keďže sľubované reformy sú „vyzdrojované“ miliardami európskych peňazí z Fondu obnovy, koalícia vraj celú smršť musí presadiť hoci aj „ohňom a mečom“, len aby tie zdroje neprepadli. A nie sú tieto reformy ctihodný zmysel prežitia vlády? Sú. Problém je, že majú príliš ostré limity. Skepsa, získaná dlhoročným pozorovaním slovenskej reality, ponúka takmer istotu, že príbeh vlády Dzurinda II táto politická garnitúra nezopakuje. Z viacerých dôvodov.

Dva najrukolapnejšie sa volajú Kollár a Matovič, ktorí sú antitézou zostavy Mikloš, Zajac a spol. Iste, bol tam aj Rusko, ale to je trochu iná opera. Odpor Kollára ako hlavy Rodiny, ktorá blokuje už tri reformy, sa azda dá obrúsiť za zavretými dverami. Pokiaľ však aj nejaký „barter“ bude (na „cenu“ a morálnu rovinu sa radšej nepýtajte), výsledný reformný produkt bude v podobe, ktorej už nebude možné hovoriť reforma.

Ďalším problémom reforiem je fakt, že takmer jediným motivátorom sú európske peniaze, a nie hlbšie presvedčenie. Tento deficit sa vždy ukáže v momentoch lámania chleba, teda pri odpore dotknutých skupín. A práve proti takmer všetkým zmenám (výraz „reformy“ sa nedá vo viacerých prípadoch použiť) sa odpor už dlho programovo podnecuje naprieč celou spoločnosťou. Prejaviť sa to môže aj v parlamente, kde nechuť k zmene ohrozuje koaličnú väčšinu. A ak aj čosi prejde (bez Rodiny), aplikácii súdnej mapy či optimalizácii nemocníc sa do cesty postaví rezistencia klientelizmom prelezeného systému, odborov, samospráv či postihnutých profesijných skupín.