hoci respirátory sú povinné, na čo ich upozornila aj letuška, oni sa pod nimi dusiť nemienia. Hovoria o vojne na Ukrajine. Mnohým slovám nerozumiem, je však zrejmé, že stoja na strane agresora. „Samozrejme, Rusi!“ povzdychnem si.

Zaskočí ma pocit, ktorý ten povzdych sprevádzal. Akoby som slovom Rusi označil skupinu ľudí, čo do slušného sveta nepatria. So zahanbením si spomeniem na tvár drobnej mníšky z kláštora Malých sestier v Jeruzaleme. Hovorila s nami po anglicky. Vysvitlo, že pozná  sestru Ľubicu, s ktorou sme sa pred časom spriatelili v Taize. „Mohla by som s vami hovoriť aj svojou rodnou rečou,“ priznala sa, „no dnes sa za ňu hanbím. Som Ruska.“ Aké je to byť dnes Rusom? A aké to bude zajtra, ak tomu pocitu podľahneme? Pod vplyvom filmov z druhej svetovej som v detstve nemčinu vnímal ako jazyk nacistov. Aj po útoku na Dvojičky náš svet na čas zachvátila vlna kolektívnej nenávisti. V  každom moslimovi sme videli potenciálneho teroristu.