hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová v stredu zopakovala, že zbrojárske podniky v Európe, ktoré vyrábajú zbrane pre Ukrajinu, predstavujú pre Moskvu „potenciálne vojenské ciele“. TASR o tom informuje s odvolaním sa na denník Le Monde.
„Chcem opäť pripomenúť, že závody vyrábajúce zbrane pre Ukrajinu v európskych krajinách sú pre Rusko potenciálnymi vojenskými cieľmi,“ povedala Zacharovová na tlačovej konferencii v reakcii na otázku o plánoch Poľska vyrábať na svojom území rakety pre systémy Patriot.
„Netreba si myslieť, že vojenské závody mimo územia Ukrajiny, ktoré vyrábajú zbrane pre ukrajinské ozbrojené sily, budú v bezpečí,“ dodala. Európske krajiny sú podľa nej svojou zbrojárskou výrobou už „priamo zapojené“ do konfliktu.
Zacharovová zároveň obvinila Kyjev, že v uplynulom týždni použil zbrane dodané západnými krajinami na útoky proti bytovým domom, verejnej infraštruktúre a civilným vozidlám v Rusku. Podľa bilancie, ktorú zverejnila Moskva, pri týchto útokoch zahynulo 41 ľudí a ďalších 274 utrpelo zranenia vrátane deviatich maloletých. Väčšina obetí podľa Moskvy pochádza z Ruskom okupovaných oblastí Luhanskej, Záporožskej a Chersonskej oblasti a z Belgorodskej a Kurskej oblasti v Rusku. Tieto údaje nebolo možné nezávisle overiť.
Zacharovovej vyjadrenia prichádzajú v čase rastúceho počtu obvinení z takzvaných ruských hybridných operácií na území členských krajín Severoatlantickej aliancie (NATO). Estónsko v utorok obvinilo ruské tajné služby zo založenia požiaru, ku ktorému došlo v auguste v budove patriacej zbrojárskej spoločnosti v Tallinne.
Nemecko nedávno pripísalo Moskve pokus o útok dronom na letisko v Lipsku. Poľský premiér Donald Tusk varoval pred rizikom, že Rusko by mohlo podniknúť útok dronom, ktorý by vydávalo za náhodný incident s cieľom otestovať jednotu NATO.
Vyhrážky Kremľa útokmi na „legitímne ciele“ v európskych krajinách nie sú nové ani prekvapivé. Je to vlastne stále tá istá taktika, sledujúca stále tie isté strategické ciele, nech už by sa výrazy použité v jednotlivých výstupoch akokoľvek obmieňali. Z dôvodov, prečo sa tejto téme vôbec venovať, možno spomenúť na tomto mieste a v maximálnej stručnosti aspoň dva.
Po prvé, z preberaných vyhrážok môžeme vyčítať niečo o povahe taktiky a strategických cieľoch ich autorov, a tie treba správne identifikovať. Po druhé, to, že sa podobné vyjadrenia opakujú až do omrzenia, neznamená zoslabenie ich účinku; možno dokonca uvažovať o jeho posilnení. Tomu, ostatne, nasvedčujú aj aktuálne skúsenosti. A ako vedel „klasik“ (ten s konskou nohou), aj najnehoráznejšia lož sa môže stať pravdou, ak sa dostatočne vytrvalo opakuje.
Ako je to s tou „legitimitou“? Medzinárodné humanitárne právo v zásade pripúšťa, že zariadenie vyrábajúce zbrane alebo zbraňové komponenty a predávajúce ich štátu zapojenému do vojny, môžu byť pokladané za legitímne vojenské ciele, z čoho však nevyplýva legitimita konkrétnych zásahov proti nim. Samotná legitimita označených „cieľov“ teda tiež podlieha istým kvalifikáciám. Štát, ktorý predáva zbrane alebo komponenty inému štátu zapojenému do vojny (čo v princípe môže byť aj viac štátov na rôznych stranách rôznych konfliktov) nemôže byť automaticky pokladaný za účastníka vojny. Medzinárodné právo nezakazuje predaj zbraní a komponentov iným štátom, ani bojujúcim.
Tých kvalifikácií (vrátane tých, ktoré sa týkajú ochrany civilného personálu a obyvateľstva), ktoré nedovoľujú len tak, hupky-dupky, tobôž s legálnym krytím zaútočiť na akýkoľvek objekt ako na „legitímny cieľ“ je ešte viac, tu ich však nebudeme vymenovávať. Napokon, cieľom kremeľskej propagandy (do nej rátam aj oficiálne výstupy tlačových hovorcov) nie je právne vzdelávanie ani právna argumentácia, ani osvetľovanie pojmov, ani opis reálneho problému, ani objasňovanie vlastných stanovísk. Cieľom je presný opak: znejasňovať, zahmlievať, vytvárať dymové clony a „maskirovky“ – a týmto spôsobom vyvolávať atmosféru neistoty, pocuchaných nervov, nutkavých obáv, úzkostných stavov. O to lepšie, ak sa ukáže, že niektoré medzinárodné právne normy pripúšťajú viacero výkladov. Okrem toho, Rusko predsa nevedie proti Ukrajine vojnu, ale „zvláštnu operáciu“ (mohla to byť aj „bratská pomoc“). Ani hybridné či teroristické akcie na územiach cudzích štátov nie sú otvoreným, regulárnym vojenským aktom. Sú a musia byť popierateľné – ale tak, aby sme napriek tomu vedeli, kto je za nimi.
V takejto atmosfére padne na úrodnú pôdu každá ďalšia konkrétna vyhrážka, ktorú možno vzápätí podľa potreby zobrať späť, poopraviť, alebo nanovo zopakovať ešte silnejšími slovami. Ba možno robiť všetko toto súčasne – napríklad vyhrážať sa jadrovým útokom a zároveň rozhorčene uisťovať celý svet, že nikoho nechceme napadnúť; a že kto tomu neverí, strela jeho materi (taktiež „legitímny cieľ“).
Politické dôsledky môžeme sledovať v priamom prenose. Ak však povahu a fungovanie tejto taktiky dokážeme jasne rozpoznať a pomenovať, ak k tomu dokážeme správne identifikovať strategické ciele nepriateľa (tie by sami nemali zahmlievať či zamlčiavať), naše nervy to môže do istej miery upokojiť. Umožní nám to ujasniť si priority a sústrediť sa na vykonanie potrebných protiopatrení. V tejto súvislosti nezabudnúť ani na poučku: Ak sa gauner neustále sťažuje, že ho nikto nechápe a všetci po ňom idú, buďte v strehu, ide po vás.