nemecký minister obrany Boris Pistorius v nedeľu uviedol, že spolková vláda zvažuje obmedziť poskytovanie citlivých informácií ministrom v krajinských vládach, ak by ich vytvorila krajne pravicová Alternatíva pre Nemecko (AfD).
Prieskumy naznačujú, že AfD by mohla v septembrových voľbách v Sasku-Anhaltsku získať absolútnu väčšinu a po prvý raz zostaviť krajinskú vládu. Spolkové krajiny majú v nemeckom federálnom systéme rozsiahle právomoci, vrátane dohľadu nad políciou a spravodajskými službami.
Pistoriusa denník Bild požiadal o reakciu na to, či by krajinská vláda AfD mala dôsledky pre armádne základne. Minister odpovedal, že „veľmi pozorne skúmajú, komu možno sprístupniť utajované informácie“, keďže ide o bezpečnosť štátu. Dodal, že by sa necítil komfortne pri odovzdávaní tajných materiálov ministrovi z AfD.
vysvetlenie Tomáša Zálešáka
Nedá sa nič robiť, správy o náraste preferencií a víťazstvách krajnej pravice v Nemecku budia a asi ešte dlho budú budiť zvláštne a zlovestnejšie asociácie, než zmienky o tom istom jave v iných krajinách. Môže sa to zdať nespravodlivé, môže to byť nespravodlivé (aj voči mnohým Nemcom) môže to skresľovať náš komplexný a kritický pohľad na fenomén dnešnej krajnej pravice v Európe aj vo svete. Je však nemožné, ani keby sme sa o to snažili, nemyslieť na isté asociácie práve z nemeckých dejín.
Isteže, je to aj dôvod na zamyslenie sa nad chybami politiky umiernených a zodpovednejších politických strán, vrátane a v prvom rade tandemu CDU/CSU, ktorý reprezentuje aj kancelár F. Merz – s ich klesajúcimi preferenciami. No aj tie najoprávnenejšie dôvody na tú najoprávnenejšiu na kritiku (a sebakritiku), nemôžu poslúžiť na ospravedlnenie politiky AfD ani jej voličskej podpory. (Veru nie, ani v tomto prípade „všetko pochopiť“ neznamená „všetko odpustiť“.) A zvlášť škandalózne je, ak AfD dostáva slovnú podporu, či už explicitnú alebo implicitnú, od časti dnešnej politickej reprezentácie najmocnejšej demokracie sveta (akiste nemusíme zvlášť rozvádzať, o kom je tu reč).
Vzostup tohto typu „krajnej“, „populistickej“, „alternatívnej“ či antisystémovej“ pravice (nazvite si to ako chcete) môže byť jednako spoľahlivým a o to znepokojivejším indikátorom krízy zastupiteľskej demokracie. Bolo by škodlivé a nebezpečné to zamlčiavať. A hoci ani v prípade Nemecka by sme nemali každý prejav pravicového populizmu stotožňovať automaticky s „neonacizmom“, vôbec neprekvapí, ak pri skúmaní príčin dnešného vzostupu krajnej pravice objavíme podobné zákonitosti, aké svojho času viedli ku kolapsu zastupiteľského systému Weimarskej republiky – so všetkými ďalšími známymi následkami. Situácia akiste nie je totožná, opakujem však, že tu hovoríme o pôsobení istých zákonitostí, v neposlednom rade v oblasti psychológie veľkých skupín ľudí. Dnešný ústavný systém Spolkovej republiky Nemecko má síce (našťastie) robustnejšie základy, než mala Weimarská republika, aj vďaka preventívnym mechanizmom, ktorými „Základný zákon“ povojnovej Spolkovej republiky zaopatrili jeho autori, a to práve na základe niekdajších tragických skúseností. To nás však neoprávňuje k záveru, že zastupiteľská demokracia v SRN je dnes v normálnom a zdravom stave. O možnom narušení jej fungovania svedčí napokon už samotné vyhlásenie súčasného ministra obrany SRN o zvažovaní embarga na citlivé informácie poskytované ministrom v krajských vládach, v prípade, že tieto vlády zostaví AfD. A to je naozaj vážny varovný príznak.
„Stačí si vypočuť verejné vyhlásenia mnohých predstaviteľov AfD. Ich blízkosť k Putinovi nemožno prehliadnuť,“ povedal. Strana je pravidelne kritizovaná pre väzby na Moskvu.
V septembri sa bude hlasovať aj v Meklenbursku-Predpomoransku, kde AfD taktiež vedie v prieskumoch, no absolútnu väčšinu pravdepodobne nezíska.
Od druhého miesta v minuloročných parlamentných voľbách AfD v celoštátnych prieskumoch stabilne rastie, zatiaľ čo CDU/CSU kancelára Friedricha Merza klesá. Podľa prieskumu zverejneného v nedeľu má AfD náskok ôsmich bodov: 29 percent oproti 21 percentám pre CDU/CSU.