kolumbijské hrochy, známe aj ako kokaínové alebo Escobarove hrochy, sú jedným z dedičstiev slávneho narkobaróna, ktoré po sebe neplánoval zanechať. Nikdy sa nemali dostať do voľnej prírody a už vôbec v nej nemali prežiť. Najsmrteľnejším suchozemským cicavcom, ktoré v Afrike ročne zabijú 500 ľudí, sa to podarilo. Preukázali tým veľkú húževnatosť aj adaptabilitu.

obyvatelia haciendy Nápoles

Máloktorá historická postava je taká kontroverzná vo svojej domovine ako Pablo Escobar. Časť ľudí ním opovrhuje a nenávidí ho pre všetko zlé, čo im medellínsky narkobarón spôsobil svojím biznisom, iní naňho spomínajú s úctou a vďakou za to, že svojím bohatstvom financoval rozvoj mesta a jeho okolia. Dodnes sa mnohí turisti v tejto časti Kolumbie vydávajú po jeho stopách. Jednou zo zastávok je aj miesto, kde svojho času stála hacienda Nápoles v meste Puerto Triunfo, ležiacom asi 101 kilometrov východne od Medellínu. 

Práve tam sa začal v 80. rokoch písať príbeh kokaínových hrochov. Štyri zvieratá – tri samice a jedného samca – priviezli do Escobarovho sídla, kde sa okrem súkromného letiska, nevestinca či dráhy pre formuly nachádzala aj jeho súkromná zoo.  Práve tam skončila štvorica zvierat, ktorej osud sledujú ľudia desaťročia. 

Menažéria Pabla Escobara fungovala, až do jeho smrti v roku 1993, potom bola oficiálne zatvorená a zvieratá z nej odvezené do zoologických záhrad. Výnimkou boli hrochy, ktoré sa rozutekali po pozemku. Veterinári nemali skúsenosti s týmito zvieratami, ich odchyt bol náročný a nebezpečný. Vláda sa preto rozhodla ponechať im slobodu. Nazdávala sa, že hrochy bez starostlivosti ošetrovateľov neprežijú. 

rieka Magdaléna 

Spočiatku si hrochy spokojne nažívali v dvoch priľahlých jazerách usadlosti. Hacienda bez majiteľa však začala chátrať. Účty za energie už nikto neplatil, a tak čoskoro ani elektrické oplotenie nepredstavovalo prekážku a štvorica zvierat sa dostala do voľnej prírody. Neprítomnosť predátora, ktorý by pre nich predstavoval hrozbu, im umožnila bezstarostný život.