17. november 2025 ukázal, že Slovensko sa znovu nadýchlo k zmene. O tom, aká bude, čo jej stojí v ceste a čo nás čaká po voľbách, je redakčná diskusia .týždňa medzi Marínou Gálisovou, Martinom Mojžišom a Štefanom Hríbom.
17. november 2025 ukázal, že Slovensko sa znovu nadýchlo k zmene. O tom, aká bude, čo jej stojí v ceste a čo nás čaká po voľbách, je redakčná diskusia .týždňa medzi Marínou Gálisovou, Martinom Mojžišom a Štefanom Hríbom.
Štefan Hríb: Zvládlo to veľmi dobre a silno. Včera bolo v Bratislave podľa údajov organizátorov 50-tisíc ľudí, pritom tam bol taký dážď a vietor, že to vyzeralo až katastroficky. Napriek tomu tam tí ľudia boli a vydržali, hoci za sebou išli dve demonštrácie, čo je dramaturgická chyba. V Košiciach bolo 20-tisíc, v Banskej Bystrici 8500 ľudí, to je skvelé. Fero Mikloško prišiel k nám do .klubu pod lampou hneď po tom, čo vystúpil na námestí, a povedal, že to bol najsilnejší 17. november od roku 1989. To je vážna vec, ak je v roku 2025 tento sviatok ešte silnejší než všetky roky dozadu. A to v čase, keď bol zrušený ako deň pracovného pokoja. Moc robí všeličo, aby tento sviatok oslabila, no on sa posilní. Je to až krásne a znamená to, že na Slovensku pri všetkých našich problémoch existuje citlivosť na to, čo je dôležité a čo treba zachovať. Je to dobrá správa, v tomto zmysle Slovensko 17. november 2025 zvládlo veľkolepo.
FACEBOOK PROGRESÍVNE SLOVENSKO/SITA17. november 2025, Bratislava: Zhromaždenie na Námestí slobody pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie a Dňa boja za slobodu a demokraciu.Martin Mojžiš: V podcaste sme hovorili hneď po tom, ako zrušili ten štátny sviatok v zmysle dňa pracovného pokoja, že tým vláda zabezpečila najautentickejšie slovenské oslavy 17. novembra. Neboli sme si istí, ale očakávali sme, že to tak bude. A deň pred sviatkom som si uvedomil niečo, čo som si nikdy doteraz neuvedomil. Ja som vždy chápal November ako oslobodenie a myslel som si, že iné vnímanie je v podstate zanedbateľné. A zrazu mi došlo, že v skutočnosti ten November možno prežívali ľudia v Československu v podstate zhruba 50 : 50, polovica ako oslobodenie a polovica ako ohrozenie. Ľudia, ktorí z toho statusu quo pred Novembrom mali nejaké výhody, sa mohli celkom prirodzene zľaknúť, že teraz sa to celé začne rúcať, že sa to celé rozloží neznámym spôsobom, a to ich ohrozuje.To znamená, že v tej staršej generácii môže byť veľmi veľa ľudí, ktorí si celých 36 rokov nesú ten základný negatívny pocit z roku ’89. Tí mladší si to, samozrejme, nemôžu niesť v sebe, ale môžu to mať z rodín. Nie je to nakoniec tak, že to nie my sa hlásime k Novembru a tí druhí sa nehlásia, ale že to je celý čas práve o tom Novembri?
Marína Gálisová: Toto nespochybňujem, zároveň si však pamätám november v roku 1989, bola som gymnazistka. Keď sme išli protestovať napríklad pred Krajský národný výbor v Banskej Bystrici, šli sme všetci okrem dvoch ľudí z triedy, ktorí boli z rodiny funkcionárov, ktorí pôsobili priamo na tom úrade. A títo dvaja naši spolužiaci chodievali na všetky ostatné protesty, len na tento jeden nešli, mali v tej inštitúcii rodičov, bolo im to trochu trápne. To vedomie u našej generácie, vtedy mladej, bolo, že ten systém musí padnúť. A silné dokonca aj u detí, ktoré boli z rodín zviazaných so systémom. Zrejme sa prejavilo hlbšie, možno až inštinktívne vedomie krivdy, aké asi v mladosti človek prežíva viac. To sa týkalo mladých. Ale dodám aj niečo, čo sa týkalo strednej a staršej generácie a jej lojality, lebo tú lojalitu si systém, najmä od roku 1968, vyrábal aj násilnými alebo polonásilnými spôsobmi, hrozili ľuďom vyhadzovom z roboty a tým, že ich deti nebudú študovať, čo je v našom kontexte pre 8 z 10 ľudí dostatočné zastrašenie. Takto systém vygeneroval aj mnohých členov strany, ľudia do nej vstupovali nútene. A ľudia tiež nútene podpisovali súhlas s inváziou a boli tým traumatizovaní, hanbili sa za to a nenávideli systém síce potichu, ale dlho a tak, že v tom roku 1989 už neraz boli ochotní ísť do osobného rizika.
DANO VESELSKÝ/TASR17. november 2025, Bratislava: Odhalenie Pamätníka Novembra 1989 na Námestí slobody.ŠH: Ja ešte doplním jednu podobnú vec: už vtedy v ’89. to bolo tak, že tí, ktorí boli za režim, nie 17. novembra, ale všeobecne, napríklad kandidáti strany a podobne, boli v triede takí exoti, netvorili jadro kolektívu. Všetci sme o nich vedeli, že to sú karieristi. A zaujímavé je, že dnes, 36 rokov potom, je to identické: mladí ľudia z Popradu sú inštinktívne proti tomu, čo sa teraz deje na Slovensku, proti tomuto spôsobu vlády, proti tomuto spôsobu spravovania krajiny a potom sú na premiérovu prednášku k nim nanominovaní, zvezení nejakí členovia mladých sociálnych demokratov, a to sú úplní exoti. Zaujímavé je, že v mladej generácie sa teraz
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
