november 1989 bol pred 37 rokmi. Dnes však znovu stojíme pred životnou výzvou pre Slovensko. V niečom je podobná, v niečom nie. Tak na úvod, v čom je dnešná výzva iná ako výzva 17. novembra 1989?

Štefan Hríb:Je tu niekoľko odlišností. V roku 1989 bola ústavne zakotvená vedúca úloha komunistickej strany, ktorú garantovali ruské tanky. To bola obrovská presila, podobná, aká sa ukázala v Číne, kde študenti v roku 1989 tiež protestovali. Vojenská presila režimu nad vlastnými občanmi tam skončila tisíckami mŕtvych. Rok 1989 bol teda iný ako dnešok tým, že bol nebezpečnejší. Bola tu možnosť smrti tisícov ľudí. To je veľký rozdiel, vtedy si vyžadovalo väčšiu odvahu ako dnes, aby človek vôbec išiel na námestie, angažoval sa alebo niečo povedal. Poviem mikropríbeh, akých boli tisíce. Pracoval som vtedy v elektrotechnickom ústave, kde sme v prvých dňoch spísali prihlásenie k požiadavkám námestí, a ja som ho ako najmladší zaniesol na tribúnu na Námestí SNP. Na druhý deň ráno išiel predo mnou do práce náš riaditeľ, rozprával sa s nejakým svojím námestníkom, že počul, že náš ústav sa pridal k tým požiadavkám. „Kto to tam dal? V mene koho?“ rozhorčoval sa. Mal som 24 rokov a prišlo mi to ako z filmu. Dnes nehrozí, že ak prídeš 17. novembra na námestie alebo prispeješ svojím hlasom k zmene vlády, že nasadia tanky ani že ťa vyhodia z akadémie vied. Je tu ešte ďalšia odlišnosť. Keď mal vtedy človek aspoň elementárne informácie a trochu svedomia, bolo mu jasné, čo je čo. Medzi ľuďmi, s ktorými som sa rozprával, s ktorými sme boli kamaráti, s ktorými sme chodili na hokej, si nepamätám jediného, ktorý by hovoril, že režim je dobrý. Žil som v Bratislave, ale poznal som aj veľa ľudí mimo nej a nezažil som, že by niekto ten režim bránil. Ani spolužiaci na fakulte, ktorí sa v druhom ročníku stali členmi strany, ho nebránili. Len hovorili, že sa ho zvnútra pokúsia zmeniť alebo že pre kariéru je vstup do strany dobrý. Ak mal človek čo len trochu informácií, boli mu veci jasné. V Bratislave sme chytali viedenskú televíziu a mnoho ľudí si mohlo naladiť Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Po celom Slovensku ale mnoho ľudí vedelo, že ich sused bol zatvorený za to, že chodí do kostola. Alebo že v rodine bolo dieťa, ktoré nevzali na vysokú školu, lebo rodičia boli proti vstupu vojsk v roku 1968. Takýchto informácií bolo dosť na to, aby bolo jasné, že je to neľudský režim. Na 1. mája chodili ľudia na povinné manifestácie, na voľby chodilo okolo 99 percent voličov, ale pri elementárnom množstve informácií a troche svedomia bolo jasné, aký režim to je, že nás všetkých obmedzuje, poškodzuje, prenasleduje, že kvôli nemu zaostávame za susedným Rakúskom, s ktorým sme si pred druhou svetovou vojnou boli podobní. Toto je dnes iné. Dnes si viem predstaviť ľudí, ktorí čerpajú z iných zdrojov než ja a myslia si, že táto vláda bráni niečo dobré a ak príde opozícia, bude to hrozné. V roku 1989 som takých ľudí nepoznal, ani spomedzi členov komunistickej strany. V tomto to bolo možno trochu jednoduchšie. Na jednej strane si to vyžadovalo viac odvahy, ale to, čo treba zmeniť, bolo jasnejšie, príčina problému bola jasnejšia, a bolo to zosobnené v komunistickej strane.

PETER LENHART/TASR27. november 1989, Banská Bystrica: Desaťtisíce ľudí sa na Námestí SNP zapojili do generálneho štrajku. Spoločný odpor proti komunistickému režimu spojil študentov, pracujúcich aj ľudí rôznych názorov.

Marína Gálisová:Mala som vtedy 17 rokov, aj preto sa mi to celé asi videlo jednoduché a jasné. Pre mňa vtedy nepripadala do úvahy možnosť, že príchod slobody nevyjde. Bola som vo veku, keď je človek presvedčený, že niečo je správne, a ide do toho strmhlav a neuvažuje o zlých dôsledkoch. Toto sa vyhranene ukázalo v Rumunsku, kde sa o slobodu bojovalo krvavo a veľkú časť zabitých na námestiach tvorili mladí ľudia, pretože si nevedeli predstaviť, že by tam nešli. U nás sme krvavo bojovať nemuseli, ale ja si pamätám ten svoj pocit: takto je to správne, tak nie je o čom, treba tú zmenu urobiť. Trochu starší ľudia, mnohí z generácie mojich rodičov, zase mali niečo iné, pre čo sa mnohí ľahšie rozhodli byť tou zmenou. Boli traumatizovaní rokom 1968, jednak inváziou, jednak tým, že mnohí z donútenia potom podpísali nejaké stanovisko súhlasiace s „bratskou pomocou“, čo ich ponížilo a ešte viac obrátilo proti režimu. Bolo to jednoduchšie aj preto, že sme mali jedného nepriateľa. Dnes mnohí ľudia vinia za problémy, ktoré vidia vo svojom živote, v ekonomike, v právnom štáte, rôznych nepriateľov. Zlí aktéri to zneužívajú a ukazujú im, že za problémy môže hoci LGBT, Západ, EÚ, čo ja viem, reptiliáni. Vtedy bolo jasné, že za všetko môže komunistická strana a jej monopolná moc. Keď si akoby zavretý v base, zjednotíš sa so všetkými, ktorí v nej sedia, proti tomu, kto ťa tam uvrhol. Vzniká vynútená jednota ľudí, ktorí sú odlišní. To bola, paradoxne, výhoda zlého systému: úplne rozdielni ľudia boli proti komunistickému monopolu moci z úplne odlišných príčin, ale zjednotili sa. Dnes hovoríme, že potrebujeme jednotu liberálov a konzervatívcov, kresťanov a agnostikov, ľavičiarov aj pravičiarov. Ale je to ťažšie, lebo chýba pocit spoločného nepriateľa. Treba viac úvah, aby človek dospel k tomu, kde je príčina, lebo nie sme v base, nezjednocujeme sa proti žalárnikom. A ešte tu bola jedna vec: ľudia mali akýsi pocit, že nemajú čo stratiť. Žila som v Banskej Bystrici, nemali sme za rohom Rakúsko, ale chytali sme Hlas Ameriky a Slobodnú Európu, počúvali sme dokonca Rádio Vatikán, hoci moja rodina nebola katolícka, ale boli tam správy zo Západu. Ani ja som nepoznala ľudí, ktorí by režim obhajovali, okrem takých, pred ktorými si človek dával pozor, lebo vedel, že sú eštebáci. Ale naozaj nikto, koho som poznala, režim neobhajoval, a zároveň všetci mali pocit, že nemajú čo stratiť, lebo sú na tom zle ekonomicky aj mentálne a urobia aj ťažké rozhodnutie, aby sa dostali k niečomu, čo by mohlo byť lepšie. Dnes má veľa ľudí pocit, že na tom nie sú tak zle, povedia si, ešte to nie je také zlé, a vlastne mám hypotéku, jedno dieťa na takej škole, druhé na inej, nebudem riskovať. V porovnaní s dneškom sme vtedy boli strašne chudobní, vlastne sme nemali čo riskovať, čo sa týka hmotného zabezpečenia, ale to nás zároveň oslobodzovalo. Tretia vec, tiež ekonomická: vtedy sme si uvedomovali, že skončíme zle, ako Kuba alebo Sovietsky zväz. Rusi nám hovorili, že v Sovietskom zväze je horšie ako u nás. Vyrástla som neďaleko sovietskej základne a sovietski vojaci sa žiadali slúžiť do Československa, my sme boli pre nich Západ. A tak sme videli, že ak zo sovietskej cesty nezídeme, skončíme zle. Mali sme pocit ohrozenia. Ten pocit dnes nie je taký silný, hoci ohrozenie je väčšie ako vtedy. Hrozí nám, že sa prepadneme kdesi do ruského područia a súčasťou toho je reálne veľká bieda a vojna. Toto si však ľudia málo uvedomujú a to je ďalší rozdiel.

Martin Mojžiš:Ja si myslím trochu iné veci.