čínsky minister zahraničných vecí Wang I sa v stredu počas rokovaní s kubánskym rezortným kolegom Brunom Rodríguezom Parrillom v New Yorku zaviazal podporovať Havanu a postaviť sa proti „politike sily a šikanovaniu“. Karibský ostrov čelí americkej blokáde, ktorá spôsobuje nedostatok energetických surovín a výpadky dodávok elektriny. TASR o tom informuje podľa agentúry AFP.
„Čína bude naďalej hájiť spravodlivosť a vystupovať v prospech Kuby, podporovať spravodlivú vec kubánskeho ľudu a prispievať k rozvoju kubánskeho hospodárstva a zlepšovaniu životných podmienok jej obyvateľov,“ vyhlásil Wang. „Je nevyhnutné dôsledne rešpektovať suverenitu a nezávislosť všetkých štátov a postaviť sa proti všetkým formám mocenskej politiky a šikanovania,“ dodal s jasným odkazom na Spojené štáty.
Hlboká ekonomická kríza na Kube sa zhoršila začiatkom roka po tom, čo USA odvliekli prezidenta Venezuely Nicolása Madura a voči Havane vyhlásili ropné embargo. Venezuela dodávala Kube zhruba polovicu ropy. Odvtedy do Havany priplával iba ruský tanker Anatolij Kolodkin.
Washington minulý týždeň voči Kube ešte viac pritvrdil, keď obžaloval bývalého kubánskeho prezidenta Raúla Castra zo zostrelenia dvoch civilných lietadiel USA v roku 1996. Podnietil obavy, že USA hľadajú zámienku na zvrhnutie vlády v Havane. Americký minister zahraničných vecí Marco Rubio Kubu deň po oznámení žaloby varoval, že USA sú odhodlané zmeniť komunistický systém na ostrove.
Čínske ministerstvo zahraničných vecí v reakcii na žalobu voči Castrovi vyzvalo USA, aby prestali pri každej príležitosti hroziť použitím sily
Predmetom záujmu Pekingu je Kuba, isteže: ako priestor pre uplatňovanie a rozširovanie veľmocenského vplyvu ČĽR. Nie je to však žiadna „spravodlivá vec kubánskych obyvateľov“. Spôsob, akým čínska komunistická štáto-stranícka reprezentácia prezentuje svoje záujmy v súvislosti s Kubou (opakujem: svoje záujmy), je ďalším príkladom majstrovstva jej propagandistickej rétoriky, ktorá vykladá čínske globálno-expanzívne ambície podmaňujúce a zadlžujúce si zo všetkých národov v prvom rade tie slabé a malé, ako pomoc ich spravodlivým kauzám a záchrana národnej nezávislosti pred zvoľou mocných.
V našich končinách si niektorí ešte pamätáme výraz „bratská pomoc“ (tú nám poskytoval náš vtedajší sovietsky patrón-výpalník), čo nie je celkom bez súvislosti. Aj pokiaľ ide o čínsku pomoc utláčaným, malým a slabým národom, treba ju čítať v kontexte iných vyhlásení vytyčujúcich základné línie čínskej veľmocenskej stratégie. A tu sa nám to oslobodzovanie malých národov od nadvlády veľkých a spupných ukazuje v pozoruhodnom svetle, v ktorom dostáva iný význam než by sa zdalo z povrchného čítania vyhlásení čínskych komunistických vodcov.
Za všetky možno spomenúť rečnícky príspevok, ktorý predniesol na stretnutí ministrov zahraničia krajín ázijsko-pacifického regiónu v Hanoji v roku 2010 vtedajší minister zahraničia ČĽR Jang Ťie-čch'. Varoval v nej krajiny regiónu, aby nepodliehali vplyvom a poručníctvu zahraničných mocností, v zjavnej narážke na USA (na stretnutí reprezentovaných ministerkou zahraničia Hillary Clintonovou). Celú takmer polhodinovú tirádu však vyšperkoval pointou na adresu krajín juhovýchodnej Ázie, prepaľujúc prísnym pohľadom predstaviteľa najspurnejšej, ale aj jednej z najúspešnejších z nich, Singapuru: „Čína je veľká krajina, ostatné krajiny sú malé, a to je fakt.“ To snáď pre túto chvíľu postačí ako jasná správa spomedzi mnohých iných – nielen pre krajiny pacifického regiónu, ale aj pre nás všetkých, ak chceme vedieť, ako na tom sme... Presnejšie: ak chceme vedieť, za koho nás súdruhovia z ČĽR pokladajú, aj s tou Kubou, ktorej nezávislosť im tak nezištne a dojemne práve dnes leží na srdci.