severná Kórea (KĽDR) disponuje 80 až 120 jadrovými zbraňami, vo štvrtok to uviedol juhokórejský minister obrany An Kju-bek. Vyjadril sa tak niekoľko hodín po tom, čo americký prezident Donald Trump uviedol, že KĽDR má k dispozícii 57 takýchto zbraní. TASR o tom informuje podľa agentúr AFP a Jonhap.
„Zvyčajne ich počet odhadujeme na približne 80 až 120,“ povedal An poslancom, pričom odmietol uviesť konkrétne číslo a skonštatoval, že vzhľadom na vyjadrenia Trumpa sa odhady Soulu a Washingtonu mierne líšia.
Trump v stredu povedal, že sa do konca roka stretne so severokórejským vodcom Kim Čong-unom. Vyhlásil zároveň, že Severná Kórea disponuje 57 „veľmi mocnými“ jadrovými zbraňami.
Jonhap pripomína, že je nezvyčajné, aby americkí a juhokórejskí predstavitelia zverejnili konkrétne odhady počtu jadrových zbraní, ktorými disponuje KĽDR. Tieto odhady podliehajú vysokému stupňu utajenia a ich zverejnenie by mohlo byť nesprávne interpretované ako uznanie Severnej Kórey za štát disponujúci jadrovými zbraňami. Spojené štáty a Južná Kórea tak urobiť odmietajú.
„To nikdy nemôžeme oficiálne uznať,“ povedal An, keď sa ho opozičný poslanec opýtal, či Soul uznáva, že Pchjongjang disponuje jadrovým arzenálom.
Minister obrany opätovne potvrdil, že Južná Kórea nemá v úmysle vyvíjať vlastné jadrové zbrane, a trvá na tom, že musí naďalej posilňovať svoju obranu v rámci systému jadrového odstrašenia spolu so Spojenými štátmi.
Ten rozdiel v údajoch od amerického prezidenta (vyjadrený dosť nepresnými termínmi) a juhokórejského ministra obrany nevyzerá sám osebe veľmi významný. Už ten najspodnejší odhad – dnes podľa bežných informácií asi 50 hlavíc prevažne taktických kalibrov so štiepnou náložou tradičného dizajnu – je dostatočne znepokojivý. Tu je vhodné pripomenúť si stručne niektoré, inak známe skutočnosti, do ktorých širšieho kontextu si treba zasadiť posledné správy o severokórejskom nukleárnom arzenáli aj skutočnosť, že takéto doposiaľ bezprecedentné informácie tentokrát zverejňujú v rozpätí niekoľkých hodín vysoký predstaviteľ USA aj Južnej Kórey.
Východná Ázia v spojení s indo-pacifickým regiónom predstavuje región, v ktorom hrá svoju rastúcu veľmocenskú rolu Čínska ľudová republika. Peking nemá záujem na zjednocovaní Kórejského polostrova na báze prozápadnej demokracie; dôvody sú prinajmenšom v rovnakej (ak nie väčšej) miere geostrategické ako ideologické. Polostrov je mostík medzi ázijskou pevninou (oblasti hraníc medzi Severnou Kóreou, ČĽR a Ruskom) a Japonskými ostrovmi, ktorý od dávnej minulosti opakovane slúžil pokusom o invázie v oboch smeroch. Dnes tu vstupuje do hry novým spôsobom aj Japonsko, ktoré má v severokórejských nukleárnych zbraniach ďalší dôvod na bezpečnostné obavy na dôvažok k ostatným už existujúcim; tie mohla len posilniť nedávna Putinova provokatívna návšteva Kurilských ostrovov. To môže okrem motívu utužovania spojenectva s USA (ktorému druhá strana jednako musí vyjsť v ústrety) posilnenie trendu budovania obrannej autonómie a asertívnejšej politiky Japonska v regióne. Náznaky tohto trendu sú viditeľné už nejaký čas, a ak bude pokračovať, mohlo by to viesť k významným zmenám oproti dlhodobej pacifistickej zahraničnej politike Japonska, ktorej zásady sú zakotvené v jeho povojnovej ústave.
Východná Ázia a Indo-pacifický región sú región, ktorého povojnová história nepoznala obdobu európskeho budovania mierovej spolupráce prostredníctvom integračných projektov, a nezažila ani obdobu „pádu železnej opony“. Dnes napätie rastie v celom regióne; k posledným spomenutým skutočnostiam pridajme komplikácie vo vzťahoch USA – Južná Kórea, a popri mnohých ďalších zdrojoch napätí aj rastúcu hrozbu, že sa pevninská Čína rozhodne anektovať Taiwan silou. To môže znamenať veľkú regionálnu vojnu, ktorá, už vzhľadom na ekonomickú a technologickú silu krajín regiónu môže mať hlboko rozvratný dopad na svetovú ekonomiku, politiku aj elementárnu bezpečnosť. K Ukrajine a Strednému východu by tak pribudol ďalší región s horúcim konfliktom, s následkami aj v synergickom efekte.
Technologická vyspelosť krajín regiónu implikuje v spojení so zhoršujúcou sa bezpečnostnou situáciou ešte jedno upozornenie. Niektoré z týchto krajín (vrátane Taiwanu a Japonska) by v prípade, že sa tak rozhodnú, dokázali vyrobiť nukleárnu zbraň v krátkom čase, s moderným dizajnom a nosičmi. A aj pri dnešnom stave spomínaného regiónu platí, že konflikt, ktorý by do hry vtiahol hlavné svetové veľmoci môže prekročiť nukleárny prah. Toto riziko je dnes cenou za zlyhanie politiky odstrašovania voči Severnej Kórei a podliehanie jej vydieraniu – zlyhanie, aké aj v nedávnej minulosti prispievalo k vypuknutiu veľkých vojen.