iránsky minister zahraničných vecí Abbás Arákčí v piatok naznačil záujem pokračovať v diplomatických rokovaniach so Spojenými štátmi, tie ale najskôr musia pochopiť, že ich tlak nefunguje. Uviedol to po stretnutí s katarským premiérom Muhammadom bin Abdarrahmánom Ál Sáním.
Práve v piatok uplynulo šesť mesiacov od začiatku vojny na Blízkom východe, ktorú koncom februára vyvolali americké a izraelské údery na Irán. Teherán reagoval odvetnými útokmi na regionálnych spojencov USA a fakticky prevzal kontrolu nad strategickým Hormuzským prielivom.
Konflikt na istý čas aspoň formálne pozastavilo prímerie, ktoré USA a Irán uzavreli v apríli a následne v júni ako súčasť memoranda o porozumení. V skutočnosti však obe strany v bojoch pokračovali aj napriek prímeriu a navzájom sa obviňovali z jeho porušovania.
„Obnovenie diplomacie nie je nemožné. Závisí to od toho, či USA pochopia jednu jednoduchú skutočnosť: tlak nefunguje,“ napísal Arákčí v príspevku na sieti X.
Hovorkyňa Bieleho domu Karoline Leavittová vo štvrtok uviedla, že USA a Irán aktuálne nevedú rozhovory o ukončení vojny a Washington sa zameriava na ekonomický tlak na Teherán.
Diplomatickú iniciatívu v uplynulých dňoch podľa agentúry DPA prevzali regionálne krajiny. Teherán v pondelok navštívil veliteľ pakistanskej armády Ásim Munír a následne v utorok ománsky minister zahraničných vecí Badr al-Búsajdí. Vo štvrtok sa Arákčí stretol s katarským premiérom.
Irán už niekoľko týždňov rokuje s Ománom o budúcnosti Hormuzského prielivu. Zároveň trvá na tom, že úžina zostane uzavretá dovtedy, kým USA nesplnia svoje záväzky vyplývajúce z júnového memoranda, ktoré požaduje zrušenie sankcií voči Iránu i námornej blokády jeho prístavov.
„Spojené štáty by mali budovať dôveru, vyjadrovať sa s úctou, uznať naše práva a dodržiavať svoje záväzky,“ zdôraznil šéf iránskej diplomacie.
vysvetlenie Tomáša Zálešáka
Prekážkou v rozhovoroch s Iránom, ktoré by mohli viesť k nejakému priechodnému riešeniu dnešnej patovej situácie či dokonca k uzavretiu mieru, ktorý by bol stabilný a spravodlivý, mieru, ktorého podmienky by boli prijateľné v rámci noriem civilizovaného sveta, nie je nadmiera tlaku zo strany USA, ale predovšetkým charakter samotného iránskeho režimu – ten sa nevzdal svojich cieľov ani svojich metód, a už vôbec to neurobí, ak akcie proti nemu poľavia.
Po druhé, pokiaľ ide o nejaké problémy na americkej strane, tie opäť nespočívajú v samotnom „tlaku“ vyvíjanom na Teherán. Problémom je nedostatočná efektivita tohto tlaku, ktorý doposiaľ neviedol k očakávaným výsledkom. To je dôsledok nedomyslenej stratégie, ktorú nenahradia ani opakované víťazstvá na operačnej úrovni, a domnievam sa, že ani nové ohlasované sankcie. A nenahradí ju ani silnými slovami opakované vyhlasovanie údajného už-už nadchádzajúceho víťazstva nad Iránom. Nedostatkov doterajšieho amerického postupu aj problematických stránok ekonomických sankcií vo všeobecnosti sme sa už dotkli v predchádzajúcom komentári. To však neznamená, že treba prestať s tlakom a vzdať sa jeho dostupných nástrojov. V tlaku treba pokračovať, no treba ho predovšetkým zasadiť ho do jasnej a komplexnej stratégie, ktorá by priznala, vyhodnotila a napravila doterajšie chyby. To môže umožniť aj pružnejšie narábanie s jeho nástrojmi a lepšiu koordináciu medzi vojnou a diplomaciou.
Pravdou je, že schopnosť takejto autokorekcie nie je silnou stránkou prezidenta Trumpa. Avšak poľavenie vo vojenskom aj ekonomickom tlaku proti Iránu by bolo príznakom ignorovania zásady „poznaj svojho nepriateľa“. Máme nepochybne dobré dôvody túžiť po mieri a usilovať oň, tobôž pri dnešnej nebezpečne sa zhoršujúcej medzinárodnej situácii s vojnami v ďalších častiach sveta. Je však chybou domnievať sa, že režim, ktorý okrem desaťročí trvajúcej vojny proti iným krajinám (či už otvorenej, hybridnej alebo s nasadením proxy-hráčov) vedie aj vojnu proti vlastnému obyvateľstvu, mieni svoje naznačené návrhy inak, než ako pokus balamutiť ostatný svet, jeho elity, aj z pochopiteľných dôvodov nervóznu verejnosť. Vyhlásenie ministra Arákčího je priehľadnou návnadou a sondou, ktorá má testovať morálku a jednotu protivníkov. A keď vyzýva USA, aby si uvedomili, že „ich tlak nefunguje“, znamená to prinajmenšom, že napriek doterajšiemu patu nie je tento „tlak“ iránskemu režimu vítaný – a za ten si môžu sami.