ak vám niekto bude vykladať báchorky o tom, že Rusku sa nedá odolávať, spomeňte si na Gruzínsko. Ruská propaganda šíri lži o Georgievskej dohode a tie sa dostávajú aj na Slovensko, preto môžete aj u nás začuť niečo ako „Rusko Gruzíncov touto dohodou zachránilo“. Cynickejšie sa to už podať nedá. Bolo to úplne naopak.
V 18. storočí sa Gruzínsko nachádzalo v komplikovanej situácii a muselo sa brániť (ako po stáročia predtým) rozpínajúcim sa susedom. Relatívnym nováčikom v priestore Kaukazu bola v tom čase Ruská ríša. Približne pol storočia si budovala pozíciu v hornatých končinách, keď sa Gruzínci rozhodli obrátiť sa na ňu so žiadosťou o vojenskú pomoc proti susedom. Gruzínci Rusov pozorovali a gruzínsky panovník Erekle II. vedel o tom, že sa im nedá veriť, mal správy o ich grobianstve aj zradách. Preto sa najskôr skúšal obrátiť so žiadosťou o pomoc na Európu. Písal do Viedne aj Vatikánu, no podpora neprišla. Neostalo mu nič iné, len podpísať dohodu s Rusmi. Stalo sa tak v roku 1783.
vierolomnosť na vierolomnosť
Rusi však Gruzíncov nechránili. Bojovali s Turkami a potom ich nechali napospas ich nepriateľom. V roku 1795 v bitke pri Krtsanisi pomoc neprišla. Gruzínci utrpeli od Peržanov zdrvujúcu porážku a Rusom to vyhovovalo. V oslabenom kráľovstve podporovali boj o moc aj roztržky medzi kniežatstvami. A panovník písal a prosil. Písal listy do Petrohradu a nádejal sa, že ruskí panovníci, najprv Katarína Veľká a potom jej syn Pavol I., dodržia dohodu a pošlú pomoc. Nedávno sa jeho listy týmto vládcom stali predmetom nového historického skúmania. Historici odhalili ich obsah a vyšlo najavo, že miestami pôsobia skutočne až ponižujúco. Erekle II. chcel ozaj veľmi zachrániť krajinu. Nepodarilo sa mu to. Rusi v roku 1801 započali anexiu gruzínskych území. Napriek sľubom i formálnej dohode stvrdenej podpismi začali ničiť Gruzínsko. Porušili všetky dôležité body Georgievskej dohody.
Jedným z pokrútených tvrdení ruskej propagandy je, že gruzínska kráľovská rodina bola s poctami prijatá medzi ruskú šľachtu. Rusi sa v skutočnosti v dohode zaviazali ponechať Bagrationovcov pri moci. Tí však boli nútení z krajiny odísť. Aká pocta? Kto by sa z takého niečoho tešil? Kto by bol radšej obyčajným šľachticom v cudzej krajine ako kráľom vo vlastnej? Bagrationovcov vyviezli, aby Gruzíncom vzali symbol odporu, bod, okolo ktorého sa mohli združiť a s presvedčením odolávať dobyvateľovi.
„Možno by sa Gruzíncom zastávali principiálne postoje o čosi ľahšie, keby mali podporu Západu. Zdá sa mi však, že ten sa bojí Rusov oveľa viac ako Gruzínci.“
Lenže Gruzínci aj tak povstávali. Tak ako Rusi postupne začleňovali kniežatstvá do impéria, tak sa Gruzínci v nich búrili. Nikde im to neprešlo hladko. Trvalo takmer storočie, kým pod svoju vládu dostali všetky – celé územie Gruzínska. Rusi boli tvrdší dobyvatelia ako iní. Potláčali jazyk, kultúru, zrušili autokefáliu Gruzínskej ortodoxnej cirkvi.
na Stalina pľuli
Rusi si ešte ani nepodrobili všetky gruzínske kniežatstvá, keď sa už formovalo obrodenecké hnutie. Po pár desiatkach rokov Gruzínci využili otrasy v Rusku a v roku 1918 vyhlásili nezávislosť. Trvala veľmi krátko. Druhá anexia k Rusku prebehla v roku 1921. Gruzínci znova bojovali proti Rusom. Stavali sa v uliciach proti sovietizácii. Na Stalina pri jeho prvom prejave po pripojení k Sovietskemu zväzu v Tbilisi pľuli. Považovali ho za zradcu, keďže ako boľševik presadzoval anexiu. Gruzínci protestovali aj za čias socializmu. Protestovali v 89, protestujú proti ruskému vplyvu aj teraz. Gruzínci protestujú a bojujú proti Rusom vyše 200 rokov. Tak dlho zároveň prosia o pomoc Západ. Prosil Erekle II., prosili Chevsuri – ľudia z hôr, ktorí písali list do Washingtonu, aby im Američania pomohli proti Sovietom, prosia stále. Počúvam to dodnes. „Prečo nám nepomôžete?“ pýtajú sa ma Gruzínci, keď sa s nimi rozprávam. Nie sú zatrpknutí, necítia k nám nenávisť. Majú ťažké srdce na Rusov a nemožno sa im čudovať.
hosť je posvätný
No nezanevreli na Rusov ako národ. Ruskí turisti chodievali do Gruzínska stále a pre Gruzíncov je hosť posvätný. Kaukazský morálny kódex im velí o hosťa sa postarať, a to v každom ohľade. Gruzínci sa voči ruským turistom správajú zdvorilo, kým si tí uvedomujú, že sú hostia. Slušne ich žiadajú, navrhujú, snažia sa nájsť spoločnú reč, no keď to nejde, vedia sa na nich napajediť. V každom prípade však k ľuďom pristupujú jednotlivo. Príde mi smiešne, ako niektorí Slováci radia Gruzíncom, čo majú v prípade Rusov robiť, ako postupovať. Upozorňujú na to, že sa to môže škaredo zvrtnúť, ak ich budú mať v krajine priveľa. Vážne? Po prečítaní príbehu o dvoch storočiach trvajúcom ruskom otravovaní snáď už nebudú. Gruzínci skutočne rady Slovákov v tejto veci nepotrebujú. Faktom je, že krajina žije hlavne z turizmu a byť principiálny a maximálne dôsledný v takejto situácii je celkom komplikované až nemožné. Možno by sa Gruzíncom zastávali principiálne postoje o čosi ľahšie, keby mali podporu Západu. Zdá sa mi však, že ten sa bojí Rusov oveľa viac ako Gruzínci. I keď ho od nich tisícky kilometrov ďaleko na uzde statočne drží Ukrajina. Gruzínci ich majú za humnom.
vysnívaná nezávislosť
Gruzínci chcú byť nezávislým národom, Rus im to však nechce dovoliť. Európa ich necháva po stáročia Rusku. Pred pár rokmi však otvorila svoju náruč. Gruzínsko dostalo štatút kandidátskej krajiny EÚ. Stačí to? Stanú sa po stáročiach zázraky a Gruzínci si zosúladia hodinky aj normy mávnutím čarovného prútika? Kontakty s Európou vždy mali, ale praktické prepojenie tam bolo výraznejšie ešte aj v staroveku než za posledných pár storočí. Gruzínska túžba sa nemení. Je európska po stáročia, aj keď Gruzínska túžba, ako niektorí prekladajú názov vládnej strany, sa snaží presvedčiť Gruzíncov, že sa im to len zdá a najnovšie dokonca, že potrebujú druhú Georgievskú dohodu. Výraznejšia podpora Západu bude nevyhnutná. Pre Gruzínsko, Ukrajinu a všetky krajiny, ktoré Rusko terorizuje. Oni už dokázali dosť. Dokázali Rusovi vzdorovať veky. Je na čase, aby sme sa ho my prestali báť a pomohli tým, ktorí nás o pomoc prosia tak dlho. Bude potrebné urobiť oveľa viac, ako len moralizovať, poučovať ich o demokracii a vravieť, že si musia sami urobiť poriadky vo svojej krajine. Oni totiž majú svetového teroristu s tankami 40 km od hlavného mesta. Skúste na nich vytiahnuť namiesto analýz viac pochopenia. Nekonečné analyzovanie ani negativita nezachránia nás ani Gruzíncov. Potrebujú skutočnú – praktickú pomoc. V konečnom dôsledku pre nás môžu byť rovnako cenným prínosom ako Ukrajina. S Rusmi ako protivníkmi majú oveľa viac skúseností, a tiež nekonečné odhodlanie.
Autorka je blogerka (blog O Gruzínsku s Mari). Vyštudovala religionistiku.