americký prezident Donald Trump odporučil japonskej premiérke Sanae Takaičiovej, aby neprovokovala Čínu v otázke zvrchovanosti Taiwanu, napísal vo štvrtok denník Wall Street Journal uprostred diplomatickej roztržky medzi Tokiom a Pekingom.
Spor medzi dvoma najväčšími ázijskými ekonomikami sa začal po tom, čo Takaičiová vyhlásila, že Tokio by mohlo vojensky zasiahnuť pri akomkoľvek útoku na ostrov, ktorý Čína považuje za súčasť svojho územia.
Túto otázku otvoril v pondelok aj čínsky líder Si Ťin-pching, keď v telefonickom rozhovore s Trumpom zdôraznil, že návrat Taiwanu je „neoddeliteľnou súčasťou povojnového medzinárodného poriadku“.
Krátko nato „Trump si dohodol telefonický hovor s Takaičiovou a poradil jej, aby Peking v otázke zvrchovanosti ostrova neprovokovala“, uviedol pre WSJ nemenovaný zdroj z prostredia Bieleho domu. „Trumpovo usmernenie bolo jemné a (prezident) na Takaičiovú nenaliehal, aby svoje vyjadrenia odvolala,“ dodal zdroj WSJ. Hovorkyňa Takaičiovej kancelárie sa k telefonickému rozhovoru oboch lídrov odmietla pre AFP vyjadriť.
Samo osebe je Trumpovo upozornenie na adresu japonskej premiérky vcelku bezúhonné. Napätie okolo Taiwanu, na ktorého „návrat“ vznášajú nároky konzistentne všetky reprezentácie ČĽR od čias jej vzniku dnes znova rastie. Opakované slovné potvrdenia odhodlania Pekingu použiť silu, ak sa to uzná za potrebné, sú počas desaťročí sprevádzané sporadickými demonštráciami sily – delostreleckými a raketovými salvami, bojovými tancami, cvičeniami, najrôznejšími incidentmi a opakovanými eskaláciami napätia. Sú isté dôvody myslieť si, že ak sa tentokrát Peking rozhodne naozaj použiť silu, bude to v priebehu súčasného prezidentského obdobia Si Ťin-pchinga; ten má napokon dnes na takýto krok lepšie mocenské aj ekonomické páky než jeho predchodcovia. Americká administratíva, ktorá má tendenciu odvracať sa od ukrajinského konfliktu, NATO a Európy s explicitnými či implicitnými odvolávkami na nutnosť presúvať kapacity do Ázie a Pacifiku na zvládanie čínskej hrozby, musí v každom prípade našľapovať opatrne. Trumpovo „odporúčanie“ na adresu Tokia je každopádne formulované mierne a nesprevádzajú ho obvyklé ultimatívne frázy v trumpovskom štýle.
Je u však aj ďalší znervózňujúci kontext, signály už dlhšie prebiehajúceho trendu. Japonská bezpečnostná politika mení svoju tvár smerom k väčšej regionálnej asertivite, preč od prísneho povojnového pacifizmu, ktorého princípy sú zakotvené v ústave, aj čo sa týka zahraničných misií japonských ozbrojených síl. Do toho zapadajú aj opakované náznaky ochoty Japonska použiť svoje ozbrojené sily v prípade potreby aj inak, než čisto defenzívne. A nie náhodou sa čoraz častejšie vyskytujú aj obavy z oživovania japonského imperiálneho nacionalizmu a nostalgie po slávnej aj neslávnej minulosti.
Tento trend si treba dať do súvislosti s globálne rastúcimi pochybnosťami o sile a ochote USA angažovať sa dlhodobo v svetových bezpečnostných záležitostiach a najmä s tým spojených spojenecko-zmluvných záväzkoch. Netreba zvlášť zdôrazňovať, že druhá Trumpova administratíva na to dnes dáva silnejšie dôvody, než ktorákoľvek administratíva od roku 1945.
Na dôvažok nezaškodí pripomenúť, že čínska historická pamäť (nielen na pevnine, ale aj na Taiwane) obsahuje silne traumatické spomienky na japonský vpád a okupáciu v 30. a 40. rokoch 20. storočia. Nie je prekvapením, ak čínsky komunistický režim dokáže tieto rany pri každej krízovej situácii účelovo jatriť, oživovať a rozdúchavať vzniknuté resentimenty.
To, čo sa nám vo východnej Ázii a indo-pacifickom regióne takto črtá, je výbušná zmes, dnes s rastúcim rizikom aktivácie. Tamojšie viaceré ohniská regionálnych sporov predstavujú viacero potenciálnych rozbušiek viacerých konfliktov s možnosťou prepojenia, čo je nepochybná hrozba pre bezpečnosť celého sveta. A je oprávnené domnievať sa, že to nevyrieši improvizovaná politika ad hoc rozhodnutí – to platí pre všetkých, momentálne však najviac z hľadiska perspektív USA ako svetovej superveľmoci.