predpoklad, že štrnásť dní, na koľko je lockdown vyhlásený, nebude stačiť na potlačenie incidencie novonakazených, je silný. Je to pritom parameter, v ktorom bolo Slovensko minulý týždeň prvé na svete.

Bohatá nádielka výnimiek – po odporučeniach konzília odborníkov zavrieť doslova všetko – plasticky ilustruje jednu z vlastností, ktorá kompromituje politické vedenie štátu. Je ňou zbabelosť. Naopak, o odvahe zdanlivo svedčia naďalej otvorené školy.  Na rozdiel od jesene/zimy/jari môže zotrvanie prezenčnej výučby aj hriať pri srdci – cez Grohlinga sa naplno presadil naratív „zatvárať ako posledné, otvárať ako prvé”.

Ale v situácii kapacitne preťažených nemocníc je rozhodnutie nezavrieť druhé najčastejšie ohnisko nákazy, ktorým sú triedy plné žiakov, risk až vabank. Jediný sektor, na ktorý sa zbabelosť nevzťahuje, sú preto reštaurácie, kaviarne a pohostinstvá. Sú neprístupné aj na čerstvom vzduchu, a to aj pre očkovaných i prekonavších, hoci je zrejmé, že riziko nákazy na terase s  dvojmetrovými rozostupmi medzi stolmi je nižšie, než v takmer akomkoľvek interiéri. Vnímanie takých nuáns, že pri spoločnom stole sedia v drvivej väčšine blízki ľudia, ktorí si môžu „odovzdať“ vírus kdekoľvek a kedykoľvek a nemusia preto chodiť do reštaurácie, sa však od  odborníckeho štábu asi nedá čakať. Nelogické tiež je, že kým v novele covid automatu, ktorý bol po dvoch dňoch vypnutý, lebo šírenie sa vymklo z kĺbov, sa obchody ešte rozlišovali na „esenciálne“ a „neesenciálne“,  no v tomto lockdowne je esenciálna už fakticky väčšina obchodov v centrách miest.