panské huncútstvo zavesiť na klinec a vrátiť sa k tvrdému, no napĺňajúcemu učiteľskému chlebíku. Predsa len, práca opozičného poslanca nie je zbytočná, ale človek sa niekedy cíti, akoby „mrhal svojím časom, energiou a potenciálom“. Žarnay to nevzdal. Našiel si kompenzáciu mimo práce priamo v budove parlamentu. Stretáva sa s učiteľmi, ktorí riešia problémy mobingu na pracovisku. Napĺňa ho ich dôvera, že im môže pomôcť. Nezanevrel ani na parlamentnú prácu. Venoval sa pomoci Aliancii stredoškolákov, ktorá chcela presadiť žiacke parlamenty a žiacke rady na stredných školách, ďalej navrhol, aby VÚC ako zriaďovateľ školy mal povinnosť odvolať riaditeľa školy, keď ho chce odvolať ministerstvo školstva – čím by sa obmedzili regionálne „kamarátšafty“. A stojí aj za návrhom určiť samosprávam povinnosť vypočuť si návrhy či sťažnosti ľudí priamo na mestskom či obecnom zastupiteľstve. Žarnay usilovne pracuje, po roku v parlamente dokonca stihol zmeniť aj poslanecký klub. Po sklamaní zo spôsobu práce matovičovcov sa presunul ku skupine Miroslava Beblavého, ktorá smeruje k vytvoreniu politickej strany.

Nové, lákavé politické horizonty sú aj pre košického učiteľa výzvou skúšať to v politike aj naďalej. Vôbec nevylučuje, že bude kandidovať znova. I keď už v inom straníckom tričku. Napriek tejto zmene Žarnay na Matovičov model zapájania bežných občanov do politiky nedá dopustiť. „Matovičov model je veľmi dobrý. Každý z ľudí, ktorých zavolal na kandidátku, má za sebou silný životný príbeh, majú chuť pracovať, majú v sebe ideály a chcú krajinu posúvať ďalej.“ Oto Žarnay jedným dychom dodáva, že doterajší príbeh Bielych vrán v politike je úspešný. Nie všetci však jeho spokojnosť zdieľajú.

Oto Žarnay vyštudoval odbor slovenský jazyk a občianska náuka. Učil na Obchodnej akadémii v Košiciach. Ako predseda Rady školy upozornil na neefektívne vynaložené náklady, a preto prišiel o miesto. Za pravdu mu dal aj Najvyšší kontrolný úrad. V roku 2013 dostal ocenenie Biela vrana. V roku 2016 sa dostal do parlamentu na kandidátke OĽaNO. Foto Boris Németh

patria do politiky?

Signály o nespokojnosti s Bielymi vranami v politike prichádzajú, možno trochu nečakane, priamo od Aliancie Fair-play, ktorá ocenenia Biela vrana udeľuje spolu s neziskovkou Via Iuris. Samozrejme, ako nestranícka organizácia nehodnotí politické úspechy či neúspechy laureátov. „Prekáža nám však, ak si ocenenie takpovediac hromadne ,privatizuje' jedno politické zoskupenie a využíva občiansku nestranícku značku na svoju politickú kampaň. Ničí tým charakter a étos ocenenia,“ hovorí Zuzana Wienk, programová riaditeľka Aliancie. Naráža na to, že Biele vrany na kandidátku úspešne lanári OĽaNO Igora Matoviča. Matovičovci navyše ocenenie neváhajú spomenúť v predvolebných kampaniach, napríklad bilbordovým sloganom „Učiteľ Oto Žarnay – Biela Vrana za statočnosť“. Wienk si myslí, že na Slovensku je veľa odvážnych ľudí a aktivistov a fakt, že Matovič programovo siaha po skupine ľudí ocenených Bielou vranou podľa nej nie je náhoda. „Už roky žiadame Igora Matoviča, aby to nerobil. Zatiaľ, žiaľ, bezvýsledne.“ O to, aby ocenenie nestrácalo kredit vďaka zneužitiu v politických bojoch, sa Aliancia Fair-play bude snažiť po registrácii značky aj právnymi krokmi. Príbehy Bielych vrán v politike však otvárajú hlbšiu otázku. Stačí prejav občianskej statočnosti na to, aby bol človek aj dobrým politikom?

„Zuzana Wienk: Prekáža nám, keď si Bielu vranu privatizuje jedno politické zoskupenie.“

Okamžitá odpoveď znie, že to určite nestačí. Politik potrebuje okrem odvahy mať pre politiku aj vnútornú vášeň a s nohami na zemi by mal upierať oči na vyšší cieľ. Mal by byť zodpovedný a mať dobrý odhad na základe znalosti politickej reality. Mal by vedieť dobre komunikovať, vytvárať vzťahy a byť schopný robiť rozumné kompromisy. „Javí sa mi, že je prejavom zúfalstva v tejto krajine, ak často odvaha stačí na politickú kampaň či vybudovanie značky,“ myslí si Zuzana Wienk. „Súvisí to zrejme so súčasnou realitou, v ktorej sa viac darí zloduchom, a v ktorej akoby už ani nikto neveril na existenciu dobra vo verejnom priestore. Prax navyše ukazuje, že nezávislí občianski kandidáti nemusia byť schopnými politikmi. Nemusia vôbec rozumieť zákonitostiam politiky a môžu byť zneužití, či svoje šance v nej premárniť.“ Týkajú sa však tieto slová aj Bielych vrán na hradnom kopci?

Aby sme boli k Mičovskému, Suchánkovi či k Žarnayovi féroví, ich nevýhoda spočíva v tom, že k reálnej moci sa z opozičných lavíc nedostali. Poslední dvaja menovaní sú navyše v politike len vyše roka a určite si zaslúžia viac času, aby sme ich pôsobenie komplexne zhodnotili. A nakoniec, poľahčujúcou okolnosťou pre nich môže byť aj skutočnosť, že OĽaNO sa nikdy nemohlo pýšiť zabehanými štruktúrami a kvalitným manažmentom, ktorý by nováčikov usmernil. O Bielych vranách v politike sa ani nedá povedať, že by boli pasívne a nesnažili sa.

Napriek tomu sa zdá, že v politike doteraz nezažiarili. Neuchytili sa ako výrazné politické osobnosti, verejnosť ich nevníma ako nositeľov silnej vízie. Kritizovať sa dajú aj ich „úteky z parlamentného sveta“, teda spôsob kompenzovania frustrácie z nedosahovania výsledkov v oblasti nových zákonov. Namiesto odchodov do nemocnice či cestovania do Košíc by možno bolo treba pevne sedieť na jednej, politickej stoličke, absolvovať stovky stretnutí, byť aktívny v zákulisí a úplne sa oddať politickej práci. Oto Žarnay na to dostal novú šancu v novovznikajúcej strane Miroslava Beblavého. Alan Suchánek stojí pred výzvou zmeny OĽaNO na lepšie koordinované hnutie nepostavené len na Matovičovi s programom, ktorý nebude prvoplánovo protikorupčný. Ako osamelý bežec v kontraste s konzervatívnou skupinou poslancov to bude mať ťažké. Otázka je, či Biele vrany v politike vôbec tieto ambície naozaj majú.

.diskusia
.neprehliadnite