to slovo je symbolom najhoršej tváre „civilizovanej Európy“. Pretože Srebrenica, tak ako nič iné v novodobých dejinách tohto kontinentu po 2. svetovej vojne, znamená zlyhanie medzinárodného spoločenstva.
genocída alebo „iba“ masakra?
Tisícky neozbrojených mužov pozabíjali v tzv. bezpečnej zóne OSN, kam sa v obavách o svoj život počas vojny (1992 až 1995) stiahli. Povraždili ich po tom, ako ju dobyli bosnianskosrbské jednotky generála Ratka Mladića. Tí ženy a deti vyhnali, pričom vystrašených holandských vojakov práporu mierových síl OSN (Dutchbat), vyzbrojených ľahkými zbraňami, poslali bez odporu domov. Ešte si s nimi na rozlúčku aj vypili.
Impotentná OSN nedokázala rozhodnúť o nasadení letectva zo základní v Taliansku, ktoré by účinne bombardovalo srbské pozície v okolí Srebrenice, a predišlo tak genocíde, ktorú srbské súdy dodnes eufemisticky nazývajú iba masakrou. Napriek tomu, že o genocíde hovorí Medzinárodný trestný tribunál OSN pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Ozaj, ctení politici, kde je podľa vás hranica medzi masakrou a genocídou? Treba zabiť tisíc ľudí? Dvetisíc? Osemtisíc?
Parlament v Belehrade po pätnástich rokoch prijal tesnou väčšinou rezolúciu odsudzujúcu zverstvá a obetiam sa ospravedlnil – to však nestačí. „Deklarácia, v ktorej nie je zmienka o genocíde, pre nás nič neznamená. Je to len ďalšia urážka,“ vyjadrila sa pre AFP predsedníčka združenia Srebrenické matky Munira Šubašićová. Premiér bosnianskej Republiky Srbskej Milorad Dodik genocídu dokonca verejne popiera. Má vraj dôkazy, že viac ako 500 ľudí na zozname obetí je medzi živými. A viac ako 250 údajných obetí pochovaných na cintoríne v Potočari (kde je fabrika, v ktorej hľadali Bosniaci pod ochranou Holanďanov úkryt pred Srbmi), nezahynulo podľa neho v Srebrenici. Dôkazy, podporujúce jeho cynické tvrdenia, však Dodik nepredložil. Zato deň po spomienke na obete Srebrenice predniesol v Bratunaci, vzdialenom pár kilometrov, prejav na spomienkovom obrade za Srbov zabitých v okolí Srebrenice počas vojny v Bosne – podľa údajov srbskej vlády ich bolo vyše 3 500, väčšinou vojakov. Nájomných vrahov z polovojenských oddielov radšej nemenujú.
Kto je teda vinný za Srebrenicu? Dobrá otázka. Francúzsky generál Philippe Morillon, veliteľ jednotiek OSN v Bosne, hodil genocídu za hlavu a urobil skvelú kariéru: od roku 1999 je členom Európskeho parlamentu a nosí stužku Čestnej légie. Holanďania, na rozdiel od Francúzov a Srbov, cítia aspoň traumu. Veliteľ ich síl v Srebrenici, plukovník Tom Karremans, síce požiadal OSN o letecký zásah, nebol však vypočutý – a dnes trávi pokojný dôchodok v Španielsku. Vodcu bosnianskych Srbov Radovana Karadžiča, prezlečeného za dlhovlasého liečiteľa, dolapili v Belehrade a ocitol sa pred súdom v Haagu. Generál Mladić spravodlivosti naďalej uniká.
hroby primárne, sekundárne a terciárne
Na dolnom konci Srebrenice je pri ceste futbalové ihrisko. Namiesto hráčov sú na ňom teraz ochrankári a vrtuľníky: počas spomienkového obradu slúži ako heliport pre vrtuľníky štátnikov. Pri ihrisku odbočíme podľa pokynov zástupcu starostu Durakovića doľava. Stúpame po úzkej asfaltke do kopcov. Tu by to niekde malo byť... ale kde? Agentúry vydávajú od jari správy o ďalších odhalených masových hroboch. Napríklad: pri vysypaní štrku na stavenisko neďaleko mesta Bratunac uvidel vodič nákladného auta v stavebnom materiáli viacero ľudských kostí a okamžite o tom informoval políciu. Súdni experti našli telesné pozostatky najmenej piatich ľudí (AP, 9.6.). Alebo: experti na súdne lekárstvo, ktorí začali s identifikáciou obetí masakry v Srebrenici z roku 1995, predpokladajú, že hrob v Zalazje je asi najväčší zo všetkých doteraz odkrytých masových hrobov (AFP, 29.6.).
Sme v Zalazje. Kedysi vitálna dedina, v ktorej žilo 80 percent moslimov a 20 percent Srbov, pôsobí aj pätnásť rokov po vojne ako prízrak. Prázdne domy, na múroch očividné stopy po strelách. „Masový hrob? To musíte ešte kilometer do kopca, tam to uvidíte. Pracujú tam,“ radí nám prvý (a jediný) človek, ktorého tu stretávame. Bosniak, ktorý na začiatku vojny prezieravo ušiel do Nemecka, čím si zachránil život. Vrátil sa a dnes si tu z našetrených peňazí otvoril stolársku dielňu. „Do Zalazje sa vrátilo iba dvanásť moslimských rodín. Strach zo srbských susedov nemáme. Hlavným dôvodom je nedostatok práce,“ vraví a dáva nám s českým kolegom, fotografom Tomki Němcom, pamätnú drevenú tabuľku s grafickým znázornením Srebrenice. Peniaze za ňu rezolútne odmieta.
Stúpame ďalej do kopcov. Zložitými manévrami sa v serpentínach vyhýbame starším, z Nemecka dovezeným autám. Ich majitelia sa netvária prívetivo. Asi po kilometri je v prudkej ľavotočivej zákrute miesto s rozlohou asi 10 x 15 metrov, ohradené žltou páskou s nápismi Polícia, miesto zločinu. Pripomína smetisko: porozhadzované staré oblečenie, riady z domácnosti, koberce. Vtom zbadáme čosi zvláštne. Zohneme sa. Je to kosť. Ľudská? Nikto tu však nepracuje, nevidíme mužov v bielych kombinézach. Nezdá sa nám to a pokračujeme ďalej.
Po ďalšom kilometri zbadáme prístrešok proti slnku, pod ním troch ľudí, niekoľko áut zaparkovaných pri ceste – a veľké smetisko. Pracuje tu jeden malý buldozér a traja muži v bielych kombinézach. Pomaly sa prehrabávajú haldami odpadkov. Tretí týždeň. Týmto tempom im to môže trvať mesiace. Plocha smetiska je obrovská, odhadom 70 x 80 metrov. A leží na ťažko dostupnom mieste.
„Pracujeme na exhumácii masového hrobu,“ vysvetľuje pod prístreškom Fatima Hadžibeganović z kantónu Tuzla a pokračuje: „Nachádzame tu telesné pozostatky civilistov, ktorých za vojny zavraždili v Kravici. Nahádzali ich do primárneho hrobu v Bratunaci, odkiaľ ich premiestnili do sekundárneho hrobu Zelený Jader. Napokon ich premiestnili sem, do terciárneho hrobu. Dôvod? Páchatelia sa tak pokúšali za sebou zahladiť stopy. Zatiaľ sme našli osem tiel a mnohé kosti. Pokračujeme však ďalej.“
jeden deň v Srebrenici
Od srbsko-bosnianskej hranice v meste Zvornik je to do Srebrenice asi štyridsať kilometrov. V nedeľu 11. júla od skorého rána stojí pri ceste každých sto metrov jeden policajt. Nekonečný prúd áut sa posúva krokom, jediná možnosť, dostať sa na miesto včas, je predbehnúť kolónu v ľavom pruhu. Nikto sa pritom nerozčuľuje, ani policajti.
Cintorín, kde odpočívajú všetky zatiaľ identifikované obete, leží vedľa fabriky v lokalite Potočari. Kedysi sa tu vyrábali elektrosúčiastky, za vojny továrenská hala slúžila ako miesto, v ktorom srbské jednotky triedili ľudí – mužov posielali na smrť, ženy a deti autobusmi preč. Dnes je tu expozícia genocídy; s fotografiami na stenách, videoprojekciou a príbehmi zavraždených ľudí v miestnosti, ktorej steny sú pokryté čiernym súknom. Tí ľudia majú svoje mená, tváre a osobné predmety. Cigarety, okuliare, zapaľovače. Za miestnosťou sú pripravené stoly s občerstvením pre hostí. Káva, sendviče, nápoje. Pre koho?
O jedenástej nastáva v továrenskej hale šum. Vchádzajú bodyguardi, za nimi štátnici. Bosniansky prezident Haris Silajdžič je takpovediac hostiteľom. Európsku úniu zastupuje belgický premiér Yves Leterme, ktorého krajina v súčasnosti predsedá 27-člennému bloku. Za Turecko prišiel prezident Recep Tayyip Erdogan. Postavou menší, no neprehliadnuteľný je francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner. Je tu aj chorvátsky prezident Ivo Josipović.
No najmä, opakovane sa do Srebrenice vracia srbský prezident Boris Tadić. Gesto, ktoré treba oceniť. Pôsobí však osamelým dojmom, prítomní kolegovia štátnici sa s ním príliš nerozprávajú. A navyše, ľudia vonku na neho pískajú a bučia. Tadić pritom predstavuje modernú, proeurópsku tvár Srbska. Masakru (ani on nehovorí o genocíde) označil za tragédiu, ktorá nemôže byť nikdy zabudnutá. „Je nevyhnutné nájsť tých, ktorí sú za to zodpovední a postaviť ich pred súd,“ povedal s tým, že ako prezident Srbska na tom bude vždy trvať. Svoju účasť zdôvodnil aj snahou o zmierenie. Inak, premiér Republiky Srbskej Milorad Dodik v Srebrenici nebol. A nikomu, zdá sa, ani nechýbal.
Prítomní páni si bez slov pozerajú dokumenty z rokov 1992 až 1995. Z veľkého plátna k nim v jednej chvíli hovorí generál Mladić. V tú nedeľu pribudlo na cintoríne 775 čerstvo vykopaných hrobov, označených jednoduchou zelenou drevenou doskou a číslovkou, zatiaľ bez mena. Sú v nich obete, ktoré identifikovali od júla 2009 – ide o každoročne sa opakujúci rituál. Na cintoríne v Potočari tak dnes odpočíva 4 522 bosnianskych mužov a chlapcov. Masové hroby, kde sú kosti tých ďalších, čakajú naďalej na svoje odhalenie.
Večer sa v jedinom penzióne v Srebrenici stretávame so skupinou sympatických Holanďanov. Zástupcovia troch okresov, starostovia a poslanci, sem chodievajú už niekoľko rokov. Pomáhajú obnovovať Srebrenicu. Nielen verbálne, aj činmi. Financovali vodovod, vykurovací systém, opravy domov. Vracajú sa sem aj niektorí zo štyroch stoviek vojakov holandského práporu mierových síl OSN. Spoločne s Bosniakmi, ktorí prežili vojnu, absolvujú 110-kilometrový peší Pochod smrti – cestu mieru z obce Nezuk v okolí Tuzly do Srebrenice. V priebehu troch dní tak absolvujú (v opačnom smere) túto trasu po stopách tých, ktorí pred pätnástimi rokmi utekali do bezpečia.
Večer aj osadenstvo penziónu pozerá futbal. Trochu absurdné, práve tu. Holandsko prehralo. Na druhý deň je Srebrenica opäť poloprázdna. Pri káve a pive sedí iba zopár chlapov. Tisícky ľudí sem prídu až o rok.