prvého júna sa v Poľsku uskutoční druhé kolo prezidentských volieb, súboj medzi Rafałom Trzaskowskim, primátorom Varšavy a podpredsedom liberálno-centristickej Občianskej platformy (PO), hlavnej poľskej vládnucej strany, a Karolom Nawrockim, vedúcim historického výskumného ústavu Inštitútu národnej pamäti (IPN). Toho podporuje pravicové zoskupenie Právo a spravodlivosť (PiS), strana, ktorá Poľsku vládla v rokoch 2015 – 2023.

V prvom kole vyhral Trzaskowski s tesným náskokom 31,4 %, Nawrocki dosiahol  29,5 %. Dnes je to v prieskumoch verejnej mienky ešte tesnejšie – kandidáti sú doslova hlava pri hlave. 

Poľský prezident nezohráva v každodennom riadení spoločnosti veľkú rolu, ale výsledok volieb bude aj tak mať mimoriadne významný vplyv na spravovanie celého Poľska v nasledujúcich rokoch.

Pripomeňme si, že v decembri 2023 sa po ôsmich rokoch vlády strany Právo a spravodlivosť ujala úradu koaličná vláda pod vedením lídra Občianskej platformy Donalda Tuska. Koalícia zahŕňa aj pomerne pestrú alianciu Tretia cesta (Trzecia Droga) – ktorá sama pozostáva z agrárno-centristickej Poľskej roľníckej strany (PSL) a liberálno-centristickej skupiny Poľsko 2050  (Polska 2050). Do koalície patrí tiež menšia strana Nová ľavica (Nowa Lewica). 

Tuskova vláda k tomu musela náročne spolunažívať s prezidentom Andrzejom Dudom, ktorý je spojený s hnutím Právo a spravodlivosť. Vláde navyše chýba trojpätinová parlamentná väčšina, ktorým by vedela prelomiť prezidentské veto.

Okrem vetovania kľúčových zákonov mohol prezident Duda tiež oddialiť ich implementáciu tým, že predkladal zákony na preskúmanie poľskému ústavnému súdu, a všetci členovia tohto súdu boli vymenovaní predchádzajúcimi parlamentmi, kde dominovala strana Právo a spravodlivosť. Tuskova vláda jeho legitimitu neuznáva a odmieta jeho rozhodnutia, lebo traja z jeho členov, ktorých v roku 2015 vymenoval prezident Duda, obsadili pozície, ktoré už predtým obsadil odchádzajúci parlament, v ktorom dominovala Občianska platforma. Bez trojpätinovej väčšiny však vládna koalícia nemá iný nástroj a prezidentovo veto je de facto nezvratné.

Toto všetko veľmi prekážalo poľskej vláde, keď sa snažila odstrihnúť dlhý tieň tej predošlej a zaviesť hlboké inštitucionálne reformy. Prezident Andzrej Duda často bránil snahám vlády nahradiť štátnych úradníkov vymenovaných stranou PiS. V niektorých prípadoch vláda využila právne medzery – napríklad pri zmene vedení štátnych médií aj generálneho prokurátora vymenovaného jej predchodkyňou, za čo bola aj kritizovaná, a nielen od strany Právo a spravodlivosť. Tak či onak, to všetko znamená, že prezidentské voľby budú mať obrovský vplyv na schopnosť koalície efektívne vládnuť počas zvyšku jej funkčného obdobia, ktoré má trvať do jesene 2027.

víťazstvo Trzaskowského, uzavretie systému?

Ak by v sobotu zvíťazil kandidát Trzaskowsky, poskytne to Tuskovej vláde nový impulz a jasný dva a polročný náskok pred ďalšími parlamentnými voľbami. Vláda by si mohla obnoviť základňu podpory aj hlavný zmysel svojho fungovania (a samozrejme tiež obmedziť schopnosť budúcej vlády Práva a spravodlivosti presadzovať svoj program).

Padla by totiž hlavná prekážka, ktorá bráni vláde v realizácii jej inštitucionálnej reformy a projektu výmeny elít; lídri Občianskej platformy to niekedy označujú ako „uzavretie systému“ (domknięcie systemu). Vláda by tak mohla legitimizovať aj svoje menej tradičné nominácie uskutočnené cez medzery v zákonoch. 

„Ak by v sobotu zvíťazil kandidát Trzaskowsky, poskytne to Tuskovej vláde nový impulz a jasný dva a polročný náskok pred ďalšími parlamentnými voľbami.“ 

Trzaskowského víťazstvo by hlavne dalo terajšej vláde silu zrušiť zmeny v súdnictve, ktoré urobila vláda PiS. Prezident Andrzej Duda vždy dával jasne najavo, že zablokuje pokusy o zrušenie týchto zmien, ak bude mať pocit, že narúšajú legitimitu ním menovaných  sudcov. Približne 2 500 sudcov vymenovaných pánom Dudom, vrátane väčšiny najvyššieho súdu krajiny, totiž nominovala Národná súdna rada (KRS), orgán, ktorý reguluje poľské súdnictvo od jeho reformy stranou Právo a spravodlivosť v roku 2018.

Predtým to bolo inak - väčšinu členov rady menovali zástupcovia súdnictva, ale po reformách strany Právo a spravodlivosť väčšinu nominantov vyberali volené orgány ako napríklad parlament. Tuskova vláda tieto sudcovské nominácie neuznáva, pohŕdavo ich označuje za „neosudcov“. Spochybňuje tiež legitimitu dvoch nových komôr Najvyššieho súdu zriadených predošlou vládou a obsadených výlučne „neosudcami“.

Tuskova vláda navrhuje návrat k systému, v ktorom právnici volia Národnú súdnu radu, a zrušenie dvoch sporných komôr Najvyššieho súdu. Pokiaľ ide o tisíce „neosudcov“, namiesto ich individuálneho overovania navrhuje ich rozdelenie do troch farebne odlíšených kategórií na základe spôsobu ich vymenovania. Následne by im buď umožnila pokračovať vo funkcii, ak ich opätovne nominuje zmenená Národná súdna rada (zelená kategória); po dvojročnej lehote by ich degradovala späť na ich predchádzajúce, nižšie pozície (žltá kategória); alebo by ich vrátila do predchádzajúcich povolaní, alebo by im umožnila stať sa nižšími súdnymi úradníkmi (červená kategória). Predchádzajúce rozhodnutia vydané „neosudcami“ by však zostali záväzné, ak by v mesačnej lehote účastníci sporov nepodali návrh na opätovné otvorenie svojich prípadov, to by však bolo možné, iba ak už predtým vzniesli námietky týkajúce sa nezávislosti sudcu.

Ak by Tuskova vláda tieto zákony schválila, znížila by riziko obvinení z uplatňovania dvojakého metra v Európskej komisii. Komisia totiž obnovila prístup Poľska k eurofondom, ktoré boli zmrazené po kontroverzných krokoch strany Právo a spravodlivosť, a obnovila ho napriek tomu, že v skutočnosti nebola vykonaná žiadna z požadovaných zmien v právnom systéme, stačilo, že vláda Donalda Tuska predložila svoj akčný plán. Pritom v predchádzajúcich rokovaniach s vládou stranou PiS Komisia stanovila legislatívne zmeny ako podmienku odblokovania eurofondov.

I keby sa prezidentom stal pán Trzaskowski a potom by prijal a schválil zákon o odvolaní sporných členov ústavného súdu, pozícia ostatných súčasných členov nominovaných stranou Právo a spravodlivosť by zostala taká ako dosiaľ. Radikálnejšia reforma súdu by si totiž vyžadovala dve tretiny hlasov poslancov na zmenu ústavy, a to je dnes v parlamente bez podpory strany Právo a spravodlivosť nemožné.

Lenže je tu ešte jeden faktor. Andrzej Duda v skutočnosti vetoval iba šesť návrhov zákonov a podobný počet postúpil ústavnému súdu na preventívnu kontrolu. Viac ako 100 ďalším umožnil bez prekážok prejsť. Okrem zákona o reforme zdravotného poistenia zamestnávateľov, ktorý pán Duda v apríli vetoval, nespochybnil základné sociálno-ekonomické priority vlády.

Dal však jasne najavo, že bude vetovať pokusy vlády o liberalizáciu reštriktívneho poľského zákona o potratoch, a naznačil vôľu blokovať kroky na zavedenie registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia. Hlavnou prekážkou uskutočnenia týchto krokov však nebol on, ale skutočnosť, že strany vládnej koalície sa v týchto morálno-kultúrnych otázkach nezhodnú. Preto ani nedokázali schváliť legislatívu, ktorú by prezident Duda mohol vetovať. Napríklad Roľnícka strana, najkonzervatívnejší člen vládnucej koalície, blokovala prijatie zákona o registrovaných partnerstvách osôb rovnakého pohlavia a pridala sa k opozícii v hlasovaní proti návrhu zákona o dekriminalizácii pomoci pri potratoch.

Takže ak by prípadné víťazstvo prezidentského kandidáta Trzaskowského nezmenilo politickú dynamiku tak, že by Roľnícka strana prehodnotila svoj postoja, patová situácia by v týchto témach mohla trvať aj bez ohľadu na výsledok prezidentských volieb.

čo ak vyhrá Nawrocki

Ak sa prezidentom stane pán Nawrocki, vláda môže očakávať pokračujúci odpor prezidenta po zvyšok svojho parlamentného funkčného obdobia. Toto by zároveň vytvorilo politický impulz, v ktorý dúfa PiS a nádeja sa, že ju dovedie k víťazstvu v ďalších parlamentných voľbách. Zhoršili by sa tiež odstredivé tendencie vo vládnej koalícii – otázka znie, či by mohli viesť až k pádu vlády alebo dokonca k predčasným legislatívnym voľbám. Väčšina špekulácií sa v tejto téme točí okolo toho, či by sa konzervatívna Roľnícka strana mohla od vládnej  koalície oddeliť a vytvoriť novú vládnu koalíciu so stranou Právo a spravodlivosť aj s radikálne pravicovou Konfederáciou (Konfederacja).

Odchod Roľníckej strany z koalície je však nepravdepodobný, aspoň v krátkodobom horizonte. Vedenie tejto strany sa totiž pomerne jednoznačne priklonilo k Občianskej platforme. Predčasné voľby by si tiež vyžadovali buď rezignáciu premiéra Tuska, potom ešte tri neúspešné pokusy o zostavenie novej vlády, alebo to, že by parlament hlasoval dvojtretinovou väčšinou o svojom rozpustení. Oba scenáre sú veľmi nepravdepodobné. Prezident Nawrocki by samozrejme mohol tiež vyhlásiť predčasné voľby, ak mu štátny rozpočet nebude predložený do štyroch mesiacov od jeho predloženia parlamentu, ale tento scenár by aj tak nebol reálny skôr ako začiatkom roka 2026.

Vláda sa teda pravdepodobnejšie udrží pohromade a zostane vo funkcii až do ďalších plánovaných volieb, i keby bola – v prípade prezidenta Nawrockého – čoraz slabšia a rozdelenejšia. V takej situácii by sa každá jej zložka snažila vypracovať nezávislú stratégiu prežitia. Všetci koaliční partneri by si chceli zachovať prístup k nomináciám do funkcií a výhodám vyplývajúcim z pozícii pri moci v štáte, čo je napokon zo skúsenosti práve to  „lepidlo“, ktoré drží poľské vlády a politické formácie pohromade, kým to len ide.

prezident a zahraničná politika

Prezident má určité kompetencie aj v zahraničnopolitických témach, z ktorých najdôležitejšia je, že je vrchným veliteľom ozbrojených síl, takže môže ovplyvňovať diskusie o bezpečnostnej politike.

Vymenovania veľvyslancov musí tiež schvaľovať prezident, takže napríklad Poľsko v súčasnosti nemá plnohodnotného veľvyslanca vo Washingtone, lebo Andrzej Duda odmieta nominanta Tuskovej vlády. Poľskú zahraničnú politiku však určuje vláda, takže pokiaľ výsledok volieb nespustí dynamiku, ktorá povedie k zmene administratívy, vplyv prezidenta (i veľvyslanca) bude pravdepodobne obmedzený a do značnej miery symbolický.

Pán Trzaskowski dôrazne podporuje politiku Tuskovej vlády zameranú na integráciu Poľska do tzv. európskeho „hlavného prúdu“ budovaním užších väzieb s politickým establišmentom EÚ a s jej hlavnými mocnosťami, najmä s Nemeckom, s ktorým sa predchádzajúca vláda hnutia Právo a spravodlivosť dostávala do sporov. Vláda hovorí, že tým upevňuje rolu Poľska ako hlavného hráča v centre tvorby politiky EÚ. Lenže podporu hlbšej európskej integrácie v oblastiach ako migrácia a klimatická politika musela vláda odsunúť – pre odpor časti verejnosti – na vedľajšiu koľaj. Bude zaujímavé sledovať, či sa po prezidentských voľbách začnú takéto opatrenia viac podporovať.

Pán Nawrocki je naopak antifederalista a tvrdí, že záujmy Poľska často narážajú na dominantnú os Francúzsko-Nemecko. Pravdepodobne by teda podporoval návrat k prístupu predchádzajúcej vlády, ktorá budovala alternatívne aliancie EÚ, so zameraním najmä na postkomunistické štáty strednej a východnej Európy, ako najúčinnejší spôsob presadzovania záujmov Poľska. Nawrocki by v role prezidenta tiež preferoval úzke vzťahy s USA, ktoré je podľa neho jediným dôveryhodným garantom bezpečnosti Poľska, a bol by proti rozvoju európskej obrannej kapacity mimo štruktúr NATO.

a čo vojna na Ukrajine?

Pokiaľ ide o vojnu na Ukrajine, v Poľsku panuje široký konsenzus o potrebe posilniť odpor voči ruskej invázii. Pán Trzaskowski tiež podporuje integráciu Ukrajiny do EÚ a NATO. Väčšina Poliakov má však aktuálne pocit, že Varšava musí asertívnejšie presadzovať svoje záujmy tam, kde sa tieto stretávajú so záujmami Ukrajiny, a tak aj on podporuje obmedzenie prístupu ukrajinských utečencov k sociálnym dávkam.

Pán Nawrocki síce podporuje aj pokračovanie v diplomatickej a vojenskej pomoci Ukrajine, jednoznačne však uprednostňuje transakčný prístup k vzťahom s východným susedom Poľska. Kritizoval napríklad jej nedostatočnú spoluprácu pri exhumáciách pozostatkov Poliakov zabitých ukrajinskými nacionalistami za druhej svetovej vojny a sľúbil, že bude chrániť poľských farmárov pred tým, čo považuje za nekalou konkurenciou zo strany ukrajinského importu. Vyjadril skepsu ohľadom vstupu Ukrajiny do NATO a jeho oponenti tvrdia, že tým legitimizuje ruský vojnový naratív. PiS napriek tomu tvrdí, že pán Nawrocki nie je rusofil, a poukazuje na to, že Moskva na neho vydala zatykač.

Autor je politológ, pôsobí na University of Sussex. Článok vyšiel pôvodne na jeho blogu The Polish Politics Blog | Analysis of the contemporary Polish political scene